Tretie poschodie galérie sa stalo oslavou maliarstva ako disciplíny, ktorá mapuje svet okolo nás a v nás, a ukazuje nám jeho krásu tým, že zachytí to, čo je v ňom podstatné, bez kudrliniek, mačiek a čačiek. Priamosť a poctivosť Zmetákových obrazov získava časom na sile a v dnešných prelietavých dobách znepokojuje a vyzýva svojou vážnym a vytrvalým hľadaním a nachádzaním zmyslu. A krásou, ktorú dokáže priniesť iba pravda.
.portrét krajiny
Zmetákove obrazy sú potvrdením tézy, že krásne je to, čo je pravdivé. Jeho diela sú postavené na sústredenom pozorovaní sveta. Krajiny, mesta, zátišia, ľudí, seba samého. Ak hovorím o Zmetákovi, nemôžem začať ničím iným, ako jeho krajinkami. Zmeták sa bránil označeniu krajinkár, svoje obrazy krajiny vždy považoval za niečo viac, ako len opis krajiny. Ako hovoril: „Krajinu som portrétoval ako svojho priateľa."
Zmeták vnímal prírodu ako pevný bod, ako svet, ktorý tu bol pred nami a ktorý tu bude po nás. Vo svojich obrazoch krajiny vždy ide po podstate. Snaží sa nájsť pohľad, uhol, konštrukciu prvkov obrazu, ktoré najlepšie hovoria o charaktere miesta. Vracia sa, hľadá, maľuje znovu a znovu tie isté motívy. Krajinu nikdy nevnímal ako útek od civilizácie a tak, ako maľuje krajinu, maľuje Zmeták i mestá. Mesto ako by bolo pre neho iba inou formou krajiny.
Všetko, čo robí Zmetáka Zmetákom, je zrejmé už na mestských či prírodných krajinách z druhej polovice 40. rokov. Obrazy z Capri z roku 1947, tak nejako by sa maľovalo po Cézannovi, ak by neprišiel kubizmus. Šivetické stromy z roku 1946 sú napriek zjednodušeniu a podriadeniu rytmu záznamom konkrétnej krajiny, nie abstrakciou.
Výstava prináša viacero skvostných dvojíc obrazov, variujúcich ten istý motív či tému. Obraz krajiny, zachytený v rôznom svetle, téma, ktorú nahryzli impresionisti, a ktorej svoj život zasvätili fotografi venujúci sa krajine, tak ako Krajina na Capri a More na Capri z roku 1947. Na hľadaní rytmu zo zdanlivo náhodnej kompozície postavené Zátišie s rybami a Člnky na brehu mora z roku 1947. Alebo znovu ako z repertoáru fotografa-krajinkára porovnanie jesenného a zimného obrazu tej istej scény, Staré Košice z roku 1962 a zimná Úzka ulička v Košiciach z roku 1973, Jedenásť rokov medzi týmito obrazmi akoby ani neexistovalo. Sudekovské záhradné zátišia, raz stôl s jablkami na stole, ukrytý pod napadaným snehom. Letný a zimný pohľad na môj ateliér.
.krása ako dôsledok
Zmeták miloval Taliansko a podarilo sa mu aj za komunistov zariadiť si veci tak, že sa doň mohol vracať. Dobrý obraz krajiny nie je iba sumou skál, stromov, lúk a polí. Dobrý obraz krajiny hovorí o charaktere miesta ľudí, ktorí v na ňom žijú. Je fascinujúce vidieť vedľa seba maliarove krajinky zo Slovenska a z Talianska. K obidvom pristupoval rovnako, a výsledok je pritom taký rozdielny. Umožnila to striedmosť, s akou sa Zmeták stránil toho, aby do obrazov krajiny vnášal seba. Talianske krajinky rozpoznáte na prvý pohľad podľa ich farebnosti a bohatšie členenej štruktúry. Večné slnko a hlboké nebo a bohatosť a hravosť, ktorú doma nenachádzal. Farebnosť talianskych obrazov explodovala na prelome 60. a 70. rokov v červeno-žlto-modrých obrazoch z Taorminy. V osemdesiatych rokoch sa Zmetákova maľba mení. Už nie je taká rázna, priamočiare ťahy nahradzuje pastelová mäkkosť a drobnokresba v detailoch.
