Vlastne podobne ako v prípade Kosova je prezentácia udalostí, ponúkaná západnými médiami, diametrálne odlišná od alternatívnych zdrojov. Tie síce hovoria o brutálnych masakrách, ale nie o genocíde a nepotvrdzujú ani bombardovanie civilných objektov. O strate zmyslu pre realitu svedčí, že ruské satelitné snímky, popierajúce bombardovanie, sa mainstreamové médiá ani len nepokúsili spochybniť.
Iróniou je, že po intervencii v Líbyii najviac volali kritici povstaní v Magrebe a obhajcovia vojny v Iraku. Pritom sa podstatne menej hovorí o obludnosti režimu v Bahrajne a streľbe do demonštrantov s požehnaním Saudskej Arábie, ktorá sa tak pasuje na lídra novej Svätej aliancie v moslimskom svete. Najmä ak sa tá istá Saudská Arábia má podieľať na zabezpečení bezletovej zóny.
Navyše Líbya ukazuje, aký problém má západný svet po Kosove a Iraku: myšlienka humanitárnej intervencie je zdiskreditovaná, najmä ak nie je zrejmé, či by tento krok mal podporu obyvateľstva. Dôvodom sú polopravdy a účelové lži, ktoré ospravedlňovali napríklad zásah v Iraku.
Zlyháva však aj EÚ, ktorá nedokáže iniciovať mierové riešenie sporov. Ešte pred pár rokmi to dokázala napríklad na Ukrajine a v Moldavsku, ale aj v Gruzínsku. Hoci tam nedosiahla nastolenie spravodlivého mieru. Dnes je všetko inak a nič na tom nezmení ani Únia pre Stredomorie.
Západ sa zoči-voči povstaniam v arabských štátoch ukázal ako bezradný aktér, ktorý v tomto regióne ľahšie spolupracuje so skompromitovanými diktatúrami. Po Líbyi však aj tie cítia z jeho strany nebezpečenstvo a vzďaľujú sa od neho. Dôveryhodnosť Západu v arabskom svete spochybňujú správy o nadštandardných kontaktoch Berlusconiho či Sarkozyho s Kaddáfím. K zlyhaniu v severnej Afrike sa pridáva aj zlyhanie v Afganistane, keď pod dojmom civilných obetí Hámid Karzáí vyzval Severoatlantickú alianciu a Spojené štáty americké, aby ukončili vojenské operácie v jeho krajine. Západ tak stráca v moslimskom svete aj najbližších spojencov.
Irak, Afganistan a súčasné zlyhanie počas arabských revolúcií spôsobujú, že „reštart“ vo vzťahoch medzi Západom a moslimským svetom sa nekoná ani s prezidentom Obamom. Bushovo dedičstvo je oveľa ťažšie, ako sa zdalo. Posledné udalosti potvrdzujú, že moslimský svet si chce svoje problémy riešiť sám. Hoci nie vždy to musí byť namierené proti Západu, jeho názor už nebude pre konanie tamojších elít a občanov určujúci. Pritom prípadné dôsledky bude znova znášať v prvom rade Európa.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV
Iróniou je, že po intervencii v Líbyii najviac volali kritici povstaní v Magrebe a obhajcovia vojny v Iraku. Pritom sa podstatne menej hovorí o obludnosti režimu v Bahrajne a streľbe do demonštrantov s požehnaním Saudskej Arábie, ktorá sa tak pasuje na lídra novej Svätej aliancie v moslimskom svete. Najmä ak sa tá istá Saudská Arábia má podieľať na zabezpečení bezletovej zóny.
Navyše Líbya ukazuje, aký problém má západný svet po Kosove a Iraku: myšlienka humanitárnej intervencie je zdiskreditovaná, najmä ak nie je zrejmé, či by tento krok mal podporu obyvateľstva. Dôvodom sú polopravdy a účelové lži, ktoré ospravedlňovali napríklad zásah v Iraku.
Zlyháva však aj EÚ, ktorá nedokáže iniciovať mierové riešenie sporov. Ešte pred pár rokmi to dokázala napríklad na Ukrajine a v Moldavsku, ale aj v Gruzínsku. Hoci tam nedosiahla nastolenie spravodlivého mieru. Dnes je všetko inak a nič na tom nezmení ani Únia pre Stredomorie.
Západ sa zoči-voči povstaniam v arabských štátoch ukázal ako bezradný aktér, ktorý v tomto regióne ľahšie spolupracuje so skompromitovanými diktatúrami. Po Líbyi však aj tie cítia z jeho strany nebezpečenstvo a vzďaľujú sa od neho. Dôveryhodnosť Západu v arabskom svete spochybňujú správy o nadštandardných kontaktoch Berlusconiho či Sarkozyho s Kaddáfím. K zlyhaniu v severnej Afrike sa pridáva aj zlyhanie v Afganistane, keď pod dojmom civilných obetí Hámid Karzáí vyzval Severoatlantickú alianciu a Spojené štáty americké, aby ukončili vojenské operácie v jeho krajine. Západ tak stráca v moslimskom svete aj najbližších spojencov.
Irak, Afganistan a súčasné zlyhanie počas arabských revolúcií spôsobujú, že „reštart“ vo vzťahoch medzi Západom a moslimským svetom sa nekoná ani s prezidentom Obamom. Bushovo dedičstvo je oveľa ťažšie, ako sa zdalo. Posledné udalosti potvrdzujú, že moslimský svet si chce svoje problémy riešiť sám. Hoci nie vždy to musí byť namierené proti Západu, jeho názor už nebude pre konanie tamojších elít a občanov určujúci. Pritom prípadné dôsledky bude znova znášať v prvom rade Európa.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.