.rovnako ako tohtoročné opätovné európske ťaženie takzvanej Veľkej štvorky – kým v Anglicku si na letných festivaloch vychutnajú kompletnú zostavu, my sa musíme vo Viedni alebo Prahe uskromniť so Slayer a Megadeth. David Ellefson, rozhľadený a vnímavý umelec s prekvapujúco dobrou pamäťou, pridáva viacero zaujímavých detailov.
.david, bolo naozaj veľmi emotívne vidieť ťa znovu v radoch Megadeth pri vystúpení na pražskej zastávke festivalov Sonisphere. Ako si budeš pamätať minulý rok v tvojom živote?
Rok 2010 bol jedným z najkrajších a najlepších v mojej kariére, zvlášť v súvislosti s Megadeth. Bolo naozaj skvelé, že sme sa rozhodli zahodiť za hlavu všetky nepríjemnosti z minulosti a sústrediť sa na koncerty pripomínajúce si dvadsiate výročie vydania albumu Rust In Peace. Paradoxne sme si tým zároveň opätovne pripomenuli našu dávnu slávu, čo je svojím spôsobom tak trochu ironické.
.veľmi krátko po spomínanom koncerte v Česku ste hrali už druhýkrát na Slovensku. Ako si spomínaš na váš prvý koncert u nás v roku 1993? Metallica a Megadeth v Bratislave...
Spomínam si na to veľmi dobre, možno najmä z toho dôvodu, že som bol vtedy na Slovensku aj s mojou manželkou. Bol to vlastne náš prvý skutočne veľký koncert vo východnej Európe. Metallica vtedy na turné podporovala svoj Čierny album, my sme mali vydanú dosku Countdown To Extinction. Pamätám si, že vaša krajina bola samostatná iba päť či šesť mesiacov, na bankovkách ste mali také zvláštne nálepky, na hraniciach bolo veľmi veľa ozbrojených vojakov a policajtov. Zažívali sme naozaj časy veľkých zmien. Pre nás to bolo vtedy veľmi vzrušujúce – metalová muzika sa dostávala do oblastí, kde sme predtým nemali možnosť hrať. Všetci sme boli plní entuziazmu a očakávaní. S Megadeth sme sa vždy snažili dostať čo najskôr do krajín po takýchto politických zmenách, také isté to bolo aj v Južnej Amerike. Fanúšikovia sú veľmi vďační v prípadoch, keď nás vidia po prvý raz. Často sa potom na také miesta vraciame. Pre nás a pre ľudí, ktorí nás majú radi, je to vždy skutočná oslava našej hudby.
.keď hovoríš o rockovej a metalovej hudbe vo všeobecnosti, aký máš názor na jej súčasnú výraznú popularitu? Iron Maiden sú ťahákmi veľkých letných festivalov, Veľká štvorka má tiež fenomenálny úspech, festivaly bez rockovej hudby si ani nevieme predstaviť.
Áno, zdá sa, že hard rock je dnes naozaj opäť na výslní. Popová hudba tam bola a bude vždy a pre heavy metal je to niekedy až na škodu. Myslím, že aj samotným metalistom sa nepáči, keď je ich obľúbená hudba príliš mainstreamová a trendová (smiech). Vždy to bola, svojím spôsobom, utajená spoločnosť, taký zvláštny klub iba pre zasvätených a vyvolených.
.nemáš pocit, že tá popularita tvrdej gitarovej muziky istým spôsobom súvisí s časmi, v ktorých žijeme? Po 11. septembri sa mnohé zmenilo, terorizmus, vojny, napätie v spoločnosti. V mnohých ohľadoch to pripomína osemdesiate roky, keď heavy metal zažíval prvý veľký boom. Studená vojna, hrozby nukleárnych zbraní, strach z hviezdnych vojen. Ako keby sa v temných časoch ľudia viac utiekali k temnej hudbe.
Súhlasím s tým, že hudba reflektuje dianie naokolo. Vo veľkej miere to teda vždy bude súvisieť s tým, čo sa deje vo svete. V metalovej hudbe zvlášť je však veľmi dôležité, aby to všetko bolo úprimné, priamo zo srdca. S Megadeth sme vždy písali politické texty, veľmi výrazné to bolo najmä na začiatku kariéry v osemdesiatych rokoch – tie skladby sú svojím posolstvom dodnes aktuálne. A hoci boli inšpirované predovšetkým politickým dianím u nás v Amerike, sú v podstate univerzálne, chápu ich fanúšikovia po celom svete. Úprimnosť a priamočiarosť prekonávajú všetky hranice.
