Popcorn Juraja Malíčka

Pokúšam sa spomenúť si na všetko japonské, čo je súčasťou môjho života, programovo sa sústreďujem na abecedné poradie, nech je v tom aspoň nejaký poriadok. Musím prestať, lebo tu nie je dosť miesta.
Japonsko je popkultúrna mekka, ku ktorej my, fanúšikovia, vzhliadame priam s posvätnou úctou. Videohry, manga a anime, zberateľské artefakty, filmy, tvorcovia, štúdiá, sociálne fenomény, to všetko vo mne generuje obraz krajiny triumfujúcej, nie krajiny pokorenej, zničenej tragédiou, z ktorej momentálne profitujú azda všetky informačné kanály sveta. Dá sa to ospravedlniť, „informovanie“ sa ospravedlňuje samo, na tom, ako veľmi je to nemorálne, sa však nič nemení.
Viem, čo sa stalo, nemôžem nevedieť, ale mám dosť sily, aby som to ignoroval. Kým som sa od toho toku desivých správ odstrihol, jedna z frekventovaných floskúl znela, že sa stalo čosi, „čo si nedokážeme predstaviť“. Nemyslím, skôr naopak, dokážeme si to predstaviť veľmi živo a z tej predstavy nejde nič okrem studenej, dušu zvierajúcej beznádeje. Môžeme prispieť, môžeme sa pomodliť, môžeme vyjadriť spoluúčasť, ale to je tak všetko. Ak na konci zostane trocha viery, že má zmysel pokračovať, budem rád. Lebo to ostatné je len zdanie. Zdanie, až ak veci presne pomenujeme a ukážeme, budú menej strašidelné. Deje sa to vždy, keď médiá emočne parazitujú na utrpení vyvolávaním zdania spoluúčasti. Niežeby nebola hystéria namieste, len mi nekonečne prekáža, že sa hystéria skončí, keď je po správach.
Na Haiti umrelo štvrť milióna ľudí, japonských jedenásťtisíc je vedľa toho málo, stále je to však priveľa na to, aby sme sa s tým vyrovnali len tak, prostredníctvom správ. Som Haiťan, som Japonec, žijem so skúsenosťou konca všetkého. Zostáva iba nádej, všetko ostatné je lož.