.hlas jej znie spočiatku pomerne pokojne: „Sedemnásteho februára sa syn vybral na pokojnú demonštráciu k Chatíbe.“ Na tom mieste sa nachádzajú kasárne, kde bola Kaddáfího armáda. Keď vojaci zaútočili na demonštrantov, Muníra trafila guľka do krku. Odviezli ho do nemocnice al-Džalá, kde zostal vyše týždňa bez akejkoľvek liečby, dokonca mu nespravili ani len röntgenovú snímku, ktorú nutne potreboval. „Keď som ho tam navštívila, nemohol ani rozprávať,“ pokračuje Fatia a už ledva ovláda emócie. „Len na mňa pozrel a rozplakal sa.“ Umrel po deviatich dňoch utrpenia, rozšíril dlhý rad k šahídom, mučeníkom, ktorých úmrtia boli rozbuškou líbyjskej revolúcie. A hoci je smrť syna pre Fatiu veľmi bolestná, udalosti toho dňa neľutuje. „Azda je to cena, ktorú treba zaplatiť za lepšiu budúcnosť tejto krajiny,“ hovorí.
.keď bojoval každý
Ako takmer všetci obyvatelia mesta Bengází, aj táto 60-ročná žena pociťuje čoraz väčšiu istotu, že revolúcia dopadne dobre. Aj napriek tomu, že Kaddáfího muži stále predstavujú hrozbu, morálka v meste je prekvapivo vysoká a ľudia sú pevne presvedčení, že bojujú za spravodlivú vec. Všade vidieť revolučné zástavy a plagáty, každý deň sa na centrálnom námestí schádzajú obyvatelia na demonštráciách. Otvorene a zrejme úprimne podporujú bojovníkov, ktorí čelia Kaddáfímu. Keď povstalci zajmú tank patriaci Kaddáfího armáde, po celom meste okamžite prepuknú oslavy. Ľudia všade bez rozpakov a ochotne vyjadrujú svoj postoj, ako to vídať naozaj len pri ľudových revolúciách. V nedeľu sa povstalcom s pomocou francúzskych vzdušných síl podarilo odraziť útok kaddáfíovských lojalistov. Do boja sa vtedy zapojil každý, kto chcel a mohol držať zbraň: od tínedžerov až po starcov.
„Bol to zvláštny pocit,“ vysvetľuje nám Muhamad Abdalláh, civilista, z ktorého sa teraz stal príslušník domobrany. Bojoval, aby ochránil svoje mesto, a dnes sa v nemocnici zotavuje po tom, čo utrpel zranenie: dostal tri guľky do nohy. „Mám pocit, že som vykonal omnoho viac, ako som sám od seba očakával,“ opisuje. „Videl som smrť troch svojich najlepších kamarátov, no nezrazilo ma to na kolená, naopak, akoby sa moja sila, moja odvaha zvíťaziť v tej bitke zdvojnásobili.“ Víťazstvo v boji proti Kaddáfího jednotkám v bitke z 19. marca sa možno zmení na kľúčový zvrat v ľudovom povstaní – v povstaní, z ktorého sa postupne stáva dlhá a bolestná občianska vojna. Násir, revolucionár, ktorého úlohou je v areáli mimo mesta cvičiť nových povstalcov, rozpráva, že od začiatku revolúcie prešlo takýmto výcvikom vyše tridsaťtisíc mužov. Deň pred bitkou sa každý mohol vybrať do okupovaných armádnych kasární a tam požiadať o zbraň. Stačilo, ak ukázal líbyjský „občiansky preukaz“. „Tie zbrane sme rozdávali jednak preto, aby sme obránili mesto, a tiež preto, aby ich neukoristili Kaddáfího muži,“ vysvetľuje Násir.
