Nejde len o kľúčové Nemecko, kde čiastočným vysvetlením je nahustený kalendár spolkových volieb. Veľká revízia atómu prichádza Merkelovej vhod i ako odpútavka od krízy eura a dlhov, kde hrá proti verejnej mienke o holý politický život. Fukušima však postavila do „pohotovostného režimu“ i ďalšie spoločnosti a vlády. Takže to, že Rakúsko si po čase opäť všimlo Mochovce – a český Temelín – v tejto scenérii neprekvapilo.
Isteže, vyhlásenie, že poženú slovenské reaktory až pred súd v Luxemburgu, je viac gestom voličom než hrozbou, ktorá by reálne mohla meniť náš energetický mix. Napriek tomu je dobre, že Radičová ponúkla diskusiu rakúskemu kancelárovi hneď na summite v Bruseli. Pokračovanie v línii, ktorú ešte na jeseň premiérka začala ospravedlnením za aroganciu bývalej vlády, je žiaduce nielen pre dobré susedské vzťahy. Ešte väčšmi preto, lebo s prípadnými posunmi v Nemecku sa Slovensko môže ocitnúť pod rovnako silnými tlakmi, ako pred vstupom do EÚ v prípade Bohuníc.
Spojenectvo s Čechmi sa v tejto kauze núka samo. Rakúsko je silnejší a vplyvnejší stredoeurópsky hráč než Slovensko. Nad rámec dvojstranných vzťahov, poškodených Ficom, ktorého prístup označili vo Viedni za „urážku“, by však Slovensku svedčil aj istý nadhľad nad vecou. Rakúsky protijadrový postoj sa môže zdať iracionálny. A on aj je, o čom svedčí obohrané, ale presné prirovnanie k obave z lietania. Takmer každý vie, že, povedzme, na linke Bratislava – New York má nepomerne vyššiu istotu prežitia, než v aute na ľubovoľnej ceste. Napriek tomu je dosť ľudí, čo nelieta a lietať nebude. Podobne sú na tom Rakúšania s jadrom. Takýto strach je autenticky ľudský, a aj keď sa dá – a to sa deje – politicky manipulovať, nedá sa ignorovať, a už vôbec nie zhadzovať.
Zvlášť preto nie, lebo i náš racionálny postoj má svoju iracionálnu zložku. Stavia na skúsenosti dvoch generácií, že budúcnosť je lineárne predĺženie minulosti, a na dôvere v elity a inštitúcie, že neklamú a sú kompetentné. Ale je to naozaj tak? Nemôže byť ten Rakúšan, ktorý žije v demokracii dlhšie, a vidí Slovensko i po 20 rokoch slobody stále ako zaostalú provinciu (ako my Ukrajinu), racionálnejší vo svojej skepse? Ak sa pozrieme na pravdovravnosť a rozhodovanie elít napríklad cez prizmu hospodárskej krízy, zachraňovania eura či klimatickej agendy, je dôvera v jadrovú bezpečnosť naozaj racionálny postoj? Čo si má myslieť Európan, ktorý je uisťovaný o stopercentnej bezpečnosti, ak katastrofa vo vzdialenom Japonsku stačí na to, aby európski politici spustili hromadnú kontrolu bežiacich elektrární a zopár z nich aj vypli?
Za panikou, ktorá sa strhla, sa nedajú nevidieť aj snahy doviesť japonskú pohromu až do existenciálnej krízy jadra. Ale alternatívou jadrovej energie – podľa dnešného stavu poznania – by bolo také zníženie spotreby, ktoré by znamenalo otočenie rastovej paradigmy moderných spoločností a zrejme koniec kapitalizmu. I to je dôvod, prečo náš dnešný problém presahuje Rakúsko.
Isteže, vyhlásenie, že poženú slovenské reaktory až pred súd v Luxemburgu, je viac gestom voličom než hrozbou, ktorá by reálne mohla meniť náš energetický mix. Napriek tomu je dobre, že Radičová ponúkla diskusiu rakúskemu kancelárovi hneď na summite v Bruseli. Pokračovanie v línii, ktorú ešte na jeseň premiérka začala ospravedlnením za aroganciu bývalej vlády, je žiaduce nielen pre dobré susedské vzťahy. Ešte väčšmi preto, lebo s prípadnými posunmi v Nemecku sa Slovensko môže ocitnúť pod rovnako silnými tlakmi, ako pred vstupom do EÚ v prípade Bohuníc.
Spojenectvo s Čechmi sa v tejto kauze núka samo. Rakúsko je silnejší a vplyvnejší stredoeurópsky hráč než Slovensko. Nad rámec dvojstranných vzťahov, poškodených Ficom, ktorého prístup označili vo Viedni za „urážku“, by však Slovensku svedčil aj istý nadhľad nad vecou. Rakúsky protijadrový postoj sa môže zdať iracionálny. A on aj je, o čom svedčí obohrané, ale presné prirovnanie k obave z lietania. Takmer každý vie, že, povedzme, na linke Bratislava – New York má nepomerne vyššiu istotu prežitia, než v aute na ľubovoľnej ceste. Napriek tomu je dosť ľudí, čo nelieta a lietať nebude. Podobne sú na tom Rakúšania s jadrom. Takýto strach je autenticky ľudský, a aj keď sa dá – a to sa deje – politicky manipulovať, nedá sa ignorovať, a už vôbec nie zhadzovať.
Zvlášť preto nie, lebo i náš racionálny postoj má svoju iracionálnu zložku. Stavia na skúsenosti dvoch generácií, že budúcnosť je lineárne predĺženie minulosti, a na dôvere v elity a inštitúcie, že neklamú a sú kompetentné. Ale je to naozaj tak? Nemôže byť ten Rakúšan, ktorý žije v demokracii dlhšie, a vidí Slovensko i po 20 rokoch slobody stále ako zaostalú provinciu (ako my Ukrajinu), racionálnejší vo svojej skepse? Ak sa pozrieme na pravdovravnosť a rozhodovanie elít napríklad cez prizmu hospodárskej krízy, zachraňovania eura či klimatickej agendy, je dôvera v jadrovú bezpečnosť naozaj racionálny postoj? Čo si má myslieť Európan, ktorý je uisťovaný o stopercentnej bezpečnosti, ak katastrofa vo vzdialenom Japonsku stačí na to, aby európski politici spustili hromadnú kontrolu bežiacich elektrární a zopár z nich aj vypli?
Za panikou, ktorá sa strhla, sa nedajú nevidieť aj snahy doviesť japonskú pohromu až do existenciálnej krízy jadra. Ale alternatívou jadrovej energie – podľa dnešného stavu poznania – by bolo také zníženie spotreby, ktoré by znamenalo otočenie rastovej paradigmy moderných spoločností a zrejme koniec kapitalizmu. I to je dôvod, prečo náš dnešný problém presahuje Rakúsko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.