Jesť ako človek, to nie je jednoduchá vec, tomu sa treba dlho učiť. Keď sa narodí človek, reve od hladu, a tak ho mama utíši delikatesou – materským mliekom. Malý človek ho hlce ostošesť, lebo je sladké. Tú sladkosť spôsobuje cukor laktóza. Mlieko mu tečie po brade, ale zatiaľ mu nikto nič nevyčíta. Prvé mesiace nepotrebuje jesť nič iné ako mlieko. Spolu s ním nasáva množstvo protilátok, ktoré ho chránia pred choroboplodnými zárodkami; mamine imunitné bunky, ktoré uvedú do chodu aj tie jeho; proteíny, tuky a cukry, z ktorých rastie do sily; vyššie nenasýtené mastné kyseliny, z ktorých rastie do múdrosti; či jedinečné oligo-sacharidy, ktoré podporujú rast priateľských a nápomocných baktérií v jeho črevách. Už nikdy potom nebude s takým elánom a v takom množstve jesť nič také zdravé. Žiaľ, trvá to krátko – len pár mesiacov.
Keď má človek približne pol roka, vyrastú mu prvé zuby. Malé. Veľké nepotrebuje, všetku stravu mu totiž rodičia dôkladne rozmixujú. Až mu potom vyteká z kútikov. Ani vtedy však ešte nepočuje žiadne dohovárania, má predsa podbradník. Z tých kašičiek rýchlo vyhúkne až do školskej jedálne. Vtedy sa spustia príkazy: „Pekne papaj! Jedz slušne! Jedz! Nerozprávaj pri jedle! Vyrovnaj sa! Nesŕkaj! Umyl si si ruky? A toto si komu nechal? Je to zdravé! Nenarastieš! Nehraj sa s tým! Zdvihni ten zemiak! Jedz ako človek!“
.pazúrik, prvý príbor
Kedysi veľmi dávno ľudia jedli ako zvieratá. Keď slávny evolučný biológ Svante Pääbo, ten, ktorý ako prvý prečítal génom neandertálca, trávil určitý čas pozorovaním šimpanzov, snažil sa pritom jesť, čo jedli ony. „Je to odporné a nestráviteľné!“, utrúsil po neúspešnom experimente a utekal do najbližšieho hostinca najesť sa ako človek. Kedy ľudia prestali jesť ako zvieratá a začali jesť ako ľudia? V ten deň sedeli skraja savany na čistinke neďaleko pralesa. Celá rodina. Prvý chod ovocie a listy. Surové. Druhý mäso. Tiež surové. Otec ulovil leňochoda. To sa zadarí len výnimočne, tak si to užívajú. Veľkými tesákmi trhajú mäso od kostí a prežúvajú. Po prabradách im stekajú šťavy. Zrazu tatko hlasno zakľaje a čosi vypľuje. Na stehennej kosti nebohého leňochoda si práve vylomil zub. Na tesák v tráve hľadí syn. Zamyslene. Vytiahne kúsok kameňa, čo bol býval našiel, kým tatko číhal na leňochoda. „Nebudem si ja lámať tesáky,“ povie si, a začne mäso porciovať tým ostrým kúskom okruhliaka – pazúrikom. Na čistinke zostanú po stolujúcej rodinke ohlodané kosti a na niektorých aj stopy po kamennom nástroji. O 3,4 milióna rokov ich nájdu archeológovia, ktorí svoj nález opíšu v časopise Nature.
.rozšírenie jedálneho lístka
Od hostiny na čistinke prešli tisícky rokov. Za ten čas ľudia pazúriky dokonale vybrúsili, naučili sa uloviť viac diviny a lepšie ju prichystať na konzumáciu. Tesáky im začali byť na ťarchu, postupne sa vytrácali, až sa zmenili na zuby. Napodiv, menšie čeľuste stíhali požuť viac potravy a ľudia tak získavali viac proteínov, tukov a cukrov. Rástli do sily. Výrazne sa im zväčšil mozog.