.mestská gerila
Od začiatku revolúcie uplynuli dva mesiace a padli v nej tisícky ľudí. Obe strany si už uvedomujú, že im nezostal priestor na vyjednávanie. Počet obetí, ktoré za sebou zanechala ofenzíva Kaddáfího lojalistov, vyvolal medzi obyvateľmi mesta Bengází nebývalú trpkosť. Nik z tunajších ľudí nie je ochotný pripustiť Kaddáfího odchod z krajiny bez súdneho procesu. Vedia, že Muammar Kaddáfí bude bojovať až do trpkého konca, ako to, koniec koncov, naznačuje aj boj o Adždabíju, mesto, ktoré sa nachádza o 150 kilometrov ďalej na západ od Bengází.
Toto mesto napokon obsadili lojalisti. „Kaddáfího vojaci okupovali obytnú štvrť, ktorá leží na kopci na západ od mesta, použili miestnych ľudí ako živé štíty. A z toho miesta stále zasypávajú paľbou stred mesta. Náročky si za ciele vyberajú práve civilistov,“ vysvetľuje Alí Džebril, bojovník, ktorému sa v noci podarilo z mesta Adždabíja utiecť. Od zdravotníkov sa dozvedáme, že tamojšia nemocnica nie je schopná ošetrovať obrovské množstvo zranených, pretože aj zdravotnícky personál je cieľom útokov. Napríklad jeden vodič sanitky bol postrelený do nohy, a potom mu Kaddáfího vojaci vypichli oči.
Vzdušné útoky, ktoré nad týmto územím vykonáva francúzske letectvo, povstalci uvítali. Podpora zo vzduchu im významne pomáha, pretože, hoci sú zapálení pre svoj boj, stále im chýbajú vojenské kapacity, výcvik je slabý a nemajú ani jasnú štruktúru velenia. Hoci momentálne je Bengází relatívne chránené, kým na oblohe nad ním hliadkujú francúzske vojenské lietadlá, priamo v meste sa ukrývajú stovky mužov, ktorí sú naďalej lojálni voči líbyjskému diktátorovi. Sú to príslušníci organizácie nazvanej Ledžan Tavríja, ktorá predstavuje niečo ako tajnú políciu. Pôvodne mala za úlohu vykonávať špeciálne operácie, napríklad špehovanie politických oponentov režimu a aj ich zabíjanie. Teraz sa z nej stala sieť buniek, ktoré majú za cieľ destabilizovať novovzniknutú Dočasnú národnú radu. Tajní v Bengází pôsobia ako mestská gerila.
Cez deň sú neviditeľní, s príchodom noci však vyrážajú do ulíc, bleskovo udierajú a znovu unikajú, útočia na základne povstalcov alebo aj na civilných obyvateľov. Ak by sa znovu rozbehla ofenzíva proti vzbúrenému Bengází, boli by schopní mohutne podporiť boj Kaddáfího jednotiek z tyla. „Kaddáfí nikdy nevytvoril skutočnú líbyjskú armádu. Vedel, že ak by sa armáda skladala z Líbyjčanov, nemohol by jej dôverovať –jednoducho preto, že ľudia ho nemajú radi,“ objasňuje nám Tarík Saif-el-Násir, dvadsaťdeväťročný bývalý vojak, ktorý sa vrátil z Francúzska, kde študoval, aby sa pridal k revolučnému boju. „V armáde bol nekvalitný výcvik, pre niekoľko stoviek nováčikov neraz nemali k dispozícii viac ako tri strelné zbrane. Kaddáfí vedel, že raz bude musieť čeliť revolúcii, a tak sa na ňu pripravil tým, že vytvoril vlastnú armádu zloženú zo žoldnierov a iných prisluhovačov.“
.zahraničnú inváziu nechceme
Povstalcom hrozí dlhá a vyčerpávajúca vojna, a keďže medzinárodné spoločenstvo sa zatiaľ veľmi nehrnie do toho, aby sa čo najjasnejšie postavilo na ich stranu, zostali visieť ako medzi nebom a zemou. Ich situácia zostáva na vážkach a ak by sa podpora zo vzduchu ukončila, Kaddáfího sily by mohli veľmi rýchlo získať kľúčovú výhodu. No hoci je výsledok revolúcie stále nejasný, tu v Bengází sa verejná mienka zhoduje v tom, že nik nie je ochotný akceptovať inváziu zahraničných armád na líbyjskú pôdu. V tejto časti sveta sú ešte stále príliš čerstvé spomienky na americký vstup do Iraku.