Samostatnú kapitolu tvoria v Zmetákovej tvorbe zátišia s kyticami. Ťažko si predstaviť inú tému, pri ktorej maliar ľahko skĺzne do prvoplánovej ľúbivosti a manierizmu. Zmeták odoláva týmto zvodom s bravúrou, za ktorú vďačil svojmu prístupu k téme. Zátišia pozoruje a maľuje rovnako, ako keď maľuje krajinu. Pozerá sa, vníma a zachytáva to, čo je dôležité. Krása nie je cieľ ani prostriedok. Je dôsledok. Pravá krása sa ukáže vtedy, ak dokážete ukázať veci tak, ako naozaj sú.
Zmetákovým autoportrétom je venovaná úvodná časť výstavy. Okolo dvoch desiatok obrazov, na ktorých sa autor zachytil v rôznych obdobiach života. Zmes techník a štylizácií vytára pútavý pohľad na Zmetákovo vnímanie seba samého a vlastné sebadozrievanie. Portréty a akty umiestnené na výstave majú v sebe hutnosť a nie prvoplánovú malebnosť krajiniek. Pevná skladba jasne oddelených plôch ťaží zo Zmetákovej sily v kresbe, zo schopnosti cez zdanlivo hrubé ťahy zachytiť nečakané detaily. Zmeták sa aj pri portrétovaní pozorne pozerá a maľuje, čo vidí.
.maliar, zberateľ, galéria
Zmetákova výstava je inštalovaná na dvoch poschodiach. Jeho práce sú však iba na treťom poschodí, štvrté poschodie je venované jeho zbierkam. Obrazy v jeho zbierke sú výberom bez jednotiaceho zmyslu a bez priameho súvisu k Zmetákovej maľbe. Pochopil by som, ak by v prípade, že by výstava bola na piatich poschodiach, niekto venoval jedno celé poschodie Zmetákovi ako zberateľovi. Dať na jednu úroveň Zmetáka ako autora a Zmetáka ako zberateľa je chyba. V každom prípade, kúsok od veľkého Fullu nájdete Oravský podzámok od Martina Benku, ktorý môžete porovnať so Zmetákovým Oravským podzámkom z roku 1977.
Zmeták a jeho práca boli bokom od hlavného diania, a mimo neho akoby bol aj svet a problémy reálneho socializmu, v ktorom žil. Akoby to všetko bola iba voda, ktorá tečie okolo balvana stojaceho v strede prúdu, pevného, istého a nemenného. Neviem, čo bolo príčinou toho, že sa venoval aj industriálnym témam. Ak sa však pozriem na jeho Východoslovenské železiarne, vidím v nich hľadanie, nie nepodobné tomu, s akým by krajinkár zachytával novú horu na obzore vyzdvihnutú výbuchom sopky. Aj tu platilo, že „trval na výtvarnej pravde s vecnosťou fotografa a cítením výtvarníka." Doba okolo neho bola iba kulisou, šumom, módnou vlnou, ktorá prišla a zase odíde, a ktorou nestojí za to sa zaoberať. Nikto však svetu neutečie úplne. Vernisáže výstavy sa zúčastnil aj Rudolf Schuster, s ktorým nemal Zmeták šťastnú skúsenosť. V 90. rokoch pripravovali spolu s píšucim prezidentom knihu rozhovorov. Zmeták bol nespokojný s tým, že do nej nevedel dostať zmeny, na ktorých trval. Kniha nakoniec vyšla bez jeho súhlasu.
Vernisáž Zmetákovej výstavy bola veľká spoločenská udalosť. Je to dôkaz rastúceho statusu výtvarného umenia u nás? Verme, že áno. A verme aj tomu, že v krajine, v ktorej sa našli peniaze na absurdne predraženú rekonštrukciu hokejového štadióna, nebudú chýbať peniaze na opravu a prestavbu Národnej galérie, ktorá funguje tak dobre, ako funguje, nie vďaka, ale napriek podmienkam a priestorom, v akých pôsobí.
