Spočiatku ma to oslovenie dosť znepokojovalo. Viem totiž, že piskory sú známe tým, že z pachových žliazok, umiestnených na bokoch tela, vylučujú výrazný nepríjemný pižmový zápach, ktorý ich chráni pred nepriateľmi. Žena ma však na stopu naviedla, keď naznačila, že piskory majú veľmi rýchly metabolizmus a zožerú vraj denne takmer toľko, koľko samy vážia. Čo sa mňa týka, veril by som skôr triezvejším štúdiám, tie uvádzajú, že potravy na prežitie stačí tak za tri štvrtiny piskorej hmotnosti. Na prvý a možno aj na druhý pohľad sa to nezdá veľa. Keď som však do tabuľkového procesora nahádzal zopár potravinových položiek aj s ich netto hmotnosťou, výsledok ma šokoval. Na to, aby ma moja žena mohla oprávnene prezývať piskorom, by som musel zožrať 10 veľkých pecňov chleba, 5 šišiek salámy, 80 rožkov, 10 kíl paradajok, 10 pízz, 5 kíl hranolčekov, 10 kíl jabĺk, 3 kilá slaniny, 10 plechoviek sardelových očiek, 10 údených makrel, 15 krémešov, 2 dvojkilové šišky tlačenky, 10 balíčkov arašidov, 15 balení čipsov, 7 kíl šalátu z tresky a to všetko ešte zaliať desiatimi litrami mlieka alebo kofoly. Nie za mesiac. Nie za týždeň. Denne!
Priznávam, sú chvíle, keď ma trápia piskorie nočné mory. V takých snoch sa bojím zaspať, aby sa mi nestalo, že ma po dvoch hodinách skolí silná hypoglykémia a mne nezostane už ani zvyšková energia potrebná na doplazenie sa k chladničke alebo špajzi. Jediné moje šťastie a šťastie rodinného rozpočtu je, že mám metabolizmus len o čosi rýchlejší ako je medián slovenskej populácie. Zato klasického piskora by jeho hypotetický chovateľ skutočne radšej šatil ako živil.
.na mieste mŕtvy
Ako väčšina detí, aj ja som bol posadnutý chovom všetkého od mravcov, pavúkov, dážďoviek cez mloky, žaby, užovky až po sovu, havrana a plcha. Nedobrovoľne som vlastnil hádam iba mrle, vši a helikobaktera. Počas jedného z mojich prázdinových lovov, ktoré neboli vzdialené od klasického safari, len miesto landroveru som jazdil na bicykli, som chytil piskora. Vsotil som ho do pripravenej prenosky a fujazdil domov. Tam som z pivnice vytiahol staré akvárium a narýchlo som ho, nainštalujúc nejaké úkryty z koreňov, mach a podobne, prebudoval na terárium. Môj smútok však nepoznal hraníc, keď som otvoril prenosku a zistil, že piskor je mŕtvy. Vtedy som ešte netušil, že piskory sú známi neurotici. Keď sa totiž do sklápacej pasce chytí myš alebo hraboš, existuje síce mizivá, ale reálna šanca, že prežijú ešte aspoň jeden východ slnka. Keď sa však také niečo stane piskorovi, jeho ontogenéza zaručene končí. Z tohto hlodavca by veru nebol schopný burzový maklér, veď aj na piskorie pomery mimoriadne odolný jedinec a absolvent relaxačných kurzov expresne hynie už na následky nebadaného stresu, ktoré môže vyvolať hoci samotné klapnutie kovu o pascu.
Zároveň od kolegov cicavčiarov viem, že aj oni – profesionáli s dlhodobými skúsenosťami – majú s chovom piskorov problémy. V chovnom zariadení totiž treba čo najvernejšie napodobniť podmienky (vrátane mikroklímy a neustáleho prísunu vhodnej živej potravy), v akých vo voľnej prírode žije ten-ktorý druh tohto hlodavca. Existuje len niekoľko vedeckých inštitúcií, ktorým sa takýto stav darí udržiavať dlhodobo. Z toho vyplýva, že laik by sa o chov piskorov nemal pokúšať, a to nielen preto, že sú to chránené zvieratá.
