Portishead: Dummy Go!, Discs 1994
Vybrať najobľúbenejšiu vec v hociktorej oblasti je ťažké, vybrať najobľúbenejší album je takmer nemožné. Mohol by som vybrať niektorú platňu od Nicka Cava, mám rád takmer všetky, alebo debut B 52´s s absolútnymi skladbami Planet Claire či Dance is Mess Around. Je tu však album, ktorý pre mňa akosi prepája minulosť so súčasnosťou – Dummy od Portishead.
Od úplne prvých momentov úvodnej skladby Mysterons – kde do romantických tónov akoby pichali desivé pazvuky – cítiť krásne a znepokojujúce chvenie. A to sa vlečie celým albumom. Strašná sila. Hudba akoby vás zasnene unášala, ale pritom to bolí. Presne, ako Beth spieva, podľa mňa v najsilnejšej skladbe Roads – How can it feel, this wrong. Vlastne, Beth nespieva, ona je v tebe, niekde vnútri.
Dummy bolo jedno z prvých CD, ktoré som si kúpil, práve sa začala éra compact discov. Býval som vtedy na Záhradníckej na mojom prvom priváte. Častým hosťom bol u mňa Mišo Kaščák, už vtedy sme boli veľkí kamaráti, ale netušil som, že mi neskôr ponúkne aj najkrajšiu prácu. Veľa sme sa rozprávali, o hudbe, o živote, o tom, akí sme a akí chceme byť. Z balkóna sme sa pozerali do kuchyne Jána Langoša, ktorý býval o dve poschodia nižšie. Nevideli sme ho, videli sme vždy len nejakú knihu a jeho ruky. Bolo to asi v roku 1995-96, takže sme sa nadchýnali slobodou, boli sme šťastní, že to komunistické zlo je preč, ale aj nahnevaní, že stále straší. Ale boli sme aj plní bežných emócií, ako obyčajní dvadsiatnici. Na tie brieždenia nikdy nezabudnem. Keď si teraz pustím Dummy, je to tu všetko späť. Stále cítiť tú radosť zmiešanú so smútkom. Ten svieži vzduch po dlhej noci.
Takéto albumy bytostne potrebujem, sú chvíle, keď sa potrebujem v sebe babrať. Keď mi je smutno, som sám, som osamelý. Je neuveriteľné, že tento rok budú hrať Portishead na našom festivale. Bude to magické, určite si nájdem chvíľku a posadím sa niekde na letisku. Sám.
Mário „Gešo" Gešvantner je spoluorganizátor festivalu Bažant Pohoda. Okrem toho je aj externý spolupracovník .týždňa.
Vybrať najobľúbenejšiu vec v hociktorej oblasti je ťažké, vybrať najobľúbenejší album je takmer nemožné. Mohol by som vybrať niektorú platňu od Nicka Cava, mám rád takmer všetky, alebo debut B 52´s s absolútnymi skladbami Planet Claire či Dance is Mess Around. Je tu však album, ktorý pre mňa akosi prepája minulosť so súčasnosťou – Dummy od Portishead.
Od úplne prvých momentov úvodnej skladby Mysterons – kde do romantických tónov akoby pichali desivé pazvuky – cítiť krásne a znepokojujúce chvenie. A to sa vlečie celým albumom. Strašná sila. Hudba akoby vás zasnene unášala, ale pritom to bolí. Presne, ako Beth spieva, podľa mňa v najsilnejšej skladbe Roads – How can it feel, this wrong. Vlastne, Beth nespieva, ona je v tebe, niekde vnútri.
Dummy bolo jedno z prvých CD, ktoré som si kúpil, práve sa začala éra compact discov. Býval som vtedy na Záhradníckej na mojom prvom priváte. Častým hosťom bol u mňa Mišo Kaščák, už vtedy sme boli veľkí kamaráti, ale netušil som, že mi neskôr ponúkne aj najkrajšiu prácu. Veľa sme sa rozprávali, o hudbe, o živote, o tom, akí sme a akí chceme byť. Z balkóna sme sa pozerali do kuchyne Jána Langoša, ktorý býval o dve poschodia nižšie. Nevideli sme ho, videli sme vždy len nejakú knihu a jeho ruky. Bolo to asi v roku 1995-96, takže sme sa nadchýnali slobodou, boli sme šťastní, že to komunistické zlo je preč, ale aj nahnevaní, že stále straší. Ale boli sme aj plní bežných emócií, ako obyčajní dvadsiatnici. Na tie brieždenia nikdy nezabudnem. Keď si teraz pustím Dummy, je to tu všetko späť. Stále cítiť tú radosť zmiešanú so smútkom. Ten svieži vzduch po dlhej noci.
Takéto albumy bytostne potrebujem, sú chvíle, keď sa potrebujem v sebe babrať. Keď mi je smutno, som sám, som osamelý. Je neuveriteľné, že tento rok budú hrať Portishead na našom festivale. Bude to magické, určite si nájdem chvíľku a posadím sa niekde na letisku. Sám.
Mário „Gešo" Gešvantner je spoluorganizátor festivalu Bažant Pohoda. Okrem toho je aj externý spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.