.vzbura proti mašinám
Začiatkom 90. rokov sme spolu s kamarátom začali hrávať v New Model Clube. V prvom porevolučnom undergroundovom klube v Bratislave. Bola to v podstate moja prvá pravidelná rezidencia. Neskôr som s partiou kamarátov spoluotváral U.Club, kde som zavolal môjho kamaráta Dalibora Kŕča. Hrávali sme prevažne britskú nezávislú muziku, no pomedzi to sme sa, kedykoľvek to len šlo, snažili prepašovať čoraz viac elektroniky. Klub vo svojej rockovej podobe mal krátke trvanie. Na jeho záchranu sme navrhli zakúpiť gramofóny a skúsiť to s hudbou, ktorú sme mali radi. Bol v tom však háčik. Takmer nikto ju u nás nepoznal. Dodnes nechápem, ako sa nám ostatných v klube podarilo presvedčiť. Rok predtým sme s Dalom začali robiť na Rádiu Ragtime reláciu Crystal House, cez ktorú sme si vybudovali malé zázemie. Rozhodli sme sa preto urobiť prvú akciu. Na skúšku. Tá bola nakoniec úspešná a pamätám sa, ako Daniel Baláž vtedy povedal, že „Európa prišla do Bratislavy". Akciu sme neskôr pomenovali Kick Against The Machine. Jej názov vyplýval z toho, že vtedy bolo populárny Rage Against The Machine, každý to chcel počúvať, ale nás to nebavilo hrať. Aj v Rádiu Ragtime sa na nás najprv pozerali skôr ako na diskotékových exotov, no postupom času začali elektronickú hudbu brať. Presvedčili ich Future Sound of London s vysamplovanými Dead Can Dance, alebo Leftfield, ktorí začali spolupracovať s Johnom Lydonom. Bolo to úžasné obdobie, pretože publikum tvorili zväčša ľudia, ktorí radi objavovali novú hudbu. My sme spočiatku hrávali všetko – house, techno, trance (!), jungle, breakbeat. Žánrová špecifikácia prichádzala pozvoľna, podobne ako všade vo svete. Postupne sa náš zvuk začal minimalizovať, až som mal v istom bode pocit, že sme už narazili na stenu. V každom prípade bolo zaujímavé vyskúšať si, kam až sa dá takouto simplifikáciou zájsť.
.wilsonic v múzeu
V tom čase som už počúval veľa inej elektronickej hudby, no opäť o nej stále veľa ľudí nevedelo. Z dnešného pohľadu je to možno smiešne. Vďaka internetu dnes hudobní fans vedia a poznajú to, čo ich vrstovníci kdekoľvek na svete. Aj vďaka zatracovanému pirátstvu. V týchto končinách urobilo pre hudbu oveľa viac ako ktorýkoľvek major label aj s jeho ušlým ziskom dokopy. Práve pre túto hudbu sme chceli vytvoriť platformu. Chalanom z klubu sa do toho nechcelo, tak sme to začali len spolu s Mišom Hvoreckým. S obrovskou dávkou naivity sme sa vtedy rozhodli, že urobíme malý festival v Slovenskom národnom múzeu s tým, že do starého priestoru donesieme nové veci. Mal tri dni, chodilo asi 300 ľudí. Keby však na ňom boli všetci, ktorí dnes tvrdia, že tam boli, tak by sme určite pokryli náklady (Smiech). Ďalší ročník bol v bývalom kine Praha, kde sme už, poučení prvým ročníkom, zavolali Gus Gus. V roku 2005 sme si povedali, že ho urobíme v PKO a na Hrade, ale počasie to všetko prekazilo. To isté sa stalo aj o rok neskôr, v júni pršalo a večer bolo 10 stupňov. Voľakedy tie júny bývali iné. (Smiech). Doteraz sa nám nepodarilo nájsť pre Wilsonic vhodný priestor, aby festival vyzeral tak, ako vyzerať má. Je fajn mať mestský festival, no jedným z úskalí je, že ho publikum vníma viac ako akciu, začínajúcu sa o dvanástej a končiacu sa o tretej v noci. Urobiť plnohodnotný festival v trojhodinovom primetime, nie je jednoduché, no hlavne je to finančne übernáročné. A vymyslieť niečo, aby ľudia v meste prišli skôr, je sizyfovské úsilie.
