Európska Utópia

Niečo čudné je na našej mentalite. Bijeme sa o jednu miliardu, ale nevzrušene kamsi odložíme rovno dvadsať miliárd. Je to iracionálne, ale je to aj logický dôsledok odtrhnutosti celého európskeho projektu od ľudí a ich reálnych životov. Vieme si predstaviť, čo s naším životom urobí 100 eur navyše v daniach a odvodoch, ale je úplne nad našu predstavivosť, čo znamená astronomických 800 miliárd eur, čo je to permanentný mechanizmus, čo je z neho cash a čo „len“ záruky, a ako je možné, že zadlžená Európa sa ide liečiť novými dlhmi. Je to natoľko bláznivé a natoľko sa to vymyká skúsenosti z normálneho života, že väčšina ľudí radšej rieši svoj vymeriavací základ, a celý milý euroval ponecháva bokom ako čosi zhora, čo aj tak nemožno ovplyvniť.
Ale nemali by sme byť takí odovzdaní. Euroval je po zavedení eura ďalší veľký krok k tomu, aby sa Európa slobodných štátov, ktoré v rámci EÚ rozumne spolupracujú, zmenila na superštát, ktorého jednotiacim princípom je okrem sociálnej utópie najmä nerozum.
Lebo, čo je vlastne euroval? Formálne sú to združené finančné prostriedky členských štátov, ktoré majú slúžiť ako záchrana tým z nich, ktoré nezvládajú svoje deficity. Už to je veľmi nerozumný cieľ, pretože štát, ktorý nezvláda svoj deficit, ho nezvláda nie pre neprajnosť okolia, ale pre svoju vlastnú nezodpovednosť. Nepotrebuje preto nové pôžičky, ale bolestivú konfrontáciu s realitou, hoci aj v podobe bankrotu, a následný návrat k rozumnému hospodáreniu.
Ale existuje ešte horšia stránka eurovalu – neformálna, ale dominantná. Vznikom permanentného eurovalu dochádza k ďalšiemu masívnemu presunu ťažiska od členských štátov EÚ k centru, a to dokonca bez aspoň takej minimálnej diskusie verejnosti, aká bola pri prijímaní Lisabonskej zmluvy. Je fakt, že takej diskusii o eurovale nikto nebránil, takže jej absencia nejde na vrub Bruselu, ale nás všetkých. To však nijako nezoslabuje fakt, že euroval opäť posilňuje centralizáciu EÚ, a to bez toho, aby to bolo odrazom vôle stámiliónov ľudí. Mám dokonca podozrenie, že euronadšenci, ktorí snívajú o európskom sociálnom superštáte, využívajú ešte aj dlhovú krízu na realizáciu svojho sna. Veď si to len všimnime – od jednorazovej pomoci Grécku sme dnes už pri návrhoch na spoločné dane, pričom euroval už takou daňou potichu je.
A ešte jedna stránka eurovalu je mimoriadne čarovná. Vznikol, aby štáty s priveľkým deficitom dokázali splácať svoje pôžičky bankám. A peniaze doň sa nalejú tak, že všetky štáty si požičajú od – bánk. Čo to znamená? To, že absolútnym víťazom celej krízy sú finančné inštitúcie, ktoré ju pritom spoluspôsobili. Hazardne požičiavali problémovým štátom, napriek tomu nenesú žiadne riziko, ale len zisk, a to hneď dvojitý –dostanú svoje utešené úroky nielen z nezodpovedných pôžičiek Grécku a jemu podobným, ale navyše ešte aj z eurovalu, ktorý svojím nezodpovedným správaním priviedli k životu! Tomu sa povie win-win podnikanie, len nie dvoch, ale jedinej strany dealu.
Riešenie by pritom bolo až neuveriteľne jednoduché. Ak štát nevie splácať dlhy, nech začne rázne šetriť. Veď je to predsa tisícročná ľudská skúsenosť. A ak banka nezodpovedne požičiavala, nech nesie riziko straty až po možnosť bankrotu. Veď to je predsa podnikanie.
Ale takéto riešenia sa už v EÚ nenosia. Štát vraj nemôže až tak šetriť, lebo máme sociálne práva, a už vôbec nie skrachovať, lebo by to ohrozilo svätý grál eura. A banky nemôžu bankrotovať, lebo potom bude zle s našimi úsporami, a začnú sa nepokoje.
A tak namiesto rozumných riešení vytvárame euroval, a namiesto Európy spolupráce a zdravej súťaže lepíme zhora Európsku Utópiu.