Za ďalšie dva milióny rokov sa objavil nový vynálezca. Zistil, že pečené a varené chutí viac ako surové. Na tieto úpravy použil oheň. A nielenže to potom lepšie chutilo. Vďaka pečeniu a vareniu sa ľudia zbavili mnohých parazitov a bacilov striehnucich v surovom mäse. Okrem toho mohli bez ťažkostí jesť veci, dovtedy pre nich nestráviteľné – novou generáciou nástrojov začali vyhrabávať koreňovú zeleninu a hľuzy. Z nich si mohli uvariť praboršč a z neho načerpať ešte viac živín a vitamínov. Začali chytať ryby, a potom ich piekli. Okrem netradičného gurmánskeho zážitku sa im tak dostalo aj viacej vyšších nenasýtených mastných kyselín, z ktorých rástli do nevídanej múdrosti. Začali pestovať obilie, ovocie, zeleninu, začali chovať dobytok, vyrábať víno a pivo, páliť slivovicu.
Zo stromov blízkeho pralesa na to závistlivo zízali šimpanzy; presne tie, ktoré s nimi mali takmer všetky gény spoločné. Hryzkajúc nechutné listy svojimi obrovskými čeľusťami, možno že aj hútali vo svojich malých mozgovniach: „Nech si ju majú! My aspoň nemáme žiadne autoimunitné ochorenia.“ A mali by pravdu. Autoimunitné ochorenia sú také, pri ktorých bunky imunitného systému spúšťajú odpoveď proti vlastným bunkám a tkanivám. Ľudia jedia pestrejšiu stravu ako príbuzné opice, a získavajú z nej oveľa viac energie. Následne je však v ich črevách aj omnoho viac rozličných cudzích molekúl. A tie sa stretávajú s imunitnými bunkami. To je nutnou podmienkou vypuknutia autoimunitných ochorení.
.daň za lepšie porcie
Prečo na ne trpia ľudia a nie opice? Príčina tkvie nielen v rozličných stravovacích návykoch, ale taktiež v tých nemnohých rozdielnych génoch. Profesor Alessio Fasano z Detskej nemocnice v Marylande napríklad objavil, že na rozdiel od opičích, v bunkách ľudského črevného tkaniva je zonulín, proteín, ktorý podnecuje väčšiu priepustnosť čriev pre živiny. Tým pádom sa do ľudskej krvi dostáva viac cudzorodých molekúl, ktoré potom prichádzajú do kontaktu s imunitnými bunkami. A tam zasa väzí ďalší podstatný rozdiel medzi ľuďmi a opicami.
Profesor Ajit Varki z Kalifornskej univerzity zistil, že ľudské imunitné bunky, na rozdiel od tých opičích, nemajú istý proteín, ktorý sa volá siglec a ktorý utlmuje imunitnú odpoveď. Ľudské imunitné bunky sú teda omnoho agresívnejšie ako opičie. Takých odlišností je určite viac, ale celkový výsledok už len týchto dvoch spomenutých je taký, že ľudské imunitné bunky prichádzajú do styku s oveľa väčším množstvom látok z pestrej ľudskej stravy a zároveň sú oveľa útočnejšie. Preto je aj omnoho vyššia pravdepodobnosť, že svojou agresivitou poškodia vlastné tkanivá. To sa deje napríklad pri celiakii. Imunitné bunky ľudí trpiacich touto chorobou rozoznajú neškodný proteín glutén či lepok, ktorý sa nachádza v pšenici a iných obilninách, ako nebezpečný a podnietia proti nemu výpad. Tým však zároveň dosť nešťastne poškodia tkanivo vlastných čriev, čo vedie k hnačkám, chudnutiu a slabosti. Ak sa však takí ľudia po celý život budú vystríhať potravín obsahujúcich lepok, to znamená, že budú držať bezlepkovú diétu, nebudú už viac mať ťažkosti. Žiaľ, o príčinách iných autoimunitných ochorení, ako napríklad Crohnovej choroby či ulceróznej kolitídy, ktoré podobne ako celiakia napádajú črevá, toho zatiaľ toľko nevieme, a porovnateľne účinnú diétu pre ne ešte nepoznáme. Aj preto sú tieto ochorenia jednou z najštudovanejších oblastí imunológie.