„Myslím, že o takej eventualite nemožno uvažovať, je to jednoducho predčasné,“ vraví nám Mustafa Gheriani, jeden z hovorcov Dočasnej národnej rady, ktorá vládne v oblastiach kontrolovaných rebelmi. „Ak budú medzinárodné sily pokračovať v tom, čo robia teraz, môžeme postúpiť k Tripolisu a získať určitú výhodu.“ Rovnakú predstavu má aj Fairúz Nás, štyridsaťšesťročná učiteľka, ktorá prišla do Bengází, aby sa pripojila k revolúcii. „Stačil mi ten šok, keď som videla, ako našu krajinu bombardujú zahraničné sily,“ vysvetľuje. „Viem, že je to nevyhnutné, no aj tak ma bolí srdce, keď sa na to dívam. Ale určite by som tu nechcela žiadnu zahraničnú armádu. Stačí, že tu máme žoldnierov, ktorých platí Kaddáfí.“
V nemocnici al-Džalá, ktorá patrí k hlavným zdravotníckym inštitúciám v Bengází, je pre týchto žoldnierov vyhradená malá zamrežovaná miestnosť v márnici. Zakaždým, keď ich privezú na niektorom z vozidiel, ktoré premávajú od frontovej línie sem a zase naspäť, na miesto sa nahrnú desiatky jasajúcich mužov, fotografujú telá a prevolávajú revolučné heslá. Povstalci zdôrazňujú, že africké črty zabitých mužov len potvrdzujú ich cudzí pôvod. Podľa nich sú to všetko žoldnieri zo susedných krajín: „Prišli sem z Čadu, z Nigérie, z Kene, z Alžírska, zo Sýrie... Kaddáfí ich prilákal peniazmi, núkal im stovky dolárov za to, ak budú zabíjať jeho vlastných ľudí,“ vysvetľuje povstalec Násir. „Niektorí dokonca dostali falošné líbyjské doklady, aby mohli v našej krajine žiť,“ dodáva.
.vyzeráme ako al-Káida?
Prejavy, v ktorých Muammar Kaddáfí vyhlásil revolucionárov za vyslancov al-Káidy, zrejme aj preto, aby odradil medzinárodné spoločenstvo od ich podpory, boli poslednou slamkou pre ľudí, ktorí tomuto diktátorovi kladú za vinu všetko: od chronického nedostatku pracovných miest, po brutálne potláčanie disentu. „Vyzeráme vari ako al-Káida?“ ironicky sa pýta Salah Feitúr, 32-ročný inžinier informačných technológií, ktorý sa, tak ako mnoho jeho priateľov, rozhodol vyzbrojiť, aby mohol brániť mesto. „Sme študenti, odborníci, obchodníci... Už sa nemôžeme dočkať, keď budeme môcť začať celkom normálne žiť, no ešte predtým musíme očistiť krajinu od tohto režimu.“
Ak by revolúcia uspela, Líbya by musela vykročiť na dlhú cestu. Tejto krajine totiž nezostáva nič iné, ako sa celkom prebudovať. Dnes tu má takmer každý na perách slová ako demokracia a ústava. No po štyridsiatich dvoch rokoch pod vládou muža, ktorý viedol spoločnosť presne opačným smerom, sa takéto ideály zrejme nebudú ľahko uskutočňovať. Kladieme ľuďom aj takéto otázky a mnohí Líbyjčania očakávajú v tomto smere pomoc od krajanov, čo žijú v exile. „Vrátia sa a pomôžu nám prebudovať krajinu,“ ubezpečuje nás Muhammad Hadút, 51-ročný muž z Tobruku, ktorý sám o sebe hovorí, že je „dvojmesačné nemluvňa, pretože život pred revolúciou nebol skutočným životom“.