Výstava, ktorej kurátormi sú Katarína Bajcúrová a Július Barczi, potrvá v SNG do 5. júna.
.portrét krajiny
Zmetákove obrazy sú potvrdením tézy, že krásne je to, čo je pravdivé. Jeho diela sú postavené na sústredenom pozorovaní sveta. Krajiny, mesta, zátišia, ľudí, seba samého. Ak hovorím o Zmetákovi, nemôžem začať ničím iným, ako jeho krajinkami. Zmeták sa bránil označeniu krajinkár, svoje obrazy krajiny vždy považoval za niečo viac, ako len opis krajiny. Ako hovoril: „Krajinu som portrétoval ako svojho priateľa."
Zmeták vnímal prírodu ako pevný bod, ako svet, ktorý tu bol pred nami a ktorý tu bude po nás. Vo svojich obrazoch krajiny vždy ide po podstate. Snaží sa nájsť pohľad, uhol, konštrukciu prvkov obrazu, ktoré najlepšie hovoria o charaktere miesta. Vracia sa, hľadá, maľuje znovu a znovu tie isté motívy. Krajinu nikdy nevnímal ako útek od civilizácie a tak, ako maľuje krajinu, maľuje Zmeták i mestá. Mesto ako by bolo pre neho iba inou formou krajiny.
Všetko, čo robí Zmetáka Zmetákom, je zrejmé už na mestských či prírodných krajinách z druhej polovice 40. rokov. Obrazy z Capri z roku 1947, tak nejako by sa maľovalo po Cézannovi, ak by neprišiel kubizmus. Šivetické stromy z roku 1946 sú napriek zjednodušeniu a podriadeniu rytmu záznamom konkrétnej krajiny, nie abstrakciou.
Výstava prináša viacero skvostných dvojíc obrazov, variujúcich ten istý motív či tému. Obraz krajiny, zachytený v rôznom svetle, téma, ktorú nahryzli impresionisti, a ktorej svoj život zasvätili fotografi venujúci sa krajine, tak ako Krajina na Capri a More na Capri z roku 1947. Na hľadaní rytmu zo zdanlivo náhodnej kompozície postavené Zátišie s rybami a Člnky na brehu mora z roku 1947. Alebo znovu ako z repertoáru fotografa-krajinkára porovnanie jesenného a zimného obrazu tej istej scény, Staré Košice z roku 1962 a zimná Úzka ulička v Košiciach z roku 1973, Jedenásť rokov medzi týmito obrazmi akoby ani neexistovalo. Sudekovské záhradné zátišia, raz stôl s jablkami na stole, ukrytý pod napadaným snehom. Letný a zimný pohľad na môj ateliér.
.krása ako dôsledok
Zmeták miloval Taliansko a podarilo sa mu aj za komunistov zariadiť si veci tak, že sa doň mohol vracať. Dobrý obraz krajiny nie je iba sumou skál, stromov, lúk a polí. Dobrý obraz krajiny hovorí o charaktere miesta ľudí, ktorí v na ňom žijú. Je fascinujúce vidieť vedľa seba maliarove krajinky zo Slovenska a z Talianska. K obidvom pristupoval rovnako, a výsledok je pritom taký rozdielny. Umožnila to striedmosť, s akou sa Zmeták stránil toho, aby do obrazov krajiny vnášal seba. Talianske krajinky rozpoznáte na prvý pohľad podľa ich farebnosti a bohatšie členenej štruktúry. Večné slnko a hlboké nebo a bohatosť a hravosť, ktorú doma nenachádzal. Farebnosť talianskych obrazov explodovala na prelome 60. a 70. rokov v červeno-žlto-modrých obrazoch z Taorminy. V osemdesiatych rokoch sa Zmetákova maľba mení. Už nie je taká rázna, priamočiare ťahy nahradzuje pastelová mäkkosť a drobnokresba v detailoch.