Je nedeľa poobede. Rodina si práve pochutnáva na dezerte. Striebornými lyžičkami. Niektorí popíjajú kávu. Zo šálok z porcelánu. Nerušme ju. Nestrašme autoimunitnými poruchami. Doprajme jej tú dlhoročnú noblesu.
Autor je biochemik.
Viac na: http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/
Keď má človek približne pol roka, vyrastú mu prvé zuby. Malé. Veľké nepotrebuje, všetku stravu mu totiž rodičia dôkladne rozmixujú. Až mu potom vyteká z kútikov. Ani vtedy však ešte nepočuje žiadne dohovárania, má predsa podbradník. Z tých kašičiek rýchlo vyhúkne až do školskej jedálne. Vtedy sa spustia príkazy: „Pekne papaj! Jedz slušne! Jedz! Nerozprávaj pri jedle! Vyrovnaj sa! Nesŕkaj! Umyl si si ruky? A toto si komu nechal? Je to zdravé! Nenarastieš! Nehraj sa s tým! Zdvihni ten zemiak! Jedz ako človek!“
.pazúrik, prvý príbor
Kedysi veľmi dávno ľudia jedli ako zvieratá. Keď slávny evolučný biológ Svante Pääbo, ten, ktorý ako prvý prečítal génom neandertálca, trávil určitý čas pozorovaním šimpanzov, snažil sa pritom jesť, čo jedli ony. „Je to odporné a nestráviteľné!“, utrúsil po neúspešnom experimente a utekal do najbližšieho hostinca najesť sa ako človek. Kedy ľudia prestali jesť ako zvieratá a začali jesť ako ľudia? V ten deň sedeli skraja savany na čistinke neďaleko pralesa. Celá rodina. Prvý chod ovocie a listy. Surové. Druhý mäso. Tiež surové. Otec ulovil leňochoda. To sa zadarí len výnimočne, tak si to užívajú. Veľkými tesákmi trhajú mäso od kostí a prežúvajú. Po prabradách im stekajú šťavy. Zrazu tatko hlasno zakľaje a čosi vypľuje. Na stehennej kosti nebohého leňochoda si práve vylomil zub. Na tesák v tráve hľadí syn. Zamyslene. Vytiahne kúsok kameňa, čo bol býval našiel, kým tatko číhal na leňochoda. „Nebudem si ja lámať tesáky,“ povie si, a začne mäso porciovať tým ostrým kúskom okruhliaka – pazúrikom. Na čistinke zostanú po stolujúcej rodinke ohlodané kosti a na niektorých aj stopy po kamennom nástroji. O 3,4 milióna rokov ich nájdu archeológovia, ktorí svoj nález opíšu v časopise Nature.
.rozšírenie jedálneho lístka
Od hostiny na čistinke prešli tisícky rokov. Za ten čas ľudia pazúriky dokonale vybrúsili, naučili sa uloviť viac diviny a lepšie ju prichystať na konzumáciu. Tesáky im začali byť na ťarchu, postupne sa vytrácali, až sa zmenili na zuby. Napodiv, menšie čeľuste stíhali požuť viac potravy a ľudia tak získavali viac proteínov, tukov a cukrov. Rástli do sily. Výrazne sa im zväčšil mozog.
Za ďalšie dva milióny rokov sa objavil nový vynálezca. Zistil, že pečené a varené chutí viac ako surové. Na tieto úpravy použil oheň. A nielenže to potom lepšie chutilo. Vďaka pečeniu a vareniu sa ľudia zbavili mnohých parazitov a bacilov striehnucich v surovom mäse. Okrem toho mohli bez ťažkostí jesť veci, dovtedy pre nich nestráviteľné – novou generáciou nástrojov začali vyhrabávať koreňovú zeleninu a hľuzy. Z nich si mohli uvariť praboršč a z neho načerpať ešte viac živín a vitamínov. Začali chytať ryby, a potom ich piekli. Okrem netradičného gurmánskeho zážitku sa im tak dostalo aj viacej vyšších nenasýtených mastných kyselín, z ktorých rástli do nevídanej múdrosti. Začali pestovať obilie, ovocie, zeleninu, začali chovať dobytok, vyrábať víno a pivo, páliť slivovicu.
