KNIHA Svetlana Vasilenko: Blběnka Pulchra, 2010
„...a děvčátko vedle ni si odkryje tvář, na pohled mu bude tak třináct, na sobě bude mít tmavé šaty, světlý šátek a tvář bude mít lhostejnou jako ikona. Jmenuje sa Hanna. Mlčí a mlčí, myslí se obírá." To je ona. Alebo radšej Ona. Pretože tá „blběnka", mentálne trochu zaostalé dievčatko, ktoré zúfalí rodičia položili ako Mojžiša do kolísky a pustili ho dolu riekou, je jurodivá svätica. Nerozpráva, len spieva („Jako ten ptáček nebeskej..."), pomáha ľuďom okolo seba a celou silou miluje. Svetlana Vasilenko (1956), vyštudovaná filmárka a úspešná spisovateľka (v roku 1988 založila literárnu skupinu Nové Amazonky), vložila do tohto neveľkého románu hlbočiny a rozorvané priepasti (nielen) komunistického Ruska. Hrozné utrpenie, bezmocnosť, kričanie k Bohu, odovzdanosť osudu, krutosť "
„enkáveďákov", upínanie sa k zázračnej minulosti, hlad, strach, smrť. Týmto všetkým kráča čisté, krásne a statočné dievča. Ľudia jej ubližujú, no ona im pomáha, zázračne prežíva, stojí sama slabá a bezmocná proti zlu a smrti. Blběnka je nežne a citlivo napísaná kniha o hroznej krutosti. Autorka (aj prekladateľ Libor Dvořák) bravúrne zvláda archaický jazyk, stretnutia tupých predstaviteľov sovietskej moci so zúfalým pospolitým ľudom sú ako zo starodávnych bylín. Odvrhnutá Blběnka naplnená Duchom je obeťou, svedomím, svetlom a nádejou. Hlavne Ruska, ale nielen.
.jk
FILM Svetová invázia Réžia: Jonathan Liebesman
Snímka režiséra Jonathana Liebesmana je ďalšia zameniteľná kópia tuctových akčných sci-fi filmov o mimozemskej invázii. Mimozemšťania zaútočia na Zem, zdecimujú niekoľko svetových metropol, nakoniec sa však v Los Angeles stretnú so seberovným súperom: elitnou jednotkou amerického námorníctva pod vedením skúseného seržanta Nantza (Aaron Eckhart), ktorá našu planétu nemieni prenechať týmto drzým kolonizátorom. Jednoduchý príbeh neskrýva žiadne prekvapenie, odvíja sa podľa jasne daných pravidiel žánru a ani na moment od nich neodbočí. Kopia sa v ňom bizarné „náhody“, hlúpe zvraty a neznesiteľne patetické momenty: nemôže chýbať triumfálny návrat vojaka vo výslužbe, sebaobetovanie pre vlasť, tragické úmrtie statočného človeka a ďalšie obligátne prvky podobných veľkofilmov. Všetky postavy sú neuveriteľne ploché, až na hranici karikatúry. Scenár, plný vlasteneckých fráz a neuveriteľne hlúpych dialógov, pôsobí nechcene smiešne. Film zachraňuje pomerne vydarená réžia. Liebesman vie navodiť napínavú atmosféru, pri niektorých scénach behá človeku mráz po chrbte. Boj medzi mimozemšťanmi a ľuďmi je nakrútený podobne drsným, neuhladeným štýlom ako kvalitné vojnové snímky (ručná kamera, roztrasené zábery), čo sa ukázalo ako šťastné riešenie. Autenticita dokumentárneho ladenia dokáže čiastočne vykompenzovať primitívny príbeh a stupídne dialógy. Vizuálne i zvukové efekty sú na špičkovej úrovni. Hlavným problémom filmu zostáva skutočnosť, že sa berie absolútne vážne. S trochou nadhľadu mohlo ísť o zábavnú, sviežu jednohubku. Takto stojí za pozornosť len efektný vizuál.
.ľuba Heinzlová
KNIHA KSC Východné pobrežie, 2010
Nič nehovoriaca skratka na obálke knihy má potom vnútri ďalšie podtituly: Na Ural nebolo nikdy bližšie (Návod k hlavnému mestu Východného pobrežia). No jednoducho, ak sa chystáte do Košíc a plánujete si kúpiť sprievodcu týmto mestom, možno siahnuť aj po čomsi netradičnejšom. Skupina fotografov a textárov pod vedením Lucie Jarošovej a Miša Hudáka dala dokopy veľmi originálneho sprievodcu. Na prvý pohľad je tu všetko, čo má byť: dejiny, súčasnosť, mapa, opis mesta, dopravy, pamiatok, jedinečných miest, okolia, dokonca je tu aj slovník typických košických výrazov a preklad všetkých textov do angličtiny. Ale čitateľ, najmä ak nepochádza z Košíc, číta sprievodcu s čoraz väčším údivom a pobavením. Takýto nadhľad a vtip z „Východného pobrežia“ akosi nečakal. Autori nielenže nie sú zakomplexovaní, ale nemajú ani žiadne zábrany o svojom meste popísať všeličo, napríklad: „Dejiny Košíc sa skončili pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa po prvý raz v ich histórii stali majoritou Slováci.“ Alebo sa dozviete fascinujúcu vec, že „Košice sú súčasťou Európskej únie, v meste sa používa latinská abeceda a neplatí tu trest smrti.“ Celé to na prvý pohľad pôsobí seriózne, keď sa človek začíta, pochopí, že ide o vtip, a dobre sa zabáva, no a keď dočíta a pozrie si všetky fotografie, tak zistí, že zrazu vie o Košiciach – a najmä o tom, ako ich vidia a cítia ich obyvatelia – pozoruhodne veľa.
