Nouvelle Vague: Couleurs sur Paris (Kwaidan Records)
Pôvab projektu Nouvelle Vague, ktorý koncom 90. rokov vytvorili elektronickou scénou formovaní producenti Marc Collin a Olivier Libaux, spočíva v troch veciach: v napätí medzi pôvodnými a nouvelleovskými verziami punkových hitov, v jemnom zvuku spojenom s ležérnym spevom a vo francúzskom šarme speváčok. Na štvrtom albume kapely sme schopní vnímať len ten zvuk a spev: Couleurs sur Paris je kolorovanou spomienkou na francúzsky punk a novú vlnu, ktorá je mimo frankofónneho sveta prakticky neznáma. A šarmantné speváčky (prípadne spevákov) si môžeme len predstavovať. Zostáva tak 18 ľahučkých, hravých, melodických, citlivo zaranžovaných cover verzií pôvodne ostrých kúskov, ktoré dokážu vytvoriť príjemnú chilloutovú atmosféru. Stačí však prísť 30. apríla do nového klubu Dunaj alebo o deň neskôr do MMC a bude tam všetko: Guns Of Brixton, Love Will Tear Us Apart aj Too Drunk To Fuck. A ani francúzsky šarm určite nebude chýbať.
3/5
.juraj Kušnierik
The Strokes: Angles (Sony Music)
Keď som prvýkrát videl videokapely The Strokes v relácii, kde moderátorka zdravila pubescentov slovami „Čágobelo šílenci,“ myslel som si, že sledujem nejaký bonus track z rokov šesťdesiatych či sedemdesiatych. Bola to však kapela nová a odštartovala release názvov à la The Somethings. V súčasnosti majú na konte už štvrtý štúdiový album. Opäť sa líši od svojich predchodcov. The Strokes sa príliš neopakujú a so štýlmi sa vedia pekne pohrať. Jednoduchá hudba (nie však primitívna) využíva prvky klasického rocku, glamu, reggae či popu osemdesiatych rokov. Komu napadne slovo „retro“, tak sa trafil. The Strokes sú fanúšikmi recyklácie od začiatku až do dnešných dní. Nesmiem opomenúť akúsi naivitu a nevinnosť ich hudby, ktorá sa nevytráca ani na poslednej platni a dotvára výsledok, ktorý ma nesmierne baví.
4/5
.renat Khallo
Mogwai: Hardcore Will Never Die, But You Will (Sub Pop)
Siedmy album s opätovne šialeným názvom Hardcore Will Never Die, But You Will od škótskych Mogwai má rockový drive, ktorý sa v mnohých miestach premieňa až na štadiónovú hymnickosť. Počuť, že kapela je preplnená sviežou energiou a novými nápadmi, ktoré premieňajú na chytľavé, avšak jednorozmerné vypaľovačky. Tie rýchlo naberajú silu a razantnosť, veľmi skoro ju aj stratia a po nich nasleduje akási zvuková diera, ktorú nedokážu vyplniť( San Pedro a Letters To Metro). Občasná recyklácia nápadov je však vykompenzovaná nápaditosťou matematicky presnej a úžasne vybalansovanej Rano Pano. Takisto aj záverečná You’re Lionel Richie (opäť ten škótsky humor) pripomína, prečo sú Mogwai stále takí populárni. Osem minút prejde neuveriteľne rýchlo vďaka variabilnosti a evolúcii, pri ktorej poslucháč netuší, kam sa uberie a tým pádom dostáva nádherné prekvapenie vo forme úžasného vyvrcholenia.
3/5
.tomáš Slaninka
Helado Negro: Pasajero (Asthmatic Kitty Records)
Hudobný projekt Helado Negro (Čierna zmrzlina) vznikol v Brooklyne. No jeho zakladateľ Roberto Carlos Lange nepochádza z Brooklynu, ale z Floridy, a je synom ekvádorských prisťahovalcov. Počuť to aj v jeho skladbách. Prevažuje v nich folk južného pobrežia, typický pre éru hippies a zároveň má juhoamerickú príchuť. Španielčina zvláštne ladí s anglosaským speváckym výrazom v pomalých, snivých piesňach s peknými melódiami, ozvláštnenými psychedelickým zvukom, trošku v štýle Marca Bolana z čias Tyranosaurus Rex. Sú experimentálne, elektronické i akustické. Pasajero je minialbum s 8 skladbami, trvajúci iba 22 minút. No zanechal vo mne hlboký dojem, väčší ako Awe Owe, predchádzajúci a prvý album Helado Negro. Už sa teším na tretí, Canta Lechuza, ktorý sa na trhu objaví v máji. Jarná nádej. Veľká.