.bavili sme sa o takzvanej Veľkej štvorke. Metallica, Megadeth, Slayer, Anthrax. V čom je podľa teba tajomstvo úspechu práve týchto štyroch kapiel?
Nuž, v našom prípade ide v prvom rade tak trochu o anomáliu. Začínali sme vo veľmi špecifických časoch. Samozrejme, pred nami tu boli Iron Maiden, Judas Priest, Black Sabbath a mnoho ďalších umelcov – tí všetci to dotiahli veľmi ďaleko, mali obrovský úspech. Boli to však jediné kapely vo svojom konkrétnom žánri, ktoré dosiahli takú veľkosť. V prípade našej štvorky ide výlučne o thrashmetalových interpretov, ktorí vytvárali niečo spoločné a podobné. Pochádzame pritom z rôznych častí Spojených štátov, čo je, mimochodom, tiež zaujímavé, keďže všetky tie veľké kapely, ktoré som práve spomínal, boli z Európy. Prvý raz v histórii sa teda v Štátoch vďaka Veľkej štvorke tvorila muzika, ktorá bola veľmi tvrdá, ťažká a hlavne revolučná. Vždy predtým udávali tempo kapely najmä z Anglicka, prípadne z iných častí Európy.
.práve do Európy prídete v apríli spolu so Slayer. Do akej miery si oboznámený s aktuálnou tvorbou vašich žánrových spolupútnikov a čo si o nej myslíš?
Slayer robia stále jednu vec a robia ju veľmi, veľmi dobre. V tom je vlastne aj ich hlavný prínos v rámci Veľkej štvorky. Nikdy sa po hudobnej stránke príliš nemenili, zostali verní tomu, čo im šlo vždy najlepšie, boli a zostávajú veľmi stabilní. Na druhej strane, s Megadeth to bolo úplne iné. Prešli sme si viacerými zmenami zostáv, ako hudobníci máme výrazne odlišné korene, často sme preto mali chuť experimentovať – zažili sme veľa zlomových momentov. Slayer a Megadeth spolu za tie roky odohrali množstvo koncertov. Ak si dobre spomínam, prvý raz to bolo v roku 1985 v legendárnom newyorskom klube L´amour. Máme teda naozaj dlhú spoločnú históriu, dobre spolu vychádzame, naši fanúšikovia sú si v mnohých ohľadoch podobní – vždy je teda skvelé, keď niekam zavítajú v jednom balíku práve Slayer a Megadeth.
.čo môžeme očakávať od vášho nového albumu, ktorý tento rok pripravujete?
Bude to veľmi zaujímavé. Keď hráme spolu ja a Dave, tvoríme veľmi tradičný zvuk Megadeth. Na druhej strane, táto kapela bola vždy o najmodernejšej produkcii, nahrávacích technikách, najnovších zvukových postupoch, čo sa mi naozaj veľmi páči – v konečnom dôsledku teda pôjde o akýsi prienik oboch týchto elementov. Myslím si, že nastal ten správny čas na novú tvár Megadeth.
.práve Dave Mustaine nedávno vydal knihu Hello Me... Meet The Real Me. Aký máš na ňu názor?
Celé som to ešte nečítal, ale väčšinu áno. Nazrel som do toho z času na čas, vždy ma to fascinovalo, tá kniha sa naozaj veľmi dobre číta. Dave odviedol skvelú prácu, rozpovedal svoj životný príbeh tak, ako ho videl on sám.
.v knihe opisuje svoj boj s alkoholom a drogovou závislosťou. Na jednej strane čítame takéto príbehy, na druhej je tu stále fascinácia žurnalistov a fanúšikov životným štýlom sex, drugs & rock´n´roll. Zdá sa mi to trochu schizofrenické.
Vieš, pre niekoho budú alkohol a drogy vždy zábavou, iní to zasa logicky odsudzujú. Je to nikdy sa nekončiaci boj. V Megadeth sme v tomto boli predovšetkým vždy otvorení a úprimní k našim fanúšikom. Vždy vedeli o všetkom, čím sme prechádzali – v dobrom i zlom. Úprimnosť a integrita budú vždy neoddeliteľnou súčasťou tejto kapely. Práve to majú naši fanúšikovia v súvislosti s Megadeth radi, skutočne to oceňujú.
David Ellefson sa narodil 12. novembra 1964 v Jacksone, štát Minnesota. Patrí medzi najslávnejších a celosvetovo najobľúbenejších metalových basgitaristov. Jeho kariéra sa spája predovšetkým s kapelou Megadeth, do ktorej sa vo februári 2010 vrátil po osemročnej pauze. Medzitým nahrával albumy so skupinami, projektmi a interpretmi ako Soulfly, Necro, F5, Temple Of Brutality či Killing Machine. So svojou rodinou žije v meste Burlington, štát Vermont.
.david, bolo naozaj veľmi emotívne vidieť ťa znovu v radoch Megadeth pri vystúpení na pražskej zastávke festivalov Sonisphere. Ako si budeš pamätať minulý rok v tvojom živote?
Rok 2010 bol jedným z najkrajších a najlepších v mojej kariére, zvlášť v súvislosti s Megadeth. Bolo naozaj skvelé, že sme sa rozhodli zahodiť za hlavu všetky nepríjemnosti z minulosti a sústrediť sa na koncerty pripomínajúce si dvadsiate výročie vydania albumu Rust In Peace. Paradoxne sme si tým zároveň opätovne pripomenuli našu dávnu slávu, čo je svojím spôsobom tak trochu ironické.
.veľmi krátko po spomínanom koncerte v Česku ste hrali už druhýkrát na Slovensku. Ako si spomínaš na váš prvý koncert u nás v roku 1993? Metallica a Megadeth v Bratislave...
Spomínam si na to veľmi dobre, možno najmä z toho dôvodu, že som bol vtedy na Slovensku aj s mojou manželkou. Bol to vlastne náš prvý skutočne veľký koncert vo východnej Európe. Metallica vtedy na turné podporovala svoj Čierny album, my sme mali vydanú dosku Countdown To Extinction. Pamätám si, že vaša krajina bola samostatná iba päť či šesť mesiacov, na bankovkách ste mali také zvláštne nálepky, na hraniciach bolo veľmi veľa ozbrojených vojakov a policajtov. Zažívali sme naozaj časy veľkých zmien. Pre nás to bolo vtedy veľmi vzrušujúce – metalová muzika sa dostávala do oblastí, kde sme predtým nemali možnosť hrať. Všetci sme boli plní entuziazmu a očakávaní. S Megadeth sme sa vždy snažili dostať čo najskôr do krajín po takýchto politických zmenách, také isté to bolo aj v Južnej Amerike. Fanúšikovia sú veľmi vďační v prípadoch, keď nás vidia po prvý raz. Často sa potom na také miesta vraciame. Pre nás a pre ľudí, ktorí nás majú radi, je to vždy skutočná oslava našej hudby.
.keď hovoríš o rockovej a metalovej hudbe vo všeobecnosti, aký máš názor na jej súčasnú výraznú popularitu? Iron Maiden sú ťahákmi veľkých letných festivalov, Veľká štvorka má tiež fenomenálny úspech, festivaly bez rockovej hudby si ani nevieme predstaviť.
Áno, zdá sa, že hard rock je dnes naozaj opäť na výslní. Popová hudba tam bola a bude vždy a pre heavy metal je to niekedy až na škodu. Myslím, že aj samotným metalistom sa nepáči, keď je ich obľúbená hudba príliš mainstreamová a trendová (smiech). Vždy to bola, svojím spôsobom, utajená spoločnosť, taký zvláštny klub iba pre zasvätených a vyvolených.
.nemáš pocit, že tá popularita tvrdej gitarovej muziky istým spôsobom súvisí s časmi, v ktorých žijeme? Po 11. septembri sa mnohé zmenilo, terorizmus, vojny, napätie v spoločnosti. V mnohých ohľadoch to pripomína osemdesiate roky, keď heavy metal zažíval prvý veľký boom. Studená vojna, hrozby nukleárnych zbraní, strach z hviezdnych vojen. Ako keby sa v temných časoch ľudia viac utiekali k temnej hudbe.
Súhlasím s tým, že hudba reflektuje dianie naokolo. Vo veľkej miere to teda vždy bude súvisieť s tým, čo sa deje vo svete. V metalovej hudbe zvlášť je však veľmi dôležité, aby to všetko bolo úprimné, priamo zo srdca. S Megadeth sme vždy písali politické texty, veľmi výrazné to bolo najmä na začiatku kariéry v osemdesiatych rokoch – tie skladby sú svojím posolstvom dodnes aktuálne. A hoci boli inšpirované predovšetkým politickým dianím u nás v Amerike, sú v podstate univerzálne, chápu ich fanúšikovia po celom svete. Úprimnosť a priamočiarosť prekonávajú všetky hranice.
.bavili sme sa o takzvanej Veľkej štvorke. Metallica, Megadeth, Slayer, Anthrax. V čom je podľa teba tajomstvo úspechu práve týchto štyroch kapiel?
