Nielen rocková história vychvaľuje alebo zatracuje svojich dinosaurov, nielen ona sa už takmer polstoročie pýši veteránmi Rolling Stones, začínajúcimi v ére rokenrolu. V džezovom svete by sme však sotva našli formáciu, ktorá pretrvala s drobnými personálnymi zmenami desiatky rokov. Prečo je to tak? Formotvorní lídri evidentne uprednostňujú „mladú krv“. „Princ temnôt“ Miles Davis si počas aktívnych rokov adoptoval desiatky mladých talentov, spomedzi ktorých patria mnohí – od Wayna Shortera, Keitha Jarretta, Marcusa Millera po Johna Scofielda – do kategórie súčasných superstars. Podobne inšpiratívnu metódu uplatňuje jeho učeň Herbie Hancock; spomeňme príťažlivú basgitaristku Tal Wilkenfeld, ktorú predstavil minulý rok v Bratislave. Mimochodom, šikovnú dvadsaťštyriročnú Austrálčanku si Hancock „požičal“ od gitarového reformátora Jeffa Becka...
.čože je to štyridsiatka...
Jedno z pozoruhodných umeleckých a ľudských partnerstiev oslávi zanedlho štyridsiatku: akustický tandem Chicka Coreu s Garym Burtonom, v ktorom sa prelína klavírna zvukovosť s krehkou zvonivosťou vibrafónu. Prvotným impulzom bolo nevinné nočné jamsession na záver Mníchovského festivalu v roku 1972, kde obaja umelci vystupovali s vlastnými projektmi. Niekoľko týždňov nato ich pozval Manfred Eicher, šéf skromne sa rozbiehajúcej gramofónovej spoločnosti ECM Records, do nahrávacieho štúdia v nórskom Oslo. Počas jediného dňa zaznamenali deväť rozmanitých skladbičiek, od Coreovej explozívnej Senor Mouse cez rytmicky viacvrstvovú What Game Shall We Play Today (klavirista si ju prepožičal z prvého albumu svojho domovského zoskupenia Return to Forever), po bartókovsky hravé Children´s Song. „Keď sme boli prvýkrát spolu v štúdiu,“ spomína Burton v rozhovore pre .týždeň, „bolo to pre nás prekvapivo jednoduché, pretože sme dokázali predvídať reakcie toho druhého. Práve z týchto interakcií vznikol album Crystal Silence. Jeho úspech a odozvu sme nemohli predpokladať: nahrávali sme pre malú nemeckú spoločnosť, ktorá ani nemala vyriešenú distribúciu v Amerike, charakter nahrávky bol komorný, v istom zmysle špeciálny. Nebola to hudba pre veľké publikum a obrovský záujem nás skutočne prekvapil. Poslucháči z celého sveta si objednávali album z Nemecka, začali nás pozývať na koncerty a festivaly a vtedy sme si obaja uvedomili, že toto duo bude čímsi unikátne.“ V tom období nikto neveštil tichej a nevtieravej dvojici svetovú slávu, milióny predaných albumov, vypredané koncertné sály a sériu ocenení Grammy. Sedemdesiate roky totiž patrili nepoddajným riffom hlučnejších rockových kapiel a jazzrockovej vlne, ktorá vynášala do atmosférických výšok Mahavishnu Orchestra alebo Weather Report. Nenápadný tandem klavíra s vibrafónom nemohol ohurovať podobným spôsobom, no popri svojich hrmotnejších kolegoch sa nestratil.