.eva Čobejová
„...a děvčátko vedle ni si odkryje tvář, na pohled mu bude tak třináct, na sobě bude mít tmavé šaty, světlý šátek a tvář bude mít lhostejnou jako ikona. Jmenuje sa Hanna. Mlčí a mlčí, myslí se obírá." To je ona. Alebo radšej Ona. Pretože tá „blběnka", mentálne trochu zaostalé dievčatko, ktoré zúfalí rodičia položili ako Mojžiša do kolísky a pustili ho dolu riekou, je jurodivá svätica. Nerozpráva, len spieva („Jako ten ptáček nebeskej..."), pomáha ľuďom okolo seba a celou silou miluje. Svetlana Vasilenko (1956), vyštudovaná filmárka a úspešná spisovateľka (v roku 1988 založila literárnu skupinu Nové Amazonky), vložila do tohto neveľkého románu hlbočiny a rozorvané priepasti (nielen) komunistického Ruska. Hrozné utrpenie, bezmocnosť, kričanie k Bohu, odovzdanosť osudu, krutosť "
„enkáveďákov", upínanie sa k zázračnej minulosti, hlad, strach, smrť. Týmto všetkým kráča čisté, krásne a statočné dievča. Ľudia jej ubližujú, no ona im pomáha, zázračne prežíva, stojí sama slabá a bezmocná proti zlu a smrti. Blběnka je nežne a citlivo napísaná kniha o hroznej krutosti. Autorka (aj prekladateľ Libor Dvořák) bravúrne zvláda archaický jazyk, stretnutia tupých predstaviteľov sovietskej moci so zúfalým pospolitým ľudom sú ako zo starodávnych bylín. Odvrhnutá Blběnka naplnená Duchom je obeťou, svedomím, svetlom a nádejou. Hlavne Ruska, ale nielen.
.jk
FILM Svetová invázia Réžia: Jonathan Liebesman
Snímka režiséra Jonathana Liebesmana je ďalšia zameniteľná kópia tuctových akčných sci-fi filmov o mimozemskej invázii. Mimozemšťania zaútočia na Zem, zdecimujú niekoľko svetových metropol, nakoniec sa však v Los Angeles stretnú so seberovným súperom: elitnou jednotkou amerického námorníctva pod vedením skúseného seržanta Nantza (Aaron Eckhart), ktorá našu planétu nemieni prenechať týmto drzým kolonizátorom. Jednoduchý príbeh neskrýva žiadne prekvapenie, odvíja sa podľa jasne daných pravidiel žánru a ani na moment od nich neodbočí. Kopia sa v ňom bizarné „náhody“, hlúpe zvraty a neznesiteľne patetické momenty: nemôže chýbať triumfálny návrat vojaka vo výslužbe, sebaobetovanie pre vlasť, tragické úmrtie statočného človeka a ďalšie obligátne prvky podobných veľkofilmov. Všetky postavy sú neuveriteľne ploché, až na hranici karikatúry. Scenár, plný vlasteneckých fráz a neuveriteľne hlúpych dialógov, pôsobí nechcene smiešne. Film zachraňuje pomerne vydarená réžia. Liebesman vie navodiť napínavú atmosféru, pri niektorých scénach behá človeku mráz po chrbte. Boj medzi mimozemšťanmi a ľuďmi je nakrútený podobne drsným, neuhladeným štýlom ako kvalitné vojnové snímky (ručná kamera, roztrasené zábery), čo sa ukázalo ako šťastné riešenie. Autenticita dokumentárneho ladenia dokáže čiastočne vykompenzovať primitívny príbeh a stupídne dialógy. Vizuálne i zvukové efekty sú na špičkovej úrovni. Hlavným problémom filmu zostáva skutočnosť, že sa berie absolútne vážne. S trochou nadhľadu mohlo ísť o zábavnú, sviežu jednohubku. Takto stojí za pozornosť len efektný vizuál.
.ľuba Heinzlová
KNIHA KSC Východné pobrežie, 2010
Nič nehovoriaca skratka na obálke knihy má potom vnútri ďalšie podtituly: Na Ural nebolo nikdy bližšie (Návod k hlavnému mestu Východného pobrežia). No jednoducho, ak sa chystáte do Košíc a plánujete si kúpiť sprievodcu týmto mestom, možno siahnuť aj po čomsi netradičnejšom. Skupina fotografov a textárov pod vedením Lucie Jarošovej a Miša Hudáka dala dokopy veľmi originálneho sprievodcu. Na prvý pohľad je tu všetko, čo má byť: dejiny, súčasnosť, mapa, opis mesta, dopravy, pamiatok, jedinečných miest, okolia, dokonca je tu aj slovník typických košických výrazov a preklad všetkých textov do angličtiny. Ale čitateľ, najmä ak nepochádza z Košíc, číta sprievodcu s čoraz väčším údivom a pobavením. Takýto nadhľad a vtip z „Východného pobrežia“ akosi nečakal. Autori nielenže nie sú zakomplexovaní, ale nemajú ani žiadne zábrany o svojom meste popísať všeličo, napríklad: „Dejiny Košíc sa skončili pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa po prvý raz v ich histórii stali majoritou Slováci.“ Alebo sa dozviete fascinujúcu vec, že „Košice sú súčasťou Európskej únie, v meste sa používa latinská abeceda a neplatí tu trest smrti.“ Celé to na prvý pohľad pôsobí seriózne, keď sa človek začíta, pochopí, že ide o vtip, a dobre sa zabáva, no a keď dočíta a pozrie si všetky fotografie, tak zistí, že zrazu vie o Košiciach – a najmä o tom, ako ich vidia a cítia ich obyvatelia – pozoruhodne veľa.
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.