Aj učiteľka Fairúz Násová má v živej pamäti obrazy z obdobia, ktoré nazýva „najtemnejšími dňami Kaddáfího režimu“, z osemdesiatych rokov 20. storočia, keď ešte študovala. „Nahnali nás do areálu univerzity a museli sme sa dívať, ako vešajú našich spolužiakov za ich politické názory. Potom sme museli spievať piesne na oslavu Kaddáfího,“ spomína. „Nemôžem pripustiť nijaký kompromis s človekom, ktorý mi zobral najlepšie roky života.“
Autori sú talianski reportéri, písané pre .týždeň.
.keď bojoval každý
Ako takmer všetci obyvatelia mesta Bengází, aj táto 60-ročná žena pociťuje čoraz väčšiu istotu, že revolúcia dopadne dobre. Aj napriek tomu, že Kaddáfího muži stále predstavujú hrozbu, morálka v meste je prekvapivo vysoká a ľudia sú pevne presvedčení, že bojujú za spravodlivú vec. Všade vidieť revolučné zástavy a plagáty, každý deň sa na centrálnom námestí schádzajú obyvatelia na demonštráciách. Otvorene a zrejme úprimne podporujú bojovníkov, ktorí čelia Kaddáfímu. Keď povstalci zajmú tank patriaci Kaddáfího armáde, po celom meste okamžite prepuknú oslavy. Ľudia všade bez rozpakov a ochotne vyjadrujú svoj postoj, ako to vídať naozaj len pri ľudových revolúciách. V nedeľu sa povstalcom s pomocou francúzskych vzdušných síl podarilo odraziť útok kaddáfíovských lojalistov. Do boja sa vtedy zapojil každý, kto chcel a mohol držať zbraň: od tínedžerov až po starcov.
„Bol to zvláštny pocit,“ vysvetľuje nám Muhamad Abdalláh, civilista, z ktorého sa teraz stal príslušník domobrany. Bojoval, aby ochránil svoje mesto, a dnes sa v nemocnici zotavuje po tom, čo utrpel zranenie: dostal tri guľky do nohy. „Mám pocit, že som vykonal omnoho viac, ako som sám od seba očakával,“ opisuje. „Videl som smrť troch svojich najlepších kamarátov, no nezrazilo ma to na kolená, naopak, akoby sa moja sila, moja odvaha zvíťaziť v tej bitke zdvojnásobili.“ Víťazstvo v boji proti Kaddáfího jednotkám v bitke z 19. marca sa možno zmení na kľúčový zvrat v ľudovom povstaní – v povstaní, z ktorého sa postupne stáva dlhá a bolestná občianska vojna. Násir, revolucionár, ktorého úlohou je v areáli mimo mesta cvičiť nových povstalcov, rozpráva, že od začiatku revolúcie prešlo takýmto výcvikom vyše tridsaťtisíc mužov. Deň pred bitkou sa každý mohol vybrať do okupovaných armádnych kasární a tam požiadať o zbraň. Stačilo, ak ukázal líbyjský „občiansky preukaz“. „Tie zbrane sme rozdávali jednak preto, aby sme obránili mesto, a tiež preto, aby ich neukoristili Kaddáfího muži,“ vysvetľuje Násir.
.mestská gerila
Od začiatku revolúcie uplynuli dva mesiace a padli v nej tisícky ľudí. Obe strany si už uvedomujú, že im nezostal priestor na vyjednávanie. Počet obetí, ktoré za sebou zanechala ofenzíva Kaddáfího lojalistov, vyvolal medzi obyvateľmi mesta Bengází nebývalú trpkosť. Nik z tunajších ľudí nie je ochotný pripustiť Kaddáfího odchod z krajiny bez súdneho procesu. Vedia, že Muammar Kaddáfí bude bojovať až do trpkého konca, ako to, koniec koncov, naznačuje aj boj o Adždabíju, mesto, ktoré sa nachádza o 150 kilometrov ďalej na západ od Bengází.
