.spolu s nimi zadržali a obvinili aj dvoch Slovákov z prevedenia takmer osemdesiatich nelegálnych migrantov z Afganistanu a Somálska cez slovenské hranice s Ukrajinou do Rakúska a iných krajín Schengenu. Prípad, prvý svojho druhu z hľadiska obvinenia voči deťom na úteku, vyšetruje polícia.
.horné Orechové pred rokom
Detský domov pre maloletých bez sprievodu v Hornom Orechovom sme však navštívili už vlani, keď sa o ňom ešte nepísalo. Vtedy to tu vyzeralo na idylku. Domov má kapacitu 28 miest, od marca 2005 ho prevádzkuje ministerstvo práce a je vlastne jediným takýmto zariadením na Slovensku pre deti, ktoré nedovŕšili osemnásť rokov, nachádzajú sa mimo svojej vlasti a sú odlúčené od rodičov. V domove sú maloleté deti bez sprievodu, ktoré nelegálne prichádzajú na Slovensko a sú tu zadržané (napríklad so skupinou prevádzačov) políciou. Ich rodičia, príbuzní alebo zákonní opatrovníci sa nachádzajú v krajine pôvodu alebo na území iného, takzvaného tretieho štátu. Stáva sa, že deti nemajú o mieste pobytu svojich rodičov žiadne informácie. Dôvodom ich odchodu z vlasti bývajú najčastejšie vojnové konflikty, politické prenasledovanie, ale aj pohlavné zneužívanie. Príčinou útekov môže byť i nedostatok lásky, sociálna bieda, materiálny nedostatok, snaha vylepšiť si ekonomické postavenie.
„Sú tu najčastejšie deti z Afganistanu, Indie, Iraku, Bangladéša, Čečenska, krajín bývalého Sovietskeho zväzu, Vietnamu,“ hovoril nám vlani Štefan Hlaváč, riaditeľ domova a pokračoval: „Deti z krajín, kde sú občianske nepokoje, vojny, sa k nám dostanú traumatizované, ustráchané, boja sa, sú nedôverčivé. Boja sa hluku, napríklad pri prelete lietadla sa hádžu na zem, snažia sa skryť. Keď traumy pominú, zistíme, že sú to deti ako každé iné: chcú sa hrať, spievať, tancovať, plávať, ísť na zmrzlinu, túžia po bicykli alebo po nejakej hračke či sladkosti.“
Traja súrodenci z Čečenska, chlapec a dve dievčatká, sú nadaní. Dievčatá rady tancujú, tešia sa na každé vystúpenie, aj keď má byť len pre publikum z domova alebo zo školy a škôlky v Trenčíne, ktorú navštevujú. Ich brat športuje. Riaditeľ nás sprevádzal do spoločnej jedálne, ktorú jeden zo šikovných mládencov z Afganistanu sám od stropu po podlahu vymaľoval. „Učí sa za maliara v strednej odbornej škole, a do tejto práce sa zapojil s kamarátom, ktorý sa chce učiť za kuchára. Spolu sa dali aj do maľovania izieb ostatných detí,“ pochvaľoval si chlapcov riaditeľ.
Do jeho kancelárie prišiel vtedy Ashegur, chlapec z Bangladéša, ktorého všetci volajú Šimon, žiak Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Trenčíne. Do domova prišiel v októbri 2009, v priebehu necelých troch mesiacov sa naučil obstojne po slovensky. Hrdí sa jednotkami a pochvalným hodnotením. Len pri otázke, ako sa dostal na Slovensko, ktorá v ňom zrejme zobúdza tristné spomienky na zážitky z ostatných mesiacov v Bangladéši, zvážnie, rozľútostí sa a začne plakať.
.horné Orechové dnes
Zážitok v detskom domove spred roka je príjemný. Dnes je práve Šimon jedným z dvoch obvinených z prevádzania. Mnohí sú nemilo prekvapení, riaditeľ s médiami nekomunikuje. Čo sa to vlastne stalo?
Zriaďovateľom domova je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne. Andrea Hajdúchová z mediálneho odboru ministerstva na otázku, ako chce zriaďovateľ zabrániť, aby sa podobné prípady zopakovali, uvádza: „Všetci maloletí bez sprievodu, ktorí sú umiestnení v domove, ako aj dospelí po dovŕšení osemnásteho roku veku, sú upozorňovaní, že v rámci svojho neistého postavenia nelegálnych migrantov na území Slovenska a v rámci skutočnosti, že nepoznajú našu legislatívu, sú ľahko zmanipulovateľní a ovplyvniteľní a môžu sa tak dostať do problémov.”
V skutočnosti dnes nevieme, čo sa presne v Hornom Orechovom stalo: policajné vyšetrovanie ešte len prebieha a až do jeho uzavretia nie je isté, či a ako dvaja chlapci z detského domova prevádzali cez naše územie migrantov. Z určitého pohľadu sa môžu prevádzačmi ľahko stať všetci migranti – stačí, aby telefonicky poskytovali informácie o tom, ako sa na naše územie dostať a ako ho opustiť. Vietnamec a Bangladéšan z Horného Orechového sú na Slovensku dosť dlho na to, aby také informácie mali a mohli ich poskytovať. Aj preto ich zrejme polícia dlho monitorovala.
.neistý osud
„Šimonovi bol udelený takzvaný tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, ktorý platí rok. Čo s chlapcom bude potom, nikto nevie, nás to trápi asi viac ako jeho,“ s rozpakmi vravel pred rokom Štefan Hlaváč a dodal: „Ten chlapec sa veľmi dobre učí, je bystrý, nadaný, chcel by u nás ostať, pokračovať v štúdiu, nájsť si prácu. Nik však nevie, ako to s ním dopadne, ako budú reagovať naše orgány, či sa to všetko neskončí tak, že po roku bude zo Slovenska vyhostený a naše snahy o jeho návrat do normálneho života nevyjdú nazmar.“
Dnes je Šimon vo vyšetrovacej väzbe na západnom Slovensku. Paradoxne, mimovládne organizácie, ktoré zabezpečujú pre migrantov právne služby, pôsobia na strednom a východnom Slovensku, na západnom „nemajú projekty“ – ich výdavky so službami pre obvineného by preto neboli oprávnené. Pomôcť preto nemôžu. Podobne ani Slovenská humanitárna rada a Liga za ľudské práva, ktorým ministerstvo nedávno zakázalo styk s chovancami v detskom domove v Hornom Orechovom. Dôvod? Údajne „narúšali režim“ v zariadení.
Všeobecne platí, že osud detí z Horného Orechového po dovŕšení osemnástich rokov je nejasný. Deti s tolerovaným pobytom môžu byť na našom území len do osemnástich narodenín. Po dovŕšení veku dospelosti sa zo dňa na deň stávajú neoprávnenými cudzincami. Zjednodušene povedané, z detského domova putujú do útvarov policajného zaistenia pre cudzincov. Ak požiadajú o azyl, sú premiestnené do zariadení Migračného úradu, kde sa ocitnú spoločne s dospelými. Deti sa tiež môžu hypoteticky dobrovoľne vrátiť domov – ak im tam nehrozí žiadne nebezpečenstvo, alebo sa v krajine svojho pôvodu či v tretej krajine, kde sa ich rodina či príbuzní nachádzajú, môžu zlúčiť s rodinou. To je aj prípad troch čečenských súrodencov z Horného Orechového. Ich rodičia sa „našli“ v Škandinávii. Preverovanie všetkých skutočností o ich príbuzenskom vzťahu a vybavovanie cestovných dokladov je však zdĺhavá procedúra.
.bezperspektívnosť
Budúce osudy detí z Horného Orechového sú teda nejasné, z roka na rok ostávajú v rukách úradníkov, striktne dodržiavajúcich často komplikovanú legislatívu. Ťažko sa hľadá a nachádza nejaké univerzálne optimálne riešenie. Smutne sa však počúva prirovnanie riaditeľa Hlaváča, že tak ako sa „jeho“ detský domov nachádza ďaleko od najbližšieho ľudského obydlia v Hornom Orechovom, tak isto „ďaleko od nášho spoločenského záujmu“ sú i jeho obyvatelia.
„Situácia týchto detí, napriek tomu, že každé z nich má svoj individuálny osud a dôvody, pre ktoré sa na Slovensku ocitlo, sa u nás systematicky nerieši, a nie je jasná perspektíva, čo s nimi má byť po tom, ako dovŕšia osemnásť rokov,“ tvrdí Barbora Mešová z kancelárie UNHCR (Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov). Pripomína, že ak sa mladí ľudia systematicky učia a pripravujú na nejaké povolanie, je možné, aby im bol legálny pobyt na Slovensku postupne predlžovaný až do dvadsiateho piateho roku ich života. Tým, že sa situácia detí systematicky nerieši, vzniká po čase akési právne vákuum, na ktoré opäť doplatí len mladý človek. Mešová to ilustruje príkladom Šimona z Bangladéša: „Jeho situácia sa perspektívne nerieši. Chlapec sa dobre učí, zžil sa s novým prostredím, snaží sa, má úspechy, ale o tom, že by sa zrazu, keď bude mať osemnásť alebo devätnásť rokov, mal náhle vrátiť späť do Bangladéša, nič ani len netuší. Nová skutočnosť môže byť pre neho traumatizujúca, pretože ho na to nikto nepripravuje.“
Po roku sa môžu zdať slová Mešovej na adresu Šimona bezpredmetnými, pretože chlapec je obvinený z trestného činu a je vo väzbe. Čo ak to bola práve bezperspektívnosť situácie, v akej sa ocitol a ktorá ho viedla k tomu, aby konal, ako konal?
.horné Orechové pred rokom
Detský domov pre maloletých bez sprievodu v Hornom Orechovom sme však navštívili už vlani, keď sa o ňom ešte nepísalo. Vtedy to tu vyzeralo na idylku. Domov má kapacitu 28 miest, od marca 2005 ho prevádzkuje ministerstvo práce a je vlastne jediným takýmto zariadením na Slovensku pre deti, ktoré nedovŕšili osemnásť rokov, nachádzajú sa mimo svojej vlasti a sú odlúčené od rodičov. V domove sú maloleté deti bez sprievodu, ktoré nelegálne prichádzajú na Slovensko a sú tu zadržané (napríklad so skupinou prevádzačov) políciou. Ich rodičia, príbuzní alebo zákonní opatrovníci sa nachádzajú v krajine pôvodu alebo na území iného, takzvaného tretieho štátu. Stáva sa, že deti nemajú o mieste pobytu svojich rodičov žiadne informácie. Dôvodom ich odchodu z vlasti bývajú najčastejšie vojnové konflikty, politické prenasledovanie, ale aj pohlavné zneužívanie. Príčinou útekov môže byť i nedostatok lásky, sociálna bieda, materiálny nedostatok, snaha vylepšiť si ekonomické postavenie.
„Sú tu najčastejšie deti z Afganistanu, Indie, Iraku, Bangladéša, Čečenska, krajín bývalého Sovietskeho zväzu, Vietnamu,“ hovoril nám vlani Štefan Hlaváč, riaditeľ domova a pokračoval: „Deti z krajín, kde sú občianske nepokoje, vojny, sa k nám dostanú traumatizované, ustráchané, boja sa, sú nedôverčivé. Boja sa hluku, napríklad pri prelete lietadla sa hádžu na zem, snažia sa skryť. Keď traumy pominú, zistíme, že sú to deti ako každé iné: chcú sa hrať, spievať, tancovať, plávať, ísť na zmrzlinu, túžia po bicykli alebo po nejakej hračke či sladkosti.“
Traja súrodenci z Čečenska, chlapec a dve dievčatká, sú nadaní. Dievčatá rady tancujú, tešia sa na každé vystúpenie, aj keď má byť len pre publikum z domova alebo zo školy a škôlky v Trenčíne, ktorú navštevujú. Ich brat športuje. Riaditeľ nás sprevádzal do spoločnej jedálne, ktorú jeden zo šikovných mládencov z Afganistanu sám od stropu po podlahu vymaľoval. „Učí sa za maliara v strednej odbornej škole, a do tejto práce sa zapojil s kamarátom, ktorý sa chce učiť za kuchára. Spolu sa dali aj do maľovania izieb ostatných detí,“ pochvaľoval si chlapcov riaditeľ.
Do jeho kancelárie prišiel vtedy Ashegur, chlapec z Bangladéša, ktorého všetci volajú Šimon, žiak Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Trenčíne. Do domova prišiel v októbri 2009, v priebehu necelých troch mesiacov sa naučil obstojne po slovensky. Hrdí sa jednotkami a pochvalným hodnotením. Len pri otázke, ako sa dostal na Slovensko, ktorá v ňom zrejme zobúdza tristné spomienky na zážitky z ostatných mesiacov v Bangladéši, zvážnie, rozľútostí sa a začne plakať.
.horné Orechové dnes
Zážitok v detskom domove spred roka je príjemný. Dnes je práve Šimon jedným z dvoch obvinených z prevádzania. Mnohí sú nemilo prekvapení, riaditeľ s médiami nekomunikuje. Čo sa to vlastne stalo?
Zriaďovateľom domova je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne. Andrea Hajdúchová z mediálneho odboru ministerstva na otázku, ako chce zriaďovateľ zabrániť, aby sa podobné prípady zopakovali, uvádza: „Všetci maloletí bez sprievodu, ktorí sú umiestnení v domove, ako aj dospelí po dovŕšení osemnásteho roku veku, sú upozorňovaní, že v rámci svojho neistého postavenia nelegálnych migrantov na území Slovenska a v rámci skutočnosti, že nepoznajú našu legislatívu, sú ľahko zmanipulovateľní a ovplyvniteľní a môžu sa tak dostať do problémov.”
V skutočnosti dnes nevieme, čo sa presne v Hornom Orechovom stalo: policajné vyšetrovanie ešte len prebieha a až do jeho uzavretia nie je isté, či a ako dvaja chlapci z detského domova prevádzali cez naše územie migrantov. Z určitého pohľadu sa môžu prevádzačmi ľahko stať všetci migranti – stačí, aby telefonicky poskytovali informácie o tom, ako sa na naše územie dostať a ako ho opustiť. Vietnamec a Bangladéšan z Horného Orechového sú na Slovensku dosť dlho na to, aby také informácie mali a mohli ich poskytovať. Aj preto ich zrejme polícia dlho monitorovala.
.neistý osud
„Šimonovi bol udelený takzvaný tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, ktorý platí rok. Čo s chlapcom bude potom, nikto nevie, nás to trápi asi viac ako jeho,“ s rozpakmi vravel pred rokom Štefan Hlaváč a dodal: „Ten chlapec sa veľmi dobre učí, je bystrý, nadaný, chcel by u nás ostať, pokračovať v štúdiu, nájsť si prácu. Nik však nevie, ako to s ním dopadne, ako budú reagovať naše orgány, či sa to všetko neskončí tak, že po roku bude zo Slovenska vyhostený a naše snahy o jeho návrat do normálneho života nevyjdú nazmar.“
Dnes je Šimon vo vyšetrovacej väzbe na západnom Slovensku. Paradoxne, mimovládne organizácie, ktoré zabezpečujú pre migrantov právne služby, pôsobia na strednom a východnom Slovensku, na západnom „nemajú projekty“ – ich výdavky so službami pre obvineného by preto neboli oprávnené. Pomôcť preto nemôžu. Podobne ani Slovenská humanitárna rada a Liga za ľudské práva, ktorým ministerstvo nedávno zakázalo styk s chovancami v detskom domove v Hornom Orechovom. Dôvod? Údajne „narúšali režim“ v zariadení.
Všeobecne platí, že osud detí z Horného Orechového po dovŕšení osemnástich rokov je nejasný. Deti s tolerovaným pobytom môžu byť na našom území len do osemnástich narodenín. Po dovŕšení veku dospelosti sa zo dňa na deň stávajú neoprávnenými cudzincami. Zjednodušene povedané, z detského domova putujú do útvarov policajného zaistenia pre cudzincov. Ak požiadajú o azyl, sú premiestnené do zariadení Migračného úradu, kde sa ocitnú spoločne s dospelými. Deti sa tiež môžu hypoteticky dobrovoľne vrátiť domov – ak im tam nehrozí žiadne nebezpečenstvo, alebo sa v krajine svojho pôvodu či v tretej krajine, kde sa ich rodina či príbuzní nachádzajú, môžu zlúčiť s rodinou. To je aj prípad troch čečenských súrodencov z Horného Orechového. Ich rodičia sa „našli“ v Škandinávii. Preverovanie všetkých skutočností o ich príbuzenskom vzťahu a vybavovanie cestovných dokladov je však zdĺhavá procedúra.
.bezperspektívnosť
Budúce osudy detí z Horného Orechového sú teda nejasné, z roka na rok ostávajú v rukách úradníkov, striktne dodržiavajúcich často komplikovanú legislatívu. Ťažko sa hľadá a nachádza nejaké univerzálne optimálne riešenie. Smutne sa však počúva prirovnanie riaditeľa Hlaváča, že tak ako sa „jeho“ detský domov nachádza ďaleko od najbližšieho ľudského obydlia v Hornom Orechovom, tak isto „ďaleko od nášho spoločenského záujmu“ sú i jeho obyvatelia.
„Situácia týchto detí, napriek tomu, že každé z nich má svoj individuálny osud a dôvody, pre ktoré sa na Slovensku ocitlo, sa u nás systematicky nerieši, a nie je jasná perspektíva, čo s nimi má byť po tom, ako dovŕšia osemnásť rokov,“ tvrdí Barbora Mešová z kancelárie UNHCR (Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov). Pripomína, že ak sa mladí ľudia systematicky učia a pripravujú na nejaké povolanie, je možné, aby im bol legálny pobyt na Slovensku postupne predlžovaný až do dvadsiateho piateho roku ich života. Tým, že sa situácia detí systematicky nerieši, vzniká po čase akési právne vákuum, na ktoré opäť doplatí len mladý človek. Mešová to ilustruje príkladom Šimona z Bangladéša: „Jeho situácia sa perspektívne nerieši. Chlapec sa dobre učí, zžil sa s novým prostredím, snaží sa, má úspechy, ale o tom, že by sa zrazu, keď bude mať osemnásť alebo devätnásť rokov, mal náhle vrátiť späť do Bangladéša, nič ani len netuší. Nová skutočnosť môže byť pre neho traumatizujúca, pretože ho na to nikto nepripravuje.“
Po roku sa môžu zdať slová Mešovej na adresu Šimona bezpredmetnými, pretože chlapec je obvinený z trestného činu a je vo väzbe. Čo ak to bola práve bezperspektívnosť situácie, v akej sa ocitol a ktorá ho viedla k tomu, aby konal, ako konal?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.