Ako dídžej som sa dnes vrátil do bodu, kde som bol na začiatku. Minimalizácií som dal zbohom a dnes sa opäť snažím hrať pestro, no chcem si zachovať akúsi jednotiacu líniu zvukovej estetiky. Hrávam tam, kde ma zavolajú, ale nehrám už často, aj pre bolesti v chrbte, aj vzhľadom na to, že preto nič nerobím. A tak to bolo vlastne od začiatku. Celá táto dídžejská kariéra sa objavila akosi sama. Bol som jeden z prvých, čo to robili, získal som nejaké meno, a preto asi hrám aj dodnes. Som rád, že to zostalo v takýchto prirodzených hraniciach. Teší ma, že práve teraz vzniká kultúrne centrum a klub Dunaj v bývalom obchodnom dome, kde by mal byť výborný zvuk. Budeme tam robiť pravidelnú rezidenčnú noc lokálnych dídžejov, združených okolo značky Wilsonic, ktorá sa bude volať W:Club. Na konci mesiaca tam urobíme aj micro.Wilsonic, na čo sa veľmi teším.
Tibor Holoda/
je bratislavský dídžej, producent a organizátor. Hrávať začínal začiatkom deväťdesiatych rokov, patril do okruhu ľudí, ktorí vytvorili U.Club a Rádio Ragtime. Od roku 2000 organizuje festival Wilsonic, ako aj menšie koncerty a párty s týmto festivalom spojené. Spolu s Danielom Balážom má na Rádiu FM reláciu Wilsonic_FM. Nedávno uviedol značku Samé ucho, vďaka ktorej v najbližších týždňoch v Bratislave zahrajú kapely ako Nouvelle Vague, Handsome Furs alebo Shugo Tokumaru.
Začiatkom 90. rokov sme spolu s kamarátom začali hrávať v New Model Clube. V prvom porevolučnom undergroundovom klube v Bratislave. Bola to v podstate moja prvá pravidelná rezidencia. Neskôr som s partiou kamarátov spoluotváral U.Club, kde som zavolal môjho kamaráta Dalibora Kŕča. Hrávali sme prevažne britskú nezávislú muziku, no pomedzi to sme sa, kedykoľvek to len šlo, snažili prepašovať čoraz viac elektroniky. Klub vo svojej rockovej podobe mal krátke trvanie. Na jeho záchranu sme navrhli zakúpiť gramofóny a skúsiť to s hudbou, ktorú sme mali radi. Bol v tom však háčik. Takmer nikto ju u nás nepoznal. Dodnes nechápem, ako sa nám ostatných v klube podarilo presvedčiť. Rok predtým sme s Dalom začali robiť na Rádiu Ragtime reláciu Crystal House, cez ktorú sme si vybudovali malé zázemie. Rozhodli sme sa preto urobiť prvú akciu. Na skúšku. Tá bola nakoniec úspešná a pamätám sa, ako Daniel Baláž vtedy povedal, že „Európa prišla do Bratislavy". Akciu sme neskôr pomenovali Kick Against The Machine. Jej názov vyplýval z toho, že vtedy bolo populárny Rage Against The Machine, každý to chcel počúvať, ale nás to nebavilo hrať. Aj v Rádiu Ragtime sa na nás najprv pozerali skôr ako na diskotékových exotov, no postupom času začali elektronickú hudbu brať. Presvedčili ich Future Sound of London s vysamplovanými Dead Can Dance, alebo Leftfield, ktorí začali spolupracovať s Johnom Lydonom. Bolo to úžasné obdobie, pretože publikum tvorili zväčša ľudia, ktorí radi objavovali novú hudbu. My sme spočiatku hrávali všetko – house, techno, trance (!), jungle, breakbeat. Žánrová špecifikácia prichádzala pozvoľna, podobne ako všade vo svete. Postupne sa náš zvuk začal minimalizovať, až som mal v istom bode pocit, že sme už narazili na stenu. V každom prípade bolo zaujímavé vyskúšať si, kam až sa dá takouto simplifikáciou zájsť.
