.aké sú vaše rodinné korene?
Moja rodina z otcovej strany pochádza z Iraku, stará mama je Arménka z Turecka. Starý otec odišiel v roku 1915 z Iraku pre zlú ekonomickú situáciu do Turecka. Tu sa zoznámil so starou mamou. Keď začali masakry Arménov v Turecku, podarilo sa im nalodiť na taliansku loď do Bejrútu. Počas tej cesty sa narodil môj otec. V Libanone už zostali. Moja matka bola maronitská kresťanka z Libanonu. Jej rodina bola tiež poznamenaná perzekúciami počas Otomanskej nadvlády. Takže z oboch strán je minulosť mojej rodiny poznamenaná utrpením.
.vychovávali vás v kresťanskej tradícii?
Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy sme navštevovali chaldejský kostol. Kňaz pochádzal z Iraku, rovnako aj biskup. Väčšina ľudí v našom okolí boli utečenci z Iraku a z Turecka. Celé detstvo som počúval historky o masakroch a vnímal strach z budúcnosti.
.vašej rodine sa však podarilo v Libanone celkom dobre uplatniť.
Áno, podarilo sa nám adaptovať sa. Zo starého otca sa stal legitímny Libanončan. Pociťoval síce nostalgiu za svojou rodnou dedinou v Iraku, ale pracoval pre Libanon. Stal sa dôstojníkom francúzskej armády, rovnako ako neskôr aj môj otec. Ten sa potom po vyhlásení nezávislosti v roku 1943 stal dôstojníkom libanonskej armády. Mal armádny preukaz číslo jeden.
.aké bolo v tých časoch spolunažívanie kresťanov a moslimov v Libanone?
Bezproblémové. Môj starý otec a otec nám hovorievali, že dvadsať rokov mali v armáde priateľov s menami Ibrahim alebo Assad. Niektorí moslimovia si dokonca dlhé roky mysleli, že môj otec je tiež moslim. Jednoducho, otázku vierovyznania vtedy nikto neriešil. Boli predovšetkým vojaci a Libanončania.
.vaša kariéra v armáde bola teda pokračovaním rodinnej tradície?
Spočiatku som si nebol istý, či vstúpim do armády. Vyštudoval som strojársku fakultu a rozhliadal som sa, čo ďalej. Začiatkom sedemdesiatych rokov sme však už mali veľké problémy s Palestínčanmi a chcel som, podobne ako môj otec a starý otec, slúžiť vlasti. Pridal som sa teda k armáde a slúžil v nej tridsaťtri rokov. Väčšinu z tohto obdobia sme boli vo vojne.
.dá sa niektoré obdobie dejín Libanonu označiť ako zlatý vek?
Určite šesťdesiate roky.
.prečo?
V tom období sme nemali v Libanone konflikty. Inštitúcie a administratíva fungovali dobre, mali sme dostatok vzdelaných lekárov a inžinierov, ktorí mali skúsenosti s fungovaním západných inštitúcií a dokázali ich aplikovať. V porovnaní s okolitými arabskými krajinami sme prekvitali. Model rozdelenia moci, ktorý vznikol pri vyhlásení nezávislosti, že prezidentom bude kresťan, premiérom sunitský moslim a predsedom parlamentu šiítsky moslim, vtedy ešte fungoval relatívne dobre.
.kde nastal zlom?
Začalo sa diať veľa nedobrých vecí naraz. Najskôr sa Palestínčania v sedemdesiatych rokoch rozhodli ísť do ozbrojeného boja. To nebolo samo osebe až takým veľkým problémom, pretože v tom čase ešte neboli dobre vyzbrojení. Prestalo však fungovať rozdelenie moci. Moslimovia neboli nadšení z toho, akým spôsobom kresťania rozhodovali o krajine. Prezident kresťan mal podľa nich priveľkú moc. Nepodarilo sa dospieť ku kompromisu, a tak sa moslimskí lídri obrátili na Palestínčanov, ktorí boli pripravení ponúknuť im svoje „služby“. Takto sa to celé zvrhlo na občiansku vojnu, vedenú akože v mene tých najchudobnejších, zväčša šiítskych moslimov. Mnohí z nich reálne nemali nič a štát ich prehliadal. Takže to bol konflikt kvôli prezidentským právomociam a zároveň aj kresťansko-moslimský konflikt. V sedemdesiatych rokoch prišlo k prevratným udalostiam v arabských krajinách, ako bol napríklad nástup Kadáffího. Libanon sa tak stal vhodným miestom na rôzne regionálne geopolitické hry. Krajinu to destabilizovalo a Libanončania sa voči tomu nedokázali účinne brániť. Vlastne to nedokážu doteraz. Žijú pod dojmom toho, že určujú pravidlá hry, ale hrajú hry Sýrie, Iránu, Egypta.