.jednota v rozmanitosti
Napriek desaťročia pretrvávajúcemu partnerstvu sa východiská oboch umelcov v období ich dospievania značne odlišovali. Burtona (1943) mnohí považujú za vzor kultivovaného akademizmu (v pozitívnom slova zmysle) – po dvoch rokoch síce zanechal študentské lavice prestížnej bostonskej Berklee College of Music, neskôr tam však dlhodobo pôsobil ako profesor hry na bicích nástrojoch, džezovej improvizácie a zastával rozličné funkcie v akademických senátoch. Corea (1941), Američan s hispánskymi koreňmi, síce počas polroka vystriedal dvojicu vzdelávacích inštitúcií (Columbia University a Juilliard School v New Yorku), jeho školou však ostali sóla klaviristu Buda Powella (1924–1966), ktoré s mladíckou zanietenosťou hltal priamo z reproduktorov položených na klavíri. V Powellovej hre nachádzame pôvod Coreovho priezračného frázovania, sústredenosť na detail, zmysel pre drobnokresbu, od Billa Evansa (1929–1980) zasa „odkukal“ nenápadné posúvanie harmonických možností za hranice tonálnej únosnosti a zamatovú jemnosť odstupňovaných dynamických hladín svojej hry.
Úspech debutu podnietil oboch aktérov, aby popri vlastných projektoch naďalej cizelovali tandemovú spoluprácu. „Pokiaľ by sme chceli hľadať paralely s rozprávaním,“ dodáva Burton, „tak sólový recitál by bol prejavom rečníka, hranie s kapelou panelovou diskusiou ale duet s Chickom je ako intenzívna konverzácia s najlepším priateľom. Keďže často viete, čo sa váš priateľ chystá povedať ešte skôr, ako to vysloví, môžete niektoré veci pokojne preskočiť. Jednoducho to medzi vami iskrí a v tejto uvoľnenej atmosfére neschovávate pred sebou žiadne myšlienky alebo pocity.“ Pravidelné koncertovanie vyústilo koncom siedmej dekády dvojicou albumov, ktorým sa tentoraz ocenenia Grammy nevyhli. Boli to éterický duet nahrávaný na pôde Delphian Foundation v oregonskom Sheridane (náznak Coreovej spriaznenosti s učením zakladateľa scientologickej sekty L. Rona Hubbarda) a koncertný záznam z Zürichu. Kým album Duet (ECM 1979) charakterizuje pätnásťminútová Duet Suite so sériou prelínajúcich sa kontrastných motívčekov a štvorica nádherných miniatúr z cyklu Children´s Song, na takmer poldruhahodinovej ploche dvojalbumu In Concert (ECM 1980) prečnieva emotívna Crystal Silence, v ktorej preznievajúce struny Coreovho klavíra evokujú sférickú rozľahlosť sláčikových nástrojov. Skúsenosti s farebnosťou sláčikového kvarteta dvojica zúročila na albume Lyric Suite for Sextet (ECM 1982) a následnom svetovom turné, v rámci ktorého zavítali aj do šedosivo normalizovanej Bratislavy.
.návrat
Do Bratislavy sa dvojica vracia takmer po 30 rokoch (2. apríl, Incheba Expo Aréna) s novou víziou, ktorú Corea označuje ako návrat ku koreňom: „Obaja vychádzame z džezového podhubia, ktorým je hranie štandardov. Gary sa oťukával u Georga Shearinga, ja som fungoval po boku Stana Getza alebo Blue Mitchella – prešli sme dobrou školou melódií z broadwayských muzikálov a klasického jazzového repertoáru.“ Zmena, pre ktorú sa dlhoroční pódioví partneri rozhodli, je logickým vyústením, sumarizovať mnohokrát opakované nedáva zmysel, napriek tomu, že máloktorá dvojica by dokázala vypilovať do podobnej dokonalosti rytmicky nesmierne komplikované a spletité Coreove skladby. Posledným holdom starému repertoáru bola oslava tridsiateho piateho výročia na albume The New Crystal Silence (Concord 2008). Novosť v názve projektu opäť oceneného Grammy naznačovala začlenenie tandemu do orchestrálneho kolosu Sydney Symphony Orchestra, aj keď ostáva podpora monumentálne pôsobiacej inštrumentácie saxofonistu Tima Garlanda skôr diskutabilnou. K zaujímavejším momentom bez orchestrálnych barličiek patria skôr nenápadná reharmonizácia starého valčíka Billa Evansa (Waltz for Debby), krehký Gershwinov popevok I Loves You Porgy alebo pre Coreu charakteristické latinskoamerické perkusívne postupy v grandióznej La Fiesta. Dvojica však nevylučuje, že „staromilskejší“ štandardný repertoár súčasného európskeho turné prešpikuje zaujímavými vsuvkami, napríklad témami požičanými od Beatles, Kurta Weila či Dava Brubecka. Muzeálna nuda, našťastie, nehrozí – aj v mnohokrát opakovaných skladbách vyhľadávajú Corea s Burtonom neustále nové úskalia, za zvukov krištáľovo priezračného ticha...