.mozgové signály
Žrať, žrať, žrať, toto sú najdôležitejšie signály, ktoré ako maják vysiela mozog úbohého hlodavca. A ten v podstate celý deň nič iné ani nerobí len snorí a zháňa čosi pod zub. Až na jednu výnimku. Lebo tak, ako my ľudia potrebujeme popri práci pauzy na obed, piskory majú svoje pauzy na párenie. Okrem týchto dvoch elementárnych informácií sa o piskorom národe toho veľa nevie. Len postupne sa napríklad prišlo na to, že piskory nie sú exkluzívne mäsožravce, ako sa doteraz predpokladalo, ale že nepohrdnú ani telu prospešnou rastlinnou potravou. Možno ich, čo sa techniky lovu týka, zahanbilo príbuzenstvo nazvané nepekným slovenským menom – dulovnice. Ako o týchto hlodavcoch píše nemecký zoológ Alfred Edmund Brehm: „...v pomere k svojej veľkosti je dulovnica skutočne príšerná šelma. Okrem drobotiny si trúfne aj na žaby, mloky, ryby, vtáky a drobné cicavce. Myš, ktorú zastihne v dúpäti, je stratená...“ Bodaj by aj nie, keď dulovnice pri love využívajú účinnú zbraň v podobe výlučku podčeľustnej slinnej žľazy. Tá obsahuje zložku, pôsobiacu ako nervový paralyzátor. Podobné chemické zloženie má napríklad jed kobier. Samotné piskory zrejme nepotrebujú precítiť rozkoš z lovu a preto nepohrdnú ani uhynutými zvermi. Počas týchto nekrofilných hodov je im najväčšou pochúťkou mozog zdochliny.
.zubatá karavána
Piskorie príbuzenstvo však nepozostáva iba z krvilačných a nebezpečných krstných otcov, tiet, bratrancov a sesterníc. Dôkazom sú bielozúbky. Ich mláďatá sú od narodenia neposedné a zvedavé, v hniezde sa dlho neohrejú a už dvojcentimetrové drobce sa vydávajú na skusy. Aby sa im hneď prvá cesta nestala osudnou, vytvoria karavánu. Na čele ide matka, za ňou mláďatá, ktoré sa jeden druhému zahryznú do srsti nad chvostom. Stisnutie je natoľko pevné, že keby sme túto svojskú živú reťaz dvihli do výšky, nepustí sa ani jeden. Nad konkrétnym dôvodom takéhoto správania visí otáznik. Odborníci sa domnievajú, že za všetko môže slabý zrak. Reťaz totiž bielozúbky vytvárajú v hraničných situáciách, keď necítia známe pachy a bezpečie rodného hniezda.
Autor je zoológ
Priznávam, sú chvíle, keď ma trápia piskorie nočné mory. V takých snoch sa bojím zaspať, aby sa mi nestalo, že ma po dvoch hodinách skolí silná hypoglykémia a mne nezostane už ani zvyšková energia potrebná na doplazenie sa k chladničke alebo špajzi. Jediné moje šťastie a šťastie rodinného rozpočtu je, že mám metabolizmus len o čosi rýchlejší ako je medián slovenskej populácie. Zato klasického piskora by jeho hypotetický chovateľ skutočne radšej šatil ako živil.