.v minulosti nebola šiítska komunita taká vplyvná ako dnes. Akým spôsobom získala silu?
Dobrá otázka. Jedným z výsledkov občianskej vojny bolo aj to, že šiíti získali viac politickej moci. Začali finančne profitovať z inštitúcií, ktoré ovládali a ktoré narábali so štátnymi peniazmi. Profitovali aj z vojny. Každá vojna prináša aj príležitosti na zbohatnutie. Mnoho šiítov získava peniaze z obchodu s Afrikou, a potom tu je, samozrejme, Hizballáh, a ten ma väzby na Irán, ktorý mu poskytuje zbrane a peniaze. Veľa peňazí. Ten potom časťou z nich podporuje obyvateľov, aby si zabezpečil ich podporu. Teda ekonomická sila šiítov pochádza z viacerých zdrojov. Z Iránu, z vojny a od ľudí z Afriky a spoza mora, ktorí posielajú peniaze rodinám.
.aká je momentálne situácia kresťanskej komunity v Libanone?
Žiaľ, zlá. Kresťanská komunita je rozdelená na dve časti. Korene to má ešte v časoch občianskej vojny a v odpore časti kresťanov voči kresťanským milíciám. Vyčítali im korupciu a násilné potláčanie iných názorov. Preto niektorí kresťania uprednostňovali oficiálne inštitúcie a libanonskú armádu. Tieto dve skupiny sa hrozne nenávidia a nijakej kresťanskej autorite sa zatiaľ nepodarilo ten spor vyriešiť. Sám som sa na takýchto snahách v armáde zúčastnil a existuje niekoľko politikov, ktorí sa usilujú kresťanov zmieriť – zatiaľ bezvýsledne. Možno sa veci pohnú voľbou nového maronitského patriarchu.
.do akej miery ovplyvňuje pozíciu kresťanov demografia?
Je to najdôležitejšia vec. Deti kresťanov, dokonca aj moje deti, študujú často v zahraničí, zostávajú tam pracovať a už sa nevrátia. Kresťanské rodiny väčšinou tvoria strednú a vyššiu vrstvu, majú v priemere dve deti, zatiaľ čo moslimské štyri až päť. Často celé kresťanské rodiny odchádzajú do Kanady, do Austrálie. Demografia ide proti nám. V Iraku je zlá situácia a ťažko sa mi zmieruje s tým, že kresťania tam zrejme už o desať, dvadsať rokov vôbec nebudú. Libanon je však na tom podobne. Možno to nebude trvať dvadsať, ale päťdesiat rokov. Ak chceme mať v tejto krajine budúcnosť, musíme prestať hrať politické hry a nenechať sa zviesť „ľahkým životom“ bez detí.
.ako sa Libanon stará o irackých a palestínskych kresťanských imigrantov?
Nijako. Libanon tvrdí, že má vlastné problémy a nechce riešiť tie cudzie. Mali sme tu občiansku vojnu, nechceme niesť ešte väčšie bremeno – hovoria politici. Ja s takým postojom nesúhlasím. Okrem humanitárnych aktivít som organizoval aj výstavu fotografií a nakrútenie dokumentárneho filmu o týchto ľuďoch. Mnohí ľudia, ktorí prišli na výstavu, sa ma pýtali, kto sú tí ľudia. Musel som im vysvetľovať, že sú to irackí kresťania žijúci v Libanone.
.vôbec o nich nevedeli?
Títo ľudia tu nemajú legálny status. Boja sa, skrývajú sa ako divá zver. Preto ani naša domáca kresťanská populácia o nich často nevie. Niektorí teda, samozrejme, vedia, ale nezaujíma ich to.