Zo stromov blízkeho pralesa na to závistlivo zízali šimpanzy; presne tie, ktoré s nimi mali takmer všetky gény spoločné. Hryzkajúc nechutné listy svojimi obrovskými čeľusťami, možno že aj hútali vo svojich malých mozgovniach: „Nech si ju majú! My aspoň nemáme žiadne autoimunitné ochorenia.“ A mali by pravdu. Autoimunitné ochorenia sú také, pri ktorých bunky imunitného systému spúšťajú odpoveď proti vlastným bunkám a tkanivám. Ľudia jedia pestrejšiu stravu ako príbuzné opice, a získavajú z nej oveľa viac energie. Následne je však v ich črevách aj omnoho viac rozličných cudzích molekúl. A tie sa stretávajú s imunitnými bunkami. To je nutnou podmienkou vypuknutia autoimunitných ochorení.
.daň za lepšie porcie
Prečo na ne trpia ľudia a nie opice? Príčina tkvie nielen v rozličných stravovacích návykoch, ale taktiež v tých nemnohých rozdielnych génoch. Profesor Alessio Fasano z Detskej nemocnice v Marylande napríklad objavil, že na rozdiel od opičích, v bunkách ľudského črevného tkaniva je zonulín, proteín, ktorý podnecuje väčšiu priepustnosť čriev pre živiny. Tým pádom sa do ľudskej krvi dostáva viac cudzorodých molekúl, ktoré potom prichádzajú do kontaktu s imunitnými bunkami. A tam zasa väzí ďalší podstatný rozdiel medzi ľuďmi a opicami.
Profesor Ajit Varki z Kalifornskej univerzity zistil, že ľudské imunitné bunky, na rozdiel od tých opičích, nemajú istý proteín, ktorý sa volá siglec a ktorý utlmuje imunitnú odpoveď. Ľudské imunitné bunky sú teda omnoho agresívnejšie ako opičie. Takých odlišností je určite viac, ale celkový výsledok už len týchto dvoch spomenutých je taký, že ľudské imunitné bunky prichádzajú do styku s oveľa väčším množstvom látok z pestrej ľudskej stravy a zároveň sú oveľa útočnejšie. Preto je aj omnoho vyššia pravdepodobnosť, že svojou agresivitou poškodia vlastné tkanivá. To sa deje napríklad pri celiakii. Imunitné bunky ľudí trpiacich touto chorobou rozoznajú neškodný proteín glutén či lepok, ktorý sa nachádza v pšenici a iných obilninách, ako nebezpečný a podnietia proti nemu výpad. Tým však zároveň dosť nešťastne poškodia tkanivo vlastných čriev, čo vedie k hnačkám, chudnutiu a slabosti. Ak sa však takí ľudia po celý život budú vystríhať potravín obsahujúcich lepok, to znamená, že budú držať bezlepkovú diétu, nebudú už viac mať ťažkosti. Žiaľ, o príčinách iných autoimunitných ochorení, ako napríklad Crohnovej choroby či ulceróznej kolitídy, ktoré podobne ako celiakia napádajú črevá, toho zatiaľ toľko nevieme, a porovnateľne účinnú diétu pre ne ešte nepoznáme. Aj preto sú tieto ochorenia jednou z najštudovanejších oblastí imunológie.
Je nedeľa poobede. Rodina si práve pochutnáva na dezerte. Striebornými lyžičkami. Niektorí popíjajú kávu. Zo šálok z porcelánu. Nerušme ju. Nestrašme autoimunitnými poruchami. Doprajme jej tú dlhoročnú noblesu.
Autor je biochemik.
Viac na: http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.