.wilsonic v múzeu
V tom čase som už počúval veľa inej elektronickej hudby, no opäť o nej stále veľa ľudí nevedelo. Z dnešného pohľadu je to možno smiešne. Vďaka internetu dnes hudobní fans vedia a poznajú to, čo ich vrstovníci kdekoľvek na svete. Aj vďaka zatracovanému pirátstvu. V týchto končinách urobilo pre hudbu oveľa viac ako ktorýkoľvek major label aj s jeho ušlým ziskom dokopy. Práve pre túto hudbu sme chceli vytvoriť platformu. Chalanom z klubu sa do toho nechcelo, tak sme to začali len spolu s Mišom Hvoreckým. S obrovskou dávkou naivity sme sa vtedy rozhodli, že urobíme malý festival v Slovenskom národnom múzeu s tým, že do starého priestoru donesieme nové veci. Mal tri dni, chodilo asi 300 ľudí. Keby však na ňom boli všetci, ktorí dnes tvrdia, že tam boli, tak by sme určite pokryli náklady (Smiech). Ďalší ročník bol v bývalom kine Praha, kde sme už, poučení prvým ročníkom, zavolali Gus Gus. V roku 2005 sme si povedali, že ho urobíme v PKO a na Hrade, ale počasie to všetko prekazilo. To isté sa stalo aj o rok neskôr, v júni pršalo a večer bolo 10 stupňov. Voľakedy tie júny bývali iné. (Smiech). Doteraz sa nám nepodarilo nájsť pre Wilsonic vhodný priestor, aby festival vyzeral tak, ako vyzerať má. Je fajn mať mestský festival, no jedným z úskalí je, že ho publikum vníma viac ako akciu, začínajúcu sa o dvanástej a končiacu sa o tretej v noci. Urobiť plnohodnotný festival v trojhodinovom primetime, nie je jednoduché, no hlavne je to finančne übernáročné. A vymyslieť niečo, aby ľudia v meste prišli skôr, je sizyfovské úsilie.
Ako dídžej som sa dnes vrátil do bodu, kde som bol na začiatku. Minimalizácií som dal zbohom a dnes sa opäť snažím hrať pestro, no chcem si zachovať akúsi jednotiacu líniu zvukovej estetiky. Hrávam tam, kde ma zavolajú, ale nehrám už často, aj pre bolesti v chrbte, aj vzhľadom na to, že preto nič nerobím. A tak to bolo vlastne od začiatku. Celá táto dídžejská kariéra sa objavila akosi sama. Bol som jeden z prvých, čo to robili, získal som nejaké meno, a preto asi hrám aj dodnes. Som rád, že to zostalo v takýchto prirodzených hraniciach. Teší ma, že práve teraz vzniká kultúrne centrum a klub Dunaj v bývalom obchodnom dome, kde by mal byť výborný zvuk. Budeme tam robiť pravidelnú rezidenčnú noc lokálnych dídžejov, združených okolo značky Wilsonic, ktorá sa bude volať W:Club. Na konci mesiaca tam urobíme aj micro.Wilsonic, na čo sa veľmi teším.
Tibor Holoda/
je bratislavský dídžej, producent a organizátor. Hrávať začínal začiatkom deväťdesiatych rokov, patril do okruhu ľudí, ktorí vytvorili U.Club a Rádio Ragtime. Od roku 2000 organizuje festival Wilsonic, ako aj menšie koncerty a párty s týmto festivalom spojené. Spolu s Danielom Balážom má na Rádiu FM reláciu Wilsonic_FM. Nedávno uviedol značku Samé ucho, vďaka ktorej v najbližších týždňoch v Bratislave zahrajú kapely ako Nouvelle Vague, Handsome Furs alebo Shugo Tokumaru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.