Očami Doroty Nvotovej

Chodiť s otvorenými očami je to, čo ma baví najviac. Keď idem a všímam si maličkosti. Fotím si ich a rozjímam nad nimi. Výhodou života na dvoch miestach – myslím tým môj model – pol roka Nepál a pol roka Slovensko – je, že intenzita prežívania je vybudená na plné „pecky" stále. Keď som v Nepále, chcem všetko vidieť a všetko zažiť. Keď som na Slovensku, tiež. Za jedno leto chcem navštíviť každý kraj, a to niekoľkokrát, pozrieť všetky spriatelené chalupy, okúsiť všetky turistické atrakcie ( a áno, po Bratislave behám s foťákom...)...lenže, viete, ono je to hrozne krásne, takto v 28 rokoch zrazu chodiť po rodnej krajine s otvorenými, cestovateľskými očami. Odfotiť si starú babku so šatkou na hlave, ako hrabe staré listy pred domom. Práve som strávila krásne 4 dni v Terchovej. Keď vám poviem, že som sa tam netešila menej, ako sa teším na dovolenku k moru, asi mi nebudete veriť, ale je to tak. Síce tam mám svoje korene (Ježiši, teraz som si spomenula, že som zabudla ísť dať mojim predkom na hroby kvetiny, mama sa nahnevá...), ako dieťa som sem však nechodila často. Najhrdší Terchovčan Jožko Mičo ma už čakal a keďže jeho pohostinnosť nepozná hraníc, boli sme s Jonnym „pečení-varení" po celý čas. Prečo som musela odísť, aby som si začala uvedomovať naplno krásu mojej krajiny? Síce si nemyslím, že to smeruje k tomu, že sa tu usadím, lebo na svoj výber som mala iné ako vizuálne dôvody, ale aj tak mi srdce zahrieva, keď sa pozriem na skaly vo Vrátnej. A na opar, ktorý po daždi stúpa z okolitých hôr. Nikde niet snehu, iba zjazdovky sú pokryté zvyškami z posledného zasnežovania. Spúšťa sa po nich pár lyžiarov, znechutených snehovými podmienkami...a jeden natešený a šťastný, že sa sem po rokoch dostal aj v zime, a tak môže lyžovať...to som ja. Potknem sa o vlastnú paličku a skoro ma pri nasadaní zrazí lanovka. Sneh je mokrý a ťažký a často to už ani nie je sneh, iba taká priesvitná hmota, ale ja idem ako guľa, aj keď lyžovať veľmi neviem, rútim sa dolu a počúvam Queen. „I want to break free!” spievam si nahlas a nezadržateľne padám, zrazím tyčky a malý plot, ktorý je okolo snehového dela, narazím si koleno a odkrívam dolu. Koleno si večer liečim v Bešeňovej v horúcich kúpeľoch, z bazénov stúpa para a na plecia mi tečie masážny vodopádik. Toto leto chcem prežiť intenzívne. Minimálne jeden splav, aspoň dvakrát Tatry, nejaká hrebeňovka k tomu a aspoň trikrát na drevenicu a dvakrát do rómskej osady. Neviem, kto to všetko bude platiť, ale kde je vôľa...Veľa ľudí mi vyčíta, že toľko cestujem a starám sa o cudzie deti, pritom tu máme krásnu krajinu a dosť biednych...no pravda je taká, že odkedy cestujem a starám sa o cudzích, to naše vidím a cítim omnoho viac. Som rada, že som tu, a potom budem rada, že som tam.