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
.čože je to štyridsiatka...
Jedno z pozoruhodných umeleckých a ľudských partnerstiev oslávi zanedlho štyridsiatku: akustický tandem Chicka Coreu s Garym Burtonom, v ktorom sa prelína klavírna zvukovosť s krehkou zvonivosťou vibrafónu. Prvotným impulzom bolo nevinné nočné jamsession na záver Mníchovského festivalu v roku 1972, kde obaja umelci vystupovali s vlastnými projektmi. Niekoľko týždňov nato ich pozval Manfred Eicher, šéf skromne sa rozbiehajúcej gramofónovej spoločnosti ECM Records, do nahrávacieho štúdia v nórskom Oslo. Počas jediného dňa zaznamenali deväť rozmanitých skladbičiek, od Coreovej explozívnej Senor Mouse cez rytmicky viacvrstvovú What Game Shall We Play Today (klavirista si ju prepožičal z prvého albumu svojho domovského zoskupenia Return to Forever), po bartókovsky hravé Children´s Song. „Keď sme boli prvýkrát spolu v štúdiu,“ spomína Burton v rozhovore pre .týždeň, „bolo to pre nás prekvapivo jednoduché, pretože sme dokázali predvídať reakcie toho druhého. Práve z týchto interakcií vznikol album Crystal Silence. Jeho úspech a odozvu sme nemohli predpokladať: nahrávali sme pre malú nemeckú spoločnosť, ktorá ani nemala vyriešenú distribúciu v Amerike, charakter nahrávky bol komorný, v istom zmysle špeciálny. Nebola to hudba pre veľké publikum a obrovský záujem nás skutočne prekvapil. Poslucháči z celého sveta si objednávali album z Nemecka, začali nás pozývať na koncerty a festivaly a vtedy sme si obaja uvedomili, že toto duo bude čímsi unikátne.“ V tom období nikto neveštil tichej a nevtieravej dvojici svetovú slávu, milióny predaných albumov, vypredané koncertné sály a sériu ocenení Grammy. Sedemdesiate roky totiž patrili nepoddajným riffom hlučnejších rockových kapiel a jazzrockovej vlne, ktorá vynášala do atmosférických výšok Mahavishnu Orchestra alebo Weather Report. Nenápadný tandem klavíra s vibrafónom nemohol ohurovať podobným spôsobom, no popri svojich hrmotnejších kolegoch sa nestratil.
.jednota v rozmanitosti
Napriek desaťročia pretrvávajúcemu partnerstvu sa východiská oboch umelcov v období ich dospievania značne odlišovali. Burtona (1943) mnohí považujú za vzor kultivovaného akademizmu (v pozitívnom slova zmysle) – po dvoch rokoch síce zanechal študentské lavice prestížnej bostonskej Berklee College of Music, neskôr tam však dlhodobo pôsobil ako profesor hry na bicích nástrojoch, džezovej improvizácie a zastával rozličné funkcie v akademických senátoch. Corea (1941), Američan s hispánskymi koreňmi, síce počas polroka vystriedal dvojicu vzdelávacích inštitúcií (Columbia University a Juilliard School v New Yorku), jeho školou však ostali sóla klaviristu Buda Powella (1924–1966), ktoré s mladíckou zanietenosťou hltal priamo z reproduktorov položených na klavíri. V Powellovej hre nachádzame pôvod Coreovho priezračného frázovania, sústredenosť na detail, zmysel pre drobnokresbu, od Billa Evansa (1929–1980) zasa „odkukal“ nenápadné posúvanie harmonických možností za hranice tonálnej únosnosti a zamatovú jemnosť odstupňovaných dynamických hladín svojej hry.