Toto mesto napokon obsadili lojalisti. „Kaddáfího vojaci okupovali obytnú štvrť, ktorá leží na kopci na západ od mesta, použili miestnych ľudí ako živé štíty. A z toho miesta stále zasypávajú paľbou stred mesta. Náročky si za ciele vyberajú práve civilistov,“ vysvetľuje Alí Džebril, bojovník, ktorému sa v noci podarilo z mesta Adždabíja utiecť. Od zdravotníkov sa dozvedáme, že tamojšia nemocnica nie je schopná ošetrovať obrovské množstvo zranených, pretože aj zdravotnícky personál je cieľom útokov. Napríklad jeden vodič sanitky bol postrelený do nohy, a potom mu Kaddáfího vojaci vypichli oči.
Vzdušné útoky, ktoré nad týmto územím vykonáva francúzske letectvo, povstalci uvítali. Podpora zo vzduchu im významne pomáha, pretože, hoci sú zapálení pre svoj boj, stále im chýbajú vojenské kapacity, výcvik je slabý a nemajú ani jasnú štruktúru velenia. Hoci momentálne je Bengází relatívne chránené, kým na oblohe nad ním hliadkujú francúzske vojenské lietadlá, priamo v meste sa ukrývajú stovky mužov, ktorí sú naďalej lojálni voči líbyjskému diktátorovi. Sú to príslušníci organizácie nazvanej Ledžan Tavríja, ktorá predstavuje niečo ako tajnú políciu. Pôvodne mala za úlohu vykonávať špeciálne operácie, napríklad špehovanie politických oponentov režimu a aj ich zabíjanie. Teraz sa z nej stala sieť buniek, ktoré majú za cieľ destabilizovať novovzniknutú Dočasnú národnú radu. Tajní v Bengází pôsobia ako mestská gerila.
Cez deň sú neviditeľní, s príchodom noci však vyrážajú do ulíc, bleskovo udierajú a znovu unikajú, útočia na základne povstalcov alebo aj na civilných obyvateľov. Ak by sa znovu rozbehla ofenzíva proti vzbúrenému Bengází, boli by schopní mohutne podporiť boj Kaddáfího jednotiek z tyla. „Kaddáfí nikdy nevytvoril skutočnú líbyjskú armádu. Vedel, že ak by sa armáda skladala z Líbyjčanov, nemohol by jej dôverovať –jednoducho preto, že ľudia ho nemajú radi,“ objasňuje nám Tarík Saif-el-Násir, dvadsaťdeväťročný bývalý vojak, ktorý sa vrátil z Francúzska, kde študoval, aby sa pridal k revolučnému boju. „V armáde bol nekvalitný výcvik, pre niekoľko stoviek nováčikov neraz nemali k dispozícii viac ako tri strelné zbrane. Kaddáfí vedel, že raz bude musieť čeliť revolúcii, a tak sa na ňu pripravil tým, že vytvoril vlastnú armádu zloženú zo žoldnierov a iných prisluhovačov.“
.zahraničnú inváziu nechceme
Povstalcom hrozí dlhá a vyčerpávajúca vojna, a keďže medzinárodné spoločenstvo sa zatiaľ veľmi nehrnie do toho, aby sa čo najjasnejšie postavilo na ich stranu, zostali visieť ako medzi nebom a zemou. Ich situácia zostáva na vážkach a ak by sa podpora zo vzduchu ukončila, Kaddáfího sily by mohli veľmi rýchlo získať kľúčovú výhodu. No hoci je výsledok revolúcie stále nejasný, tu v Bengází sa verejná mienka zhoduje v tom, že nik nie je ochotný akceptovať inváziu zahraničných armád na líbyjskú pôdu. V tejto časti sveta sú ešte stále príliš čerstvé spomienky na americký vstup do Iraku.