.na mieste mŕtvy
Ako väčšina detí, aj ja som bol posadnutý chovom všetkého od mravcov, pavúkov, dážďoviek cez mloky, žaby, užovky až po sovu, havrana a plcha. Nedobrovoľne som vlastnil hádam iba mrle, vši a helikobaktera. Počas jedného z mojich prázdinových lovov, ktoré neboli vzdialené od klasického safari, len miesto landroveru som jazdil na bicykli, som chytil piskora. Vsotil som ho do pripravenej prenosky a fujazdil domov. Tam som z pivnice vytiahol staré akvárium a narýchlo som ho, nainštalujúc nejaké úkryty z koreňov, mach a podobne, prebudoval na terárium. Môj smútok však nepoznal hraníc, keď som otvoril prenosku a zistil, že piskor je mŕtvy. Vtedy som ešte netušil, že piskory sú známi neurotici. Keď sa totiž do sklápacej pasce chytí myš alebo hraboš, existuje síce mizivá, ale reálna šanca, že prežijú ešte aspoň jeden východ slnka. Keď sa však také niečo stane piskorovi, jeho ontogenéza zaručene končí. Z tohto hlodavca by veru nebol schopný burzový maklér, veď aj na piskorie pomery mimoriadne odolný jedinec a absolvent relaxačných kurzov expresne hynie už na následky nebadaného stresu, ktoré môže vyvolať hoci samotné klapnutie kovu o pascu.
Zároveň od kolegov cicavčiarov viem, že aj oni – profesionáli s dlhodobými skúsenosťami – majú s chovom piskorov problémy. V chovnom zariadení totiž treba čo najvernejšie napodobniť podmienky (vrátane mikroklímy a neustáleho prísunu vhodnej živej potravy), v akých vo voľnej prírode žije ten-ktorý druh tohto hlodavca. Existuje len niekoľko vedeckých inštitúcií, ktorým sa takýto stav darí udržiavať dlhodobo. Z toho vyplýva, že laik by sa o chov piskorov nemal pokúšať, a to nielen preto, že sú to chránené zvieratá.
.mozgové signály
Žrať, žrať, žrať, toto sú najdôležitejšie signály, ktoré ako maják vysiela mozog úbohého hlodavca. A ten v podstate celý deň nič iné ani nerobí len snorí a zháňa čosi pod zub. Až na jednu výnimku. Lebo tak, ako my ľudia potrebujeme popri práci pauzy na obed, piskory majú svoje pauzy na párenie. Okrem týchto dvoch elementárnych informácií sa o piskorom národe toho veľa nevie. Len postupne sa napríklad prišlo na to, že piskory nie sú exkluzívne mäsožravce, ako sa doteraz predpokladalo, ale že nepohrdnú ani telu prospešnou rastlinnou potravou. Možno ich, čo sa techniky lovu týka, zahanbilo príbuzenstvo nazvané nepekným slovenským menom – dulovnice. Ako o týchto hlodavcoch píše nemecký zoológ Alfred Edmund Brehm: „...v pomere k svojej veľkosti je dulovnica skutočne príšerná šelma. Okrem drobotiny si trúfne aj na žaby, mloky, ryby, vtáky a drobné cicavce. Myš, ktorú zastihne v dúpäti, je stratená...“ Bodaj by aj nie, keď dulovnice pri love využívajú účinnú zbraň v podobe výlučku podčeľustnej slinnej žľazy. Tá obsahuje zložku, pôsobiacu ako nervový paralyzátor. Podobné chemické zloženie má napríklad jed kobier. Samotné piskory zrejme nepotrebujú precítiť rozkoš z lovu a preto nepohrdnú ani uhynutými zvermi. Počas týchto nekrofilných hodov je im najväčšou pochúťkou mozog zdochliny.
.zubatá karavána
Piskorie príbuzenstvo však nepozostáva iba z krvilačných a nebezpečných krstných otcov, tiet, bratrancov a sesterníc. Dôkazom sú bielozúbky. Ich mláďatá sú od narodenia neposedné a zvedavé, v hniezde sa dlho neohrejú a už dvojcentimetrové drobce sa vydávajú na skusy. Aby sa im hneď prvá cesta nestala osudnou, vytvoria karavánu. Na čele ide matka, za ňou mláďatá, ktoré sa jeden druhému zahryznú do srsti nad chvostom. Stisnutie je natoľko pevné, že keby sme túto svojskú živú reťaz dvihli do výšky, nepustí sa ani jeden. Nad konkrétnym dôvodom takéhoto správania visí otáznik. Odborníci sa domnievajú, že za všetko môže slabý zrak. Reťaz totiž bielozúbky vytvárajú v hraničných situáciách, keď necítia známe pachy a bezpečie rodného hniezda.
Autor je zoológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.