Úspech debutu podnietil oboch aktérov, aby popri vlastných projektoch naďalej cizelovali tandemovú spoluprácu. „Pokiaľ by sme chceli hľadať paralely s rozprávaním,“ dodáva Burton, „tak sólový recitál by bol prejavom rečníka, hranie s kapelou panelovou diskusiou ale duet s Chickom je ako intenzívna konverzácia s najlepším priateľom. Keďže často viete, čo sa váš priateľ chystá povedať ešte skôr, ako to vysloví, môžete niektoré veci pokojne preskočiť. Jednoducho to medzi vami iskrí a v tejto uvoľnenej atmosfére neschovávate pred sebou žiadne myšlienky alebo pocity.“ Pravidelné koncertovanie vyústilo koncom siedmej dekády dvojicou albumov, ktorým sa tentoraz ocenenia Grammy nevyhli. Boli to éterický duet nahrávaný na pôde Delphian Foundation v oregonskom Sheridane (náznak Coreovej spriaznenosti s učením zakladateľa scientologickej sekty L. Rona Hubbarda) a koncertný záznam z Zürichu. Kým album Duet (ECM 1979) charakterizuje pätnásťminútová Duet Suite so sériou prelínajúcich sa kontrastných motívčekov a štvorica nádherných miniatúr z cyklu Children´s Song, na takmer poldruhahodinovej ploche dvojalbumu In Concert (ECM 1980) prečnieva emotívna Crystal Silence, v ktorej preznievajúce struny Coreovho klavíra evokujú sférickú rozľahlosť sláčikových nástrojov. Skúsenosti s farebnosťou sláčikového kvarteta dvojica zúročila na albume Lyric Suite for Sextet (ECM 1982) a následnom svetovom turné, v rámci ktorého zavítali aj do šedosivo normalizovanej Bratislavy.
.návrat
Do Bratislavy sa dvojica vracia takmer po 30 rokoch (2. apríl, Incheba Expo Aréna) s novou víziou, ktorú Corea označuje ako návrat ku koreňom: „Obaja vychádzame z džezového podhubia, ktorým je hranie štandardov. Gary sa oťukával u Georga Shearinga, ja som fungoval po boku Stana Getza alebo Blue Mitchella – prešli sme dobrou školou melódií z broadwayských muzikálov a klasického jazzového repertoáru.“ Zmena, pre ktorú sa dlhoroční pódioví partneri rozhodli, je logickým vyústením, sumarizovať mnohokrát opakované nedáva zmysel, napriek tomu, že máloktorá dvojica by dokázala vypilovať do podobnej dokonalosti rytmicky nesmierne komplikované a spletité Coreove skladby. Posledným holdom starému repertoáru bola oslava tridsiateho piateho výročia na albume The New Crystal Silence (Concord 2008). Novosť v názve projektu opäť oceneného Grammy naznačovala začlenenie tandemu do orchestrálneho kolosu Sydney Symphony Orchestra, aj keď ostáva podpora monumentálne pôsobiacej inštrumentácie saxofonistu Tima Garlanda skôr diskutabilnou. K zaujímavejším momentom bez orchestrálnych barličiek patria skôr nenápadná reharmonizácia starého valčíka Billa Evansa (Waltz for Debby), krehký Gershwinov popevok I Loves You Porgy alebo pre Coreu charakteristické latinskoamerické perkusívne postupy v grandióznej La Fiesta. Dvojica však nevylučuje, že „staromilskejší“ štandardný repertoár súčasného európskeho turné prešpikuje zaujímavými vsuvkami, napríklad témami požičanými od Beatles, Kurta Weila či Dava Brubecka. Muzeálna nuda, našťastie, nehrozí – aj v mnohokrát opakovaných skladbách vyhľadávajú Corea s Burtonom neustále nové úskalia, za zvukov krištáľovo priezračného ticha...
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.