Návrat Idiota

Siahnuť v tejto dobe po Dostojevskom, a trúfnuť si na dramatizáciu Idiota, chce dávku odvahy a skúsenosti. Chce to účinný inscenačný kľúč, poctivý dôvod a motív na jeho uvedenie. V neposlednom rade aj silnú podporu ľudí okolo seba. Zdá sa, že tvorivému tímu okolo umeleckého šéfa a režiséra Eduarda Kudláča sa to podarilo. Lepšie by bolo napísať, že sa im darí, pretože žilinský Idiot nie je zhluk šťastných náhod, ale trojročná systematická práca v tomto mestskom divadle. Moderná, hľadačská dramaturgia vypustila signály odvahy už v predchádzajúcich tituloch, v Belbelovom Mobile, Schimmelpfennigovej Žene z minulosti či v inscenácii Push Up 1-3, ale aj v Gombárovom Treťom veku či v Handkeho Podzemnom blues.
Práve vďaka tomuto zameraniu na súčasnú európsku dramatiku mal šancu omladnúť aj Dostojevskij. Jeho Idiot sa stal naším súčasníkom.
Liftingovú kúru začala Michaela Zakuťanská premyslenou selektívnou dramatizáciou, ktorá vychádza z prekladu Felixa a Hany Kostolanských. Jej Idiot je zbavený ťažoby, archaizmu a pátosu. Jeho rozprávanie koncentruje do čo najkratších plôch jednotlivých obrazov,  v jednotlivých situáciách ponúka nadhľad, okorenený trpkým humorom. S odstupom realizácie je namieste podotknúť, že konečná dramatizačná skratka mohla niesť aj prísnejšiu dávku liposukcie.
V omladzovaní nezaostáva ani režisér Eduard Kudláč. Jeho vedenie hercov, strohá výstavba mizanscén či samotná dikcia textu posúva diváka bezbolestnejšie k dnešku. Všetkých a všetko pritom nekompromisne zbavuje akejkoľvek popisnosti. Herci hrajú bez rekvizít a mobiliáru, sú odkázaní len na seba samých a na zmysel slova. Predstavenie tak stojí na váhe textu, hercovej sugescii a divákovej fantázii. Táto inscenačná trojnožka prináša precíznejšie abstrahovanie podstaty tém, zviditeľnenie dejových liniek a dôraz na charakter jednotlivých postáv.
Knieža Myškin Jána Dobríka sa tak stáva pokorným pozorovateľom, úprimným ľudským senzorom a zároveň časovanou spoločenskou bombou. Jeho úprimnosť prináša nevyspytateľnosť situácií a nekonvenčnosť postojov. Svojou človečinou dojemne napĺňa Dostojevského videnie Myškina ako ideálneho človeka, ktorého sám autor pomenoval Knieža Kristus. Jeho aktualizácia cez „forrestgumpovský“ princíp prináša inscenácii zrozumiteľnosť a jednoznačnosť. Tento kľúč sa stáva účinným pre presnejšie pochopenie a konanie, pre skutočné motívy, rozhodnutia a hlavne pre vyslovené pravdy, ktoré znejú v tejto dobe ohlušujúco.
Vzrušujúcim Dobríkovým hereckým protipólom sa stávajú hneď dve dámy – femme fatale Nastasia Filippovna Lucie Jaškovej a generálka Lizaveta Prokofievna Jepančinová Jany Oľhovej. Obe hrajú s nesmiernym nadhľadom a pôvabom. Ich skvelými sekundantmi sa stali Marek Geišberg v postave vraha Parfena Rogožina a Marián Prevendarčík ako Gavrila Ardalionovič Ivolgin, jednoducho Gaňa, obaja vitálni miešači kariet inscenácie. Ovlažujúcou hereckou inakosťou prispieva v druhej časti aj Branislav Bačo ako Ippolit. Azda len pri mladučkej Ivane Kubáčkovej stála v ceste za Aglajou Ivanovnou Jepančinovnou prílišná zodpovednosť, ktorá ju zväzovala a nedovolila otvoriť všetky herecké registre potrebné pre túto postavu.
Dostojevského esencionalitu podporujú triezve kostýmy i scéna Evy Rácovej. Skrátka, všetko je pripravené na dôsledné načítanie spleti pokryteckých vzťahov, petrohradských mimikry, na ponor do stojatých mútnych vôd Ruska. Príjemným prínosom inscenácie je neprepočuteľné veľkoplošné plátno autora hudby Martina Burlasa, ktoré dodáva Dostojevskému patričnú majestátnosť.
Idiot sa vrátil, chvalabohu. Treba sa s ním stretnúť.

F. M. Dostojevskij: Idiot. Réžia: Eduard Kudláč Scéna a kostýmy: Eva Rácová Hudba: Martin Burlas. Hrajú: Ján Dobrík, Jana Oľhová, Boris Zachar, Lucia Jačková Marián Geišberg a ďalší. Premiéra: 11. marec 2011.

Autor je divadelný režisér.