Moja rodina z otcovej strany pochádza z Iraku, stará mama je Arménka z Turecka. Starý otec odišiel v roku 1915 z Iraku pre zlú ekonomickú situáciu do Turecka. Tu sa zoznámil so starou mamou. Keď začali masakry Arménov v Turecku, podarilo sa im nalodiť na taliansku loď do Bejrútu. Počas tej cesty sa narodil môj otec. V Libanone už zostali. Moja matka bola maronitská kresťanka z Libanonu. Jej rodina bola tiež poznamenaná perzekúciami počas Otomanskej nadvlády. Takže z oboch strán je minulosť mojej rodiny poznamenaná utrpením.
.vychovávali vás v kresťanskej tradícii?
Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy sme navštevovali chaldejský kostol. Kňaz pochádzal z Iraku, rovnako aj biskup. Väčšina ľudí v našom okolí boli utečenci z Iraku a z Turecka. Celé detstvo som počúval historky o masakroch a vnímal strach z budúcnosti.
.vašej rodine sa však podarilo v Libanone celkom dobre uplatniť.
Áno, podarilo sa nám adaptovať sa. Zo starého otca sa stal legitímny Libanončan. Pociťoval síce nostalgiu za svojou rodnou dedinou v Iraku, ale pracoval pre Libanon. Stal sa dôstojníkom francúzskej armády, rovnako ako neskôr aj môj otec. Ten sa potom po vyhlásení nezávislosti v roku 1943 stal dôstojníkom libanonskej armády. Mal armádny preukaz číslo jeden.
.aké bolo v tých časoch spolunažívanie kresťanov a moslimov v Libanone?
Bezproblémové. Môj starý otec a otec nám hovorievali, že dvadsať rokov mali v armáde priateľov s menami Ibrahim alebo Assad. Niektorí moslimovia si dokonca dlhé roky mysleli, že môj otec je tiež moslim. Jednoducho, otázku vierovyznania vtedy nikto neriešil. Boli predovšetkým vojaci a Libanončania.
.vaša kariéra v armáde bola teda pokračovaním rodinnej tradície?
Spočiatku som si nebol istý, či vstúpim do armády. Vyštudoval som strojársku fakultu a rozhliadal som sa, čo ďalej. Začiatkom sedemdesiatych rokov sme však už mali veľké problémy s Palestínčanmi a chcel som, podobne ako môj otec a starý otec, slúžiť vlasti. Pridal som sa teda k armáde a slúžil v nej tridsaťtri rokov. Väčšinu z tohto obdobia sme boli vo vojne.
.dá sa niektoré obdobie dejín Libanonu označiť ako zlatý vek?
Určite šesťdesiate roky.
.prečo?
V tom období sme nemali v Libanone konflikty. Inštitúcie a administratíva fungovali dobre, mali sme dostatok vzdelaných lekárov a inžinierov, ktorí mali skúsenosti s fungovaním západných inštitúcií a dokázali ich aplikovať. V porovnaní s okolitými arabskými krajinami sme prekvitali. Model rozdelenia moci, ktorý vznikol pri vyhlásení nezávislosti, že prezidentom bude kresťan, premiérom sunitský moslim a predsedom parlamentu šiítsky moslim, vtedy ešte fungoval relatívne dobre.
.kde nastal zlom?
Začalo sa diať veľa nedobrých vecí naraz. Najskôr sa Palestínčania v sedemdesiatych rokoch rozhodli ísť do ozbrojeného boja. To nebolo samo osebe až takým veľkým problémom, pretože v tom čase ešte neboli dobre vyzbrojení. Prestalo však fungovať rozdelenie moci. Moslimovia neboli nadšení z toho, akým spôsobom kresťania rozhodovali o krajine. Prezident kresťan mal podľa nich priveľkú moc. Nepodarilo sa dospieť ku kompromisu, a tak sa moslimskí lídri obrátili na Palestínčanov, ktorí boli pripravení ponúknuť im svoje „služby“. Takto sa to celé zvrhlo na občiansku vojnu, vedenú akože v mene tých najchudobnejších, zväčša šiítskych moslimov. Mnohí z nich reálne nemali nič a štát ich prehliadal. Takže to bol konflikt kvôli prezidentským právomociam a zároveň aj kresťansko-moslimský konflikt. V sedemdesiatych rokoch prišlo k prevratným udalostiam v arabských krajinách, ako bol napríklad nástup Kadáffího. Libanon sa tak stal vhodným miestom na rôzne regionálne geopolitické hry. Krajinu to destabilizovalo a Libanončania sa voči tomu nedokázali účinne brániť. Vlastne to nedokážu doteraz. Žijú pod dojmom toho, že určujú pravidlá hry, ale hrajú hry Sýrie, Iránu, Egypta.
