.film Občiansky preukaz, ktorý mal nedávno na Slovensku premiéru, sa odohráva počas normalizácie. Máte na tú dobu nejaké spomienky?
Ja som sa narodila v roku 1976 a do štrnástich rokov som v tom žila. Pamätám sa na obchody, správy, televíziu v tom období.
.sú to romantické spomienky?
Ale áno. Bolo to detstvo, puberta a na to mám pekné spomienky. Ale pamätám sa aj na to, že v škole sa muselo hovoriť niečo iné, než si človek naozaj myslel. Nepáčilo sa mi to a bola som pripravená nejakým spôsobom proti tomu režimu bojovať. Ale neviem, čo by so mnou bolo, keby režim nepadol. Možno by som bola tá najagresívnejšia komunistka. Fakt neviem.
.chceli ste byť odmalička herečkou?
Pre mňa prišla tá revolúcia práve vo chvíli, keď som chcela začať cestovať a robiť si, čo chcem. Našťastie mi to bolo umožnené. Herečkou som naozaj chcela byť odjakživa, no človek chce množstvo vecí, a nie všetky môže robiť. Ale ja som sa herečkou skutočne stala. Mojím prvým režisérom bol v roku 1990 práve Ondra Trojan (režisér filmu Občiansky preukaz – pozn. red.). Bol to výsledok náhody a šťastia.
.odišli ste z hereckého konzervatória. Myslíte si, že na to, aby bol človek dobrým hercom, musí študovať?
Určite sú veci, ktoré sa dajú naučiť, najmä pre divadelných hercov je asi správne študovať. Herectvo je však hlavne o intuícii a prirodzenosti. Stredná škola tú autenticitu ničí. Človek je vtedy ešte mladý a mäkký a dá sa doňho vtlačiť veľa zlých návykov. Stredné herecké školy považujem za blbosť.
.hrali ste niekedy divadlo?
Nie. Robila som párkrát nejaké divadelné improvizácie, ale nikdy som nemala žiadny divadelný angažmán. Mňa priťahoval film.
.za tých dvadsať rokov ste hrali v obrovskom množstve filmov. Musí to byť hrozne hektický život.
Ani nie. Film sa nakrúca maximálne dva mesiace v jednom kuse. A keď sa točí dlhšie, tak je to raz týždeň, potom dlho nič, potom dva dni a tak. Čiže až také náročné to nie je.
.nezaberá veľa času príprava?
Väčšinou dostanete scenár aspoň pol roka pred nakrúcaním. Teraz v apríli začínam točiť nový film a jeho scenár mám už asi rok. On sa za ten čas niekoľkokrát menil, ale tému filmu už rok v sebe nosím. Potom prídu herecké skúšky s partnermi a samotná práca. Ja potrebujem mať scenár v hlave, musím s ním žiť. Až do tej miery, že sa stáva mojím vlastným príbehom.
.sú režiséri, ktorí pri nakrúcaní dávajú hercom veľký priestor a sú režiséri, ktorí hercov striktne vedú. Ktorí vám viac vyhovujú?
Najhoršie je pracovať s režisérom, ktorý nevie, čo chce a nevie, ako má s hercami pracovať. Stáva sa to, ale našťastie som to už dlho nezažila. Mne vyhovuje jedno aj druhé. Niekedy by som sa celkom rada stretla s despotickým režisérom, ktorý vám presne povie, že sa máte pohnúť o dva centimetre doprava a kde sa pri tom máte dívať. Myslím, že by ma to strašne bavilo. Niekedy by som sa rada nechala režisérom animovať. Ako bábka.
.ja som si myslel, že vy by ste skôr chceli byť režisérkou ako bábkou.
To áno. Režírovať by som chcela. Ale to je niečo iné. Tú „bábku" by som však tiež chcela zažiť: naplniť niekomu presne jeho víziu.
.nedeje sa to v seriáloch?
Nie. Priblížil sa k tomu jedine Robert Sedláček, s ktorým som točila len jednu scénu vo filme Největší z Čechů. A to bolo: „Nemrkať, necukať ústami." Hrala som tam servírku a hrozne ma to bavilo. Zrazu so mnou niekto pracoval a ja som bola nútená robiť veci ináč ako som zvyknutá.
.väčšina hercov hovorí, že sa do filmu snažia vložiť niečo svoje.
Ja chcem pravý opak. Mne keď niekto povie po nejakom závere, že to bolo dobré, tak ma to skôr znervózni. Keď to niekto skritizuje a chce to urobiť ináč, tak som v pokoji, lebo viem, že ten režisér vie, čo chce z toho záberu získať. Keď sa pred kamerou snažím niečo urobiť čo najlepšie, a potom mi režisér povie: „Jó, v pohodě, to je dobrý, to mi stačilo," tak to ma vyslovene deprimuje.
.aký typ režiséra je Ondřej Trojan?
Emocionálny. Intuitívny. Niekedy možno nevie, ako to treba urobiť, ale vie presne, keď to naňho zapôsobí. Niekedy povie „Hele, nevím, ale nefunguje to ještě." Necháva to na seba pôsobiť a vždy znovu sa na to pozerá tak, akoby to videl prvý raz. A to je výborné. Herci preto musia hľadať, musia sