Stredná Európa Luboša Palatu

Reštaurácie vytiahli záhradky, a tak som napoludnie obedoval maďarský guláš s jedným svojím budapeštianskym známym na slnkom opradenej terase na druhej strane Dunaja oproti parlamentu, popíjal k tomu slušné maďarské pivo, odlamoval si veľký krajec bieleho chleba a bolo mi tak dobre, ako len môže človeku v Budapešti byť. Zároveň som bol rád, že vidím svojho priateľa, s ktorým sa poznám už dve desiatky rokov a ktorý je jedným z mojich zásadných okien do duše maďarského národa – národa, ktorý hovorí pre mňa inak asi nenaučiteľným jazykom. „Nepočítaj so žiadnym rozhovorom ani so žiadnou citáciou,“ povedal mi na rovinu. Nikdy nepatril k socialistom, aj za komunizmu bol v opozícii, takmer disident, ale vždy mal trochu bližšie k liberálom než k Fideszu Viktora Orbána. A to v dnešnom Maďarsku stačí, aby vás preradili na najnižšie úradnícke miesto. „Už mi zostáva len to, aby mi nariadili variť kávu. Už aj tak sa cítim ako sekretárka,“ hovorí elegantný šesťdesiatnik, ktorý má za sebou obdivuhodnú kariéru v štátnych službách. „Mám dva roky do dôchodku, ale nesťažujem sa,“ dodáva. „Tu v Maďarsku sa vždy veľa diskutovalo o politike a bolo to bez problémov. teraz nik nepovie ani slovo, aby nedal zámienku tým, ktorí by ho vzápätí vyhodili,“ hovorí. Heslom je vydržať do marca. Vtedy začne platiť rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré zrušilo „vyhadzovací zákon“ Fideszu, ktorý umožňuje prepustiť štátneho zamestnanca bez dôvodu a akéhokoľvek odstupného. Bývalého eštebáka i hociktorého odporcu. „To už od mája nebude možné, ale prečo od mája, to nikto nevie. Keď je raz niečo bezprávie a neústavné, tak je to predsa bezprávie stále, a nie až od nejakého dátumu,“ uvádza môj priateľ jednu z absurdít dnešných maďarských čias. „Neviem, ako toto dopadne,“ hovorí zachmúrene a nemyslí tým len svoj ďalší osud, ale osud celého Maďarska.
Napodiv sa v tom zhoduje s mojím ďalším známym, ktorý vďaka nástupu Fideszu k moci, naopak, dosť rýchlo v štátnych službách povýšil. A hoci je logicky k Fideszu veľmi lojálny a takmer všetky kroky, od zabavenia peňazí zo súkromných penzijných fondov po dvojité občianstvo, novú „nacionálnu“ ústavu či mimoriadne dane pre prevažne zahraničných vlastníkov telekomunikácií skúša nejako obhájiť, aj on povie na konci podobnú vetu: „Je to taký predposledný pokus. Ak sa to Orbánovi nepodarí, tak príde bankrot, úplný rozpad štátu a fašisti z Jobbiku,“ hovorí.
Keď sa nad tým tak zamyslíte, má vlastne pravdu. Orbán je natoľko silný, že môže všetko. Ak ani on nedokáže odvrátiť bankrot Maďarska, dostať pod kontrolu tunajších neonacistov, obmedziť prejavy nenávisti k Rómom, znovu naštartovať ekonomiku, potom sú tu okrem návratu do čias krachujúcej a skorumpovanej vlády socialistov a liberálov naozaj len neonacisti. Tí najhorší, akí sa dokázali po druhej svetovej vojne v strednej Európe vyliahnuť. Takí, že proti nim je napríklad Slota vlastne len milý opilec a krčmový táraj.
Maďarov hlboko v duši ponižuje už dnešný stav, keď sú chudobnejší ako vy v Horných Uhrách, v krajine, ktorú sa väčšina Maďarov stále ešte nenaučila brať vážne. Stav, keď už podľa mnohých každé ďalšie utiahnutie opaskov znamená hrozbu búrok a revolúcií, keď neexistuje žiadny plán záchrany, zato existuje veľa možností na spáchanie národnej samovraždy. Hrdý národ, ktorý určoval dejiny Karpatskej kotliny a občas aj Európy ako celku, je dnes až po uši vo svojich mindrákoch, veľmi podobných tridsiatym rokom minulého storočia.
Káva je tu stále najlepšia v strednej Európe, na maďarské halászlé, guláš či husiu pečeň nič zo širokého-ďalekého okolia nemá, Budapešť sa pomaly, ale aj tak opravuje a krásnie, po diaľnici dôjdete z Bratislavy rýchlejšie do Košíc cez Maďarsko než cez Poprad, maďarské divadlo či spoločenské vedy dosahujú pozoruhodné výkony európskej, ak nie rovno svetovej úrovne. K Balatonu či k Dunaju do kúpeľov mieria stále milióny turistov.
A aj tak máte pocit, že Maďarsko môžeme my Stredoeurópania stratiť. Čo by bola tragédia pre nás aj pre Maďarov.

Autor je redaktor Lidových novín.