Mám krátko pred štyridsiatkou. Som krátko pred poslednou fázou. Dostávam príliš veľa varovných signálov od mnohých vrstovníkov. Dobre, spomienkový optimizmus je v podstate zdravá reakcia. Aj preto sa viacerí pri debatách o komunizme nevieme rozpamätať na to, že Bravo nosili iba deti kamionistov, hudba sa pašovala a podobne. V mnohom sme zlyhali, často nechtiac. Som si napríklad takmer istý, že väčšina mojich spolužiakov vytesnila zážitok s Gešovým krížikom na retiazke. Ako nám jedna profesorka kontrolovala prívesky, Gešovi našla krížik, vzala mu ho a upozornila nás, že podobné veci sa tu nosiť nebudú – a kto predsa len chce, ten nedoštuduje. A my, namiesto toho, aby sme na druhý deň prišli s krížikom všetci, sme boli ticho, báli sme sa, silní pubertiaci a revolta nikde. Doteraz sa za to trochu hanbím a chcem si ten pocit zapamätať. Dobré časy už boli? Toto píšem na festivale SXSW v Austine. Prišiel som sem z Londýna. Z konferencie. Stále som trochu prekvapený, že môžem. Ešte viac som však prekvapený nad tým, ako často aj tu počuť o starých dobrých časoch. Keď kúpiť si gitaru znamenalo dva roky brigádovať. Keď nahrávali iba vyvolení, teraz nezmyselne považovaní za najlepších. Od hudobných profesionálov počúvam, ako je vlastne zle, že je viac hudby, ľahko sa nahráva, distribuuje... Neznamená tá nadprodukcia náhodou menej talentu? Kto nám dá filter na to, čo je dobré a čo nie? Muzikanti v rokoch spomínajú... Chcú filtre. Nepáči sa im, že nahrávať môže hocikto a gitary sa dajú zohnať za desatinu toho, ako kedysi. Kde sú ďalšie štadiónové kapely, pýtajú sa. Asi štadión znamená kvalita... Nevravím, že kedysi bolo iba zle a bude iba lepšie. Ale som rád, že sa môžem prehŕňať v záplave úžasnej hudby a ako filter môžem používať najmä vlastnú hlavu. Nič moc tento stĺpček, čo? To kedysi, to bolo iné kafe!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.