Nuž, v našom prípade ide v prvom rade tak trochu o anomáliu. Začínali sme vo veľmi špecifických časoch. Samozrejme, pred nami tu boli Iron Maiden, Judas Priest, Black Sabbath a mnoho ďalších umelcov – tí všetci to dotiahli veľmi ďaleko, mali obrovský úspech. Boli to však jediné kapely vo svojom konkrétnom žánri, ktoré dosiahli takú veľkosť. V prípade našej štvorky ide výlučne o thrashmetalových interpretov, ktorí vytvárali niečo spoločné a podobné. Pochádzame pritom z rôznych častí Spojených štátov, čo je, mimochodom, tiež zaujímavé, keďže všetky tie veľké kapely, ktoré som práve spomínal, boli z Európy. Prvý raz v histórii sa teda v Štátoch vďaka Veľkej štvorke tvorila muzika, ktorá bola veľmi tvrdá, ťažká a hlavne revolučná. Vždy predtým udávali tempo kapely najmä z Anglicka, prípadne z iných častí Európy.
.práve do Európy prídete v apríli spolu so Slayer. Do akej miery si oboznámený s aktuálnou tvorbou vašich žánrových spolupútnikov a čo si o nej myslíš?
Slayer robia stále jednu vec a robia ju veľmi, veľmi dobre. V tom je vlastne aj ich hlavný prínos v rámci Veľkej štvorky. Nikdy sa po hudobnej stránke príliš nemenili, zostali verní tomu, čo im šlo vždy najlepšie, boli a zostávajú veľmi stabilní. Na druhej strane, s Megadeth to bolo úplne iné. Prešli sme si viacerými zmenami zostáv, ako hudobníci máme výrazne odlišné korene, často sme preto mali chuť experimentovať – zažili sme veľa zlomových momentov. Slayer a Megadeth spolu za tie roky odohrali množstvo koncertov. Ak si dobre spomínam, prvý raz to bolo v roku 1985 v legendárnom newyorskom klube L´amour. Máme teda naozaj dlhú spoločnú históriu, dobre spolu vychádzame, naši fanúšikovia sú si v mnohých ohľadoch podobní – vždy je teda skvelé, keď niekam zavítajú v jednom balíku práve Slayer a Megadeth.
.čo môžeme očakávať od vášho nového albumu, ktorý tento rok pripravujete?
Bude to veľmi zaujímavé. Keď hráme spolu ja a Dave, tvoríme veľmi tradičný zvuk Megadeth. Na druhej strane, táto kapela bola vždy o najmodernejšej produkcii, nahrávacích technikách, najnovších zvukových postupoch, čo sa mi naozaj veľmi páči – v konečnom dôsledku teda pôjde o akýsi prienik oboch týchto elementov. Myslím si, že nastal ten správny čas na novú tvár Megadeth.
.práve Dave Mustaine nedávno vydal knihu Hello Me... Meet The Real Me. Aký máš na ňu názor?
Celé som to ešte nečítal, ale väčšinu áno. Nazrel som do toho z času na čas, vždy ma to fascinovalo, tá kniha sa naozaj veľmi dobre číta. Dave odviedol skvelú prácu, rozpovedal svoj životný príbeh tak, ako ho videl on sám.
.v knihe opisuje svoj boj s alkoholom a drogovou závislosťou. Na jednej strane čítame takéto príbehy, na druhej je tu stále fascinácia žurnalistov a fanúšikov životným štýlom sex, drugs & rock´n´roll. Zdá sa mi to trochu schizofrenické.
Vieš, pre niekoho budú alkohol a drogy vždy zábavou, iní to zasa logicky odsudzujú. Je to nikdy sa nekončiaci boj. V Megadeth sme v tomto boli predovšetkým vždy otvorení a úprimní k našim fanúšikom. Vždy vedeli o všetkom, čím sme prechádzali – v dobrom i zlom. Úprimnosť a integrita budú vždy neoddeliteľnou súčasťou tejto kapely. Práve to majú naši fanúšikovia v súvislosti s Megadeth radi, skutočne to oceňujú.
David Ellefson sa narodil 12. novembra 1964 v Jacksone, štát Minnesota. Patrí medzi najslávnejších a celosvetovo najobľúbenejších metalových basgitaristov. Jeho kariéra sa spája predovšetkým s kapelou Megadeth, do ktorej sa vo februári 2010 vrátil po osemročnej pauze. Medzitým nahrával albumy so skupinami, projektmi a interpretmi ako Soulfly, Necro, F5, Temple Of Brutality či Killing Machine. So svojou rodinou žije v meste Burlington, štát Vermont.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.