Stredná Európa Luboša Palatu

Môj otec má dve technické vysoké školy s červeným diplomom, no predsa mu unikla taká drobnosť, že panely vyrobené zo škváry pri Příbrame, hlavnom českom nálezisku uránovej rudy, môžu byť rádioaktívne. Lenže bol rok 1975, človek bol vtedy asi rád, že nejaké panely vôbec zohnal, jednoducho, prišlo sa na to až krátko po roku 1990, keď sa Českom prehnala vlna radónovej hystérie. V tých našich paneláčikoch, ktorých bolo v Česku postavených niekoľko tisícov, sa totiž z rádioaktívnej škváry uvoľňuje radón, čo je plyn, ktorý je na niečo liečivý (poznám niekoľko „radónových kúpeľov“, Jáchymov, rakúsky Bad Gastein či nemecký Bad Brambach), ale zase vraj môže vyvolávať rakovinu pľúc.
Po našom dome tak začiatkom deväťdesiatych rokov behali ľudia s dozimetrami, niečo nad vtedajšie normy namerali a ponúkli nám, že buď od nás ten náš domček za dvestopäťdesiattisíc odkúpia, alebo nám do neho za stotisíc urobia „ozdravné opatrenia“.
Pri niektorých stenách, ktoré „najviac svietili“, máme zopár centimetrov plechu, a dole na prízemí vedľa plynového kotla niečo, čo sa podobá strojovni atómovej elektrárne – je to výmenník tepla s nejakým filtrom, ktorý by mal zaisťovať stálu cirkuláciu vzduchu a odvetrávanie radónu. Už asi desať rokov nefunguje, pretože filter sa zaniesol, nový stál veľa peňazí, a najmä by sa museli vysťahovať skrine, ktoré pred tým výmenníkom stáli. Takže už desať rokov len vetráme a spokojne v našom radónovom domčeku žijeme. A som presvedčený, že ak by ma, nedajbože, postihla rakovina, bude to skôr z tej štvorprúdovky pod oknami redakcie mojich novín, než z tých trochu svietiacich panelov toho môjho lesného domčeka.
S týmto prístupom mám, samozrejme, istý dešpekt k panike, ktorú vyvolala havária vo Fukušime. A veľmi nechápem, ako na jednej strane môže česká vláda vysielať do Tokia dva vládne špeciály, aby zachránila Českú filharmóniu, a na druhej strane dovolí cestovným kanceláriám naďalej predávať zájazdy do Tokia s odletom v týchto dňoch.
Reakcia českej vlády však nebola výnimočná, podobne panicky zareagovala napríklad najväčšia svetová jadrová veľmoc Francúzsko, ktorá chce z Japonska evakuovať svojich občanov. A o niekoľko stoviek kilometrov ďalej stavať v Číne za mnoho miliárd eur množstvá jadrových reaktorov.
Radiácia, ktorú nevidieť ani necítiť, má v sebe niečo panicky náboženské, okrem iného preto, že môže na ľudský organizmus pôsobiť mnoho rokov, než sa nejako neblaho, ale fatálne prejaví. Navyše je celý problém laikovi, hoci aj s gymnaziálnymi znalosťami, ťažko vysvetliteľný a veľa vecí okolo jadrovej energie má všetky znaky „antiatómového“ náboženstva, ba dokonca tmárstva.
Zvlášť rozšírené je u našich rakúskych susedov, ktorí sú po tejto stránke svetovými rekordmanmi, ale až po tom, ako si referendom schválili zatvorenie hotovej jadrovej elektrárne v Zwentendorfe. Komické na tom je, že fungujúci jadrový reaktor viedenskej univerzity majú Rakúšania priamo uprostred svojho hlavného mesta a tvária sa, že o ňom nevedia. A ukážkou rakúskeho diplomatického umenia potom je, že vo Viedni sídli Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE).
Ja osobne mám k atómovým elektrárňam postoj ako k tomu svojmu radónu. Temelín alebo Dukovany či Mochovce nie sú žiadna krása a možno v sebe majú nejaké riziko, no keď porovnám krajinu okolo Černobyľa a tú našu na severe Česka, okolo Mostu a Sokolova, vydolovanú hnedým uhlím, so smogovými dňami na Ostravsku, nie som si istý, čo je lepšie či skôr horšie.

Autor je redaktor Lidových novín.