5/5
.miro Potoček
Pôvab projektu Nouvelle Vague, ktorý koncom 90. rokov vytvorili elektronickou scénou formovaní producenti Marc Collin a Olivier Libaux, spočíva v troch veciach: v napätí medzi pôvodnými a nouvelleovskými verziami punkových hitov, v jemnom zvuku spojenom s ležérnym spevom a vo francúzskom šarme speváčok. Na štvrtom albume kapely sme schopní vnímať len ten zvuk a spev: Couleurs sur Paris je kolorovanou spomienkou na francúzsky punk a novú vlnu, ktorá je mimo frankofónneho sveta prakticky neznáma. A šarmantné speváčky (prípadne spevákov) si môžeme len predstavovať. Zostáva tak 18 ľahučkých, hravých, melodických, citlivo zaranžovaných cover verzií pôvodne ostrých kúskov, ktoré dokážu vytvoriť príjemnú chilloutovú atmosféru. Stačí však prísť 30. apríla do nového klubu Dunaj alebo o deň neskôr do MMC a bude tam všetko: Guns Of Brixton, Love Will Tear Us Apart aj Too Drunk To Fuck. A ani francúzsky šarm určite nebude chýbať.
3/5
.juraj Kušnierik
The Strokes: Angles (Sony Music)
Keď som prvýkrát videl videokapely The Strokes v relácii, kde moderátorka zdravila pubescentov slovami „Čágobelo šílenci,“ myslel som si, že sledujem nejaký bonus track z rokov šesťdesiatych či sedemdesiatych. Bola to však kapela nová a odštartovala release názvov à la The Somethings. V súčasnosti majú na konte už štvrtý štúdiový album. Opäť sa líši od svojich predchodcov. The Strokes sa príliš neopakujú a so štýlmi sa vedia pekne pohrať. Jednoduchá hudba (nie však primitívna) využíva prvky klasického rocku, glamu, reggae či popu osemdesiatych rokov. Komu napadne slovo „retro“, tak sa trafil. The Strokes sú fanúšikmi recyklácie od začiatku až do dnešných dní. Nesmiem opomenúť akúsi naivitu a nevinnosť ich hudby, ktorá sa nevytráca ani na poslednej platni a dotvára výsledok, ktorý ma nesmierne baví.
4/5
.renat Khallo
Mogwai: Hardcore Will Never Die, But You Will (Sub Pop)
Siedmy album s opätovne šialeným názvom Hardcore Will Never Die, But You Will od škótskych Mogwai má rockový drive, ktorý sa v mnohých miestach premieňa až na štadiónovú hymnickosť. Počuť, že kapela je preplnená sviežou energiou a novými nápadmi, ktoré premieňajú na chytľavé, avšak jednorozmerné vypaľovačky. Tie rýchlo naberajú silu a razantnosť, veľmi skoro ju aj stratia a po nich nasleduje akási zvuková diera, ktorú nedokážu vyplniť( San Pedro a Letters To Metro). Občasná recyklácia nápadov je však vykompenzovaná nápaditosťou matematicky presnej a úžasne vybalansovanej Rano Pano. Takisto aj záverečná You’re Lionel Richie (opäť ten škótsky humor) pripomína, prečo sú Mogwai stále takí populárni. Osem minút prejde neuveriteľne rýchlo vďaka variabilnosti a evolúcii, pri ktorej poslucháč netuší, kam sa uberie a tým pádom dostáva nádherné prekvapenie vo forme úžasného vyvrcholenia.
3/5
.tomáš Slaninka
Helado Negro: Pasajero (Asthmatic Kitty Records)
Hudobný projekt Helado Negro (Čierna zmrzlina) vznikol v Brooklyne. No jeho zakladateľ Roberto Carlos Lange nepochádza z Brooklynu, ale z Floridy, a je synom ekvádorských prisťahovalcov. Počuť to aj v jeho skladbách. Prevažuje v nich folk južného pobrežia, typický pre éru hippies a zároveň má juhoamerickú príchuť. Španielčina zvláštne ladí s anglosaským speváckym výrazom v pomalých, snivých piesňach s peknými melódiami, ozvláštnenými psychedelickým zvukom, trošku v štýle Marca Bolana z čias Tyranosaurus Rex. Sú experimentálne, elektronické i akustické. Pasajero je minialbum s 8 skladbami, trvajúci iba 22 minút. No zanechal vo mne hlboký dojem, väčší ako Awe Owe, predchádzajúci a prvý album Helado Negro. Už sa teším na tretí, Canta Lechuza, ktorý sa na trhu objaví v máji. Jarná nádej. Veľká.
5/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.