Tri ženy v smutnom svete

Román – jeden z čerstvých prírastkov v Zlatej edícii brnianskeho vydavateľstva Jota – je vlastne triptychom. Skladá sa z troch relatívne samostatných príbehov. Prepojenia medzi nimi sú veľmi jemné a pre menej pozorného čitateľa takmer nepostrehnuteľné.  Norah v úvode prvého príbehu (hádam podobne ako autorka) prichádza z Francúzska k svojmu otcovi do Afriky. Nejde o stretnutie voňajúce spomienkami či nehou. Skrachovaný podnikateľ je cynickým egoistom, ktorý nedokáže prejaviť emócie. Norah si spomína na jeho ponižovanie. Návšteva pokračuje ešte bolestnejšie. V hrozných podmienkach miestneho väzenia živorí jej brat. Bol stelesnením otcovej pýchy, teraz je obvinený z vraždy macochy... Najdlhší druhý príbeh sa, paradoxne, dotýka len niekoľkých hodín bežného pracovného dňa. Hlavnou postavou nie je žena, ale skrachovaný stredoškolský profesor Rudy. Kedysi dávno žil v africkom Dakare, tam stretol tajomnú Fantu. Doviezol si ju do Francúzska. Šťastie sa nekoná. Denne bojuje o ekonomické prežitie v nedokončenom domčeku kdesi na (nie veľmi idylickom) vidieku. Cíti, že Fanta nie je spokojná. V ich manželstve sa udomácňuje ticho a chlad. Neurotický Rudy sa bojí, že Fanta  aj so synom utečie. V záverečnom príbehu je Fantina sesternica Khady Demba ako mladá vdova práve vyhodená z domu rodičov mŕtveho manžela. Zraniteľná a rezignovaná sa dostáva do davu ľudí, ktorí sa snažia v hrozných podmienkach emigrovať do Európy. Na ceste za budúcnosťou predáva svoje telo. Jej putovanie za neznámym šťastím sa končí krátko pred cieľom. Toto je teda prehliadka mocných žien? Kde sú víťazstvá, úspechy v zápase o emancipovaný život, tromfy v podobe milencov a sebavedomej kariéry? Tieto ženy sú predovšetkým zranené. Cítia na svojich telách i dušiach stále mokvajúce stopy poníženia a sklamania. Ich jedinou reálnou mocou je schopnosť prežiť a vytrvať. Osudy týchto žien sú súčasne krutým obrazom sveta, v ktorom chýba ukotvenosť. Je nutné utekať, začínať nové existencie. Optimistické perspektívy vzťahov  končia zanedlho v troskách, zostáva len sklamanie z nenaplnenej túžby.  Ak niekto od Troch mocných žien očakáva literárnu verziu feminizmu, bude sklamaný. Tu nejde o rodové vojny, ale o sugestívnu, nesmierne emotívnu výpoveď o ľudskom osude. Na druhej strane je pravda, že muži tejto knihy sú väčšinovo krutí alebo pasívni, alebo vzdialení.   NDiaye píše absolútne svojsky. Jej štýl prináša akúsi orientálnu vznešenosť, ale i štylistickú suverenitu. Krátke vety v jej románe nemajú miesto. Dlhé súvetia nie sú jednoduché, pre milovníkov obrazov je to však delikatesa. Takéto písanie je „odsúdené“ na to, aby prebudilo aj najskrytejšie emócie. Príbehy, našťastie, nemajú jednotnú šablónu, každý má vlastnú chuť. Zaujímavé sú surreálne prvky. Na Rudyho v ten jeden nešťastný upotený deň útočí agresívny vták a Khady vidí havranov.  Stvárnenie postáv nie je zbierkou psychologizujúcich postrehov. Zranenia a obavy sa doslova „prevteľujú“ do telesného prežívania (až po veľmi intímne a chúlostivé nepríjemnosti). Predsa to bude – v dobrom –  ženská próza. Bytie nie je mužsky rozdelené do jednotlivých rovín, tu telo umožňuje duši prehovoriť.  Jedno je isté. Život a svet nebude ani v najbližšom čase chudobný na bolesť. Ak sa tejto ebenovej dáme s africkou krvou podarí aj naďalej písať o nej tak citlivo, máme sa na čo tešiť.

Marie NDiaye, Tři mocné ženy, Jota, 2010