Samostatnú kapitolu tvoria v Zmetákovej tvorbe zátišia s kyticami. Ťažko si predstaviť inú tému, pri ktorej maliar ľahko skĺzne do prvoplánovej ľúbivosti a manierizmu. Zmeták odoláva týmto zvodom s bravúrou, za ktorú vďačil svojmu prístupu k téme. Zátišia pozoruje a maľuje rovnako, ako keď maľuje krajinu. Pozerá sa, vníma a zachytáva to, čo je dôležité. Krása nie je cieľ ani prostriedok. Je dôsledok. Pravá krása sa ukáže vtedy, ak dokážete ukázať veci tak, ako naozaj sú.
Zmetákovým autoportrétom je venovaná úvodná časť výstavy. Okolo dvoch desiatok obrazov, na ktorých sa autor zachytil v rôznych obdobiach života. Zmes techník a štylizácií vytára pútavý pohľad na Zmetákovo vnímanie seba samého a vlastné sebadozrievanie. Portréty a akty umiestnené na výstave majú v sebe hutnosť a nie prvoplánovú malebnosť krajiniek. Pevná skladba jasne oddelených plôch ťaží zo Zmetákovej sily v kresbe, zo schopnosti cez zdanlivo hrubé ťahy zachytiť nečakané detaily. Zmeták sa aj pri portrétovaní pozorne pozerá a maľuje, čo vidí.
.maliar, zberateľ, galéria
Zmetákova výstava je inštalovaná na dvoch poschodiach. Jeho práce sú však iba na treťom poschodí, štvrté poschodie je venované jeho zbierkam. Obrazy v jeho zbierke sú výberom bez jednotiaceho zmyslu a bez priameho súvisu k Zmetákovej maľbe. Pochopil by som, ak by v prípade, že by výstava bola na piatich poschodiach, niekto venoval jedno celé poschodie Zmetákovi ako zberateľovi. Dať na jednu úroveň Zmetáka ako autora a Zmetáka ako zberateľa je chyba. V každom prípade, kúsok od veľkého Fullu nájdete Oravský podzámok od Martina Benku, ktorý môžete porovnať so Zmetákovým Oravským podzámkom z roku 1977.
Zmeták a jeho práca boli bokom od hlavného diania, a mimo neho akoby bol aj svet a problémy reálneho socializmu, v ktorom žil. Akoby to všetko bola iba voda, ktorá tečie okolo balvana stojaceho v strede prúdu, pevného, istého a nemenného. Neviem, čo bolo príčinou toho, že sa venoval aj industriálnym témam. Ak sa však pozriem na jeho Východoslovenské železiarne, vidím v nich hľadanie, nie nepodobné tomu, s akým by krajinkár zachytával novú horu na obzore vyzdvihnutú výbuchom sopky. Aj tu platilo, že „trval na výtvarnej pravde s vecnosťou fotografa a cítením výtvarníka." Doba okolo neho bola iba kulisou, šumom, módnou vlnou, ktorá prišla a zase odíde, a ktorou nestojí za to sa zaoberať. Nikto však svetu neutečie úplne. Vernisáže výstavy sa zúčastnil aj Rudolf Schuster, s ktorým nemal Zmeták šťastnú skúsenosť. V 90. rokoch pripravovali spolu s píšucim prezidentom knihu rozhovorov. Zmeták bol nespokojný s tým, že do nej nevedel dostať zmeny, na ktorých trval. Kniha nakoniec vyšla bez jeho súhlasu.
Vernisáž Zmetákovej výstavy bola veľká spoločenská udalosť. Je to dôkaz rastúceho statusu výtvarného umenia u nás? Verme, že áno. A verme aj tomu, že v krajine, v ktorej sa našli peniaze na absurdne predraženú rekonštrukciu hokejového štadióna, nebudú chýbať peniaze na opravu a prestavbu Národnej galérie, ktorá funguje tak dobre, ako funguje, nie vďaka, ale napriek podmienkam a priestorom, v akých pôsobí.
Výstava, ktorej kurátormi sú Katarína Bajcúrová a Július Barczi, potrvá v SNG do 5. júna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.