.v minulosti nebola šiítska komunita taká vplyvná ako dnes. Akým spôsobom získala silu?
Dobrá otázka. Jedným z výsledkov občianskej vojny bolo aj to, že šiíti získali viac politickej moci. Začali finančne profitovať z inštitúcií, ktoré ovládali a ktoré narábali so štátnymi peniazmi. Profitovali aj z vojny. Každá vojna prináša aj príležitosti na zbohatnutie. Mnoho šiítov získava peniaze z obchodu s Afrikou, a potom tu je, samozrejme, Hizballáh, a ten ma väzby na Irán, ktorý mu poskytuje zbrane a peniaze. Veľa peňazí. Ten potom časťou z nich podporuje obyvateľov, aby si zabezpečil ich podporu. Teda ekonomická sila šiítov pochádza z viacerých zdrojov. Z Iránu, z vojny a od ľudí z Afriky a spoza mora, ktorí posielajú peniaze rodinám.
.aká je momentálne situácia kresťanskej komunity v Libanone?
Žiaľ, zlá. Kresťanská komunita je rozdelená na dve časti. Korene to má ešte v časoch občianskej vojny a v odpore časti kresťanov voči kresťanským milíciám. Vyčítali im korupciu a násilné potláčanie iných názorov. Preto niektorí kresťania uprednostňovali oficiálne inštitúcie a libanonskú armádu. Tieto dve skupiny sa hrozne nenávidia a nijakej kresťanskej autorite sa zatiaľ nepodarilo ten spor vyriešiť. Sám som sa na takýchto snahách v armáde zúčastnil a existuje niekoľko politikov, ktorí sa usilujú kresťanov zmieriť – zatiaľ bezvýsledne. Možno sa veci pohnú voľbou nového maronitského patriarchu.
.do akej miery ovplyvňuje pozíciu kresťanov demografia?
Je to najdôležitejšia vec. Deti kresťanov, dokonca aj moje deti, študujú často v zahraničí, zostávajú tam pracovať a už sa nevrátia. Kresťanské rodiny väčšinou tvoria strednú a vyššiu vrstvu, majú v priemere dve deti, zatiaľ čo moslimské štyri až päť. Často celé kresťanské rodiny odchádzajú do Kanady, do Austrálie. Demografia ide proti nám. V Iraku je zlá situácia a ťažko sa mi zmieruje s tým, že kresťania tam zrejme už o desať, dvadsať rokov vôbec nebudú. Libanon je však na tom podobne. Možno to nebude trvať dvadsať, ale päťdesiat rokov. Ak chceme mať v tejto krajine budúcnosť, musíme prestať hrať politické hry a nenechať sa zviesť „ľahkým životom“ bez detí.
.ako sa Libanon stará o irackých a palestínskych kresťanských imigrantov?
Nijako. Libanon tvrdí, že má vlastné problémy a nechce riešiť tie cudzie. Mali sme tu občiansku vojnu, nechceme niesť ešte väčšie bremeno – hovoria politici. Ja s takým postojom nesúhlasím. Okrem humanitárnych aktivít som organizoval aj výstavu fotografií a nakrútenie dokumentárneho filmu o týchto ľuďoch. Mnohí ľudia, ktorí prišli na výstavu, sa ma pýtali, kto sú tí ľudia. Musel som im vysvetľovať, že sú to irackí kresťania žijúci v Libanone.
.vôbec o nich nevedeli?
Títo ľudia tu nemajú legálny status. Boja sa, skrývajú sa ako divá zver. Preto ani naša domáca kresťanská populácia o nich často nevie. Niektorí teda, samozrejme, vedia, ale nezaujíma ich to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.