Najtvrdšie slová proti americkej intervencii v Líbyi znejú nasledovne:
„Prezident nemá podľa ústavy právomoc jednostranne schváliť vojenský útok
v situácii, keď nejde o zastavenie skutočnej a bezprostrednej hrozby pre
našu krajinu.“ Povedal ich sám Barack Obama, ešte ako senátor v decembri
roku 2007. Je len logické, že mu to jeho kritici (napríklad Patrick
Buchanan alebo časť hnutia Tea Party) s chuťou pripomínajú.
Prezident Obama najskôr - podľa väčšiny republikánov - pridlho čakal a
pôsobil nerozhodne. Neskôr povedal, že „Kaddáfí musí odísť“, ale Amerika
stále váhala a čakala. Až neskôr, s mandátom OSN, dospela k riešeniu, to
však vyzerá miernejšie. Všimli si to aj ľavicové New York Times, ktoré inak
Obamu podporujú. Americký admirál Mike Mullen povedal, že plukovník Kaddáfí môže zostať vo svojej funkcii aj po skončení intervencie a Ben Rhodes z Rady pre národnú bezpečnosť, že „zmena režimu nie je cieľom“
zásahu. Obama rozlišuje politický (Kaddáfí musí odísť) a vojenský cieľ
(pomoc rebelom, ochrana civilov), čo len vyvoláva ďalšie otázky.
Napríklad od Johna Boltona, bývalého veľvyslanca USA v OSN. Vyčíta mu
otočenie o 180 stupňov, a dva ciele operácie, čo spôsobuje chaos a
neistotu. Paulovi Wolfowitzovi, kedysi hlavnému guru neokonzervatívnej
politiky v Bushovej vláde, prekážala postupnosť krokov. Najmä chýbajúce
uznanie rebelov na francúzsky spôsob. Zásadou by malo byť „poučenie
z Bosny“, to znamená urobiť všetko preto, aby Američania nemuseli sami
bojovať a pomohli radšej distribuovať zbrane proti Kaddáfímu. Až potom malo
podľa neho prísť k bezletovej zóne.
Strategický problém je však inde. Obama sa na začiatku svojej vlády sám
rozhodol prihovoriť arabskému a moslimskému svetu. Vybral si na to Káhiru.
Z jeho prejavu však nezostalo nič. Prezident USA sa chcel prihovoriť aj
spojeneckým diktátorom, aj slobodným ľuďom. A to sa jednoducho nedá. Preto
ten rozpor a váhanie. Amerika nie je a ani nemôže byť na Blízkom východe
tým, čím bola vo východnej Európe.
„Prezident nemá podľa ústavy právomoc jednostranne schváliť vojenský útok
v situácii, keď nejde o zastavenie skutočnej a bezprostrednej hrozby pre
našu krajinu.“ Povedal ich sám Barack Obama, ešte ako senátor v decembri
roku 2007. Je len logické, že mu to jeho kritici (napríklad Patrick
Buchanan alebo časť hnutia Tea Party) s chuťou pripomínajú.
Prezident Obama najskôr - podľa väčšiny republikánov - pridlho čakal a
pôsobil nerozhodne. Neskôr povedal, že „Kaddáfí musí odísť“, ale Amerika
stále váhala a čakala. Až neskôr, s mandátom OSN, dospela k riešeniu, to
však vyzerá miernejšie. Všimli si to aj ľavicové New York Times, ktoré inak
Obamu podporujú. Americký admirál Mike Mullen povedal, že plukovník Kaddáfí môže zostať vo svojej funkcii aj po skončení intervencie a Ben Rhodes z Rady pre národnú bezpečnosť, že „zmena režimu nie je cieľom“
zásahu. Obama rozlišuje politický (Kaddáfí musí odísť) a vojenský cieľ
(pomoc rebelom, ochrana civilov), čo len vyvoláva ďalšie otázky.
Napríklad od Johna Boltona, bývalého veľvyslanca USA v OSN. Vyčíta mu
otočenie o 180 stupňov, a dva ciele operácie, čo spôsobuje chaos a
neistotu. Paulovi Wolfowitzovi, kedysi hlavnému guru neokonzervatívnej
politiky v Bushovej vláde, prekážala postupnosť krokov. Najmä chýbajúce
uznanie rebelov na francúzsky spôsob. Zásadou by malo byť „poučenie
z Bosny“, to znamená urobiť všetko preto, aby Američania nemuseli sami
bojovať a pomohli radšej distribuovať zbrane proti Kaddáfímu. Až potom malo
podľa neho prísť k bezletovej zóne.
Strategický problém je však inde. Obama sa na začiatku svojej vlády sám
rozhodol prihovoriť arabskému a moslimskému svetu. Vybral si na to Káhiru.
Z jeho prejavu však nezostalo nič. Prezident USA sa chcel prihovoriť aj
spojeneckým diktátorom, aj slobodným ľuďom. A to sa jednoducho nedá. Preto
ten rozpor a váhanie. Amerika nie je a ani nemôže byť na Blízkom východe
tým, čím bola vo východnej Európe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.