„Myslím, že o takej eventualite nemožno uvažovať, je to jednoducho predčasné,“ vraví nám Mustafa Gheriani, jeden z hovorcov Dočasnej národnej rady, ktorá vládne v oblastiach kontrolovaných rebelmi. „Ak budú medzinárodné sily pokračovať v tom, čo robia teraz, môžeme postúpiť k Tripolisu a získať určitú výhodu.“ Rovnakú predstavu má aj Fairúz Nás, štyridsaťšesťročná učiteľka, ktorá prišla do Bengází, aby sa pripojila k revolúcii. „Stačil mi ten šok, keď som videla, ako našu krajinu bombardujú zahraničné sily,“ vysvetľuje. „Viem, že je to nevyhnutné, no aj tak ma bolí srdce, keď sa na to dívam. Ale určite by som tu nechcela žiadnu zahraničnú armádu. Stačí, že tu máme žoldnierov, ktorých platí Kaddáfí.“
V nemocnici al-Džalá, ktorá patrí k hlavným zdravotníckym inštitúciám v Bengází, je pre týchto žoldnierov vyhradená malá zamrežovaná miestnosť v márnici. Zakaždým, keď ich privezú na niektorom z vozidiel, ktoré premávajú od frontovej línie sem a zase naspäť, na miesto sa nahrnú desiatky jasajúcich mužov, fotografujú telá a prevolávajú revolučné heslá. Povstalci zdôrazňujú, že africké črty zabitých mužov len potvrdzujú ich cudzí pôvod. Podľa nich sú to všetko žoldnieri zo susedných krajín: „Prišli sem z Čadu, z Nigérie, z Kene, z Alžírska, zo Sýrie... Kaddáfí ich prilákal peniazmi, núkal im stovky dolárov za to, ak budú zabíjať jeho vlastných ľudí,“ vysvetľuje povstalec Násir. „Niektorí dokonca dostali falošné líbyjské doklady, aby mohli v našej krajine žiť,“ dodáva.
.vyzeráme ako al-Káida?
Prejavy, v ktorých Muammar Kaddáfí vyhlásil revolucionárov za vyslancov al-Káidy, zrejme aj preto, aby odradil medzinárodné spoločenstvo od ich podpory, boli poslednou slamkou pre ľudí, ktorí tomuto diktátorovi kladú za vinu všetko: od chronického nedostatku pracovných miest, po brutálne potláčanie disentu. „Vyzeráme vari ako al-Káida?“ ironicky sa pýta Salah Feitúr, 32-ročný inžinier informačných technológií, ktorý sa, tak ako mnoho jeho priateľov, rozhodol vyzbrojiť, aby mohol brániť mesto. „Sme študenti, odborníci, obchodníci... Už sa nemôžeme dočkať, keď budeme môcť začať celkom normálne žiť, no ešte predtým musíme očistiť krajinu od tohto režimu.“
Ak by revolúcia uspela, Líbya by musela vykročiť na dlhú cestu. Tejto krajine totiž nezostáva nič iné, ako sa celkom prebudovať. Dnes tu má takmer každý na perách slová ako demokracia a ústava. No po štyridsiatich dvoch rokoch pod vládou muža, ktorý viedol spoločnosť presne opačným smerom, sa takéto ideály zrejme nebudú ľahko uskutočňovať. Kladieme ľuďom aj takéto otázky a mnohí Líbyjčania očakávajú v tomto smere pomoc od krajanov, čo žijú v exile. „Vrátia sa a pomôžu nám prebudovať krajinu,“ ubezpečuje nás Muhammad Hadút, 51-ročný muž z Tobruku, ktorý sám o sebe hovorí, že je „dvojmesačné nemluvňa, pretože život pred revolúciou nebol skutočným životom“.
Aj učiteľka Fairúz Násová má v živej pamäti obrazy z obdobia, ktoré nazýva „najtemnejšími dňami Kaddáfího režimu“, z osemdesiatych rokov 20. storočia, keď ešte študovala. „Nahnali nás do areálu univerzity a museli sme sa dívať, ako vešajú našich spolužiakov za ich politické názory. Potom sme museli spievať piesne na oslavu Kaddáfího,“ spomína. „Nemôžem pripustiť nijaký kompromis s človekom, ktorý mi zobral najlepšie roky života.“
Autori sú talianski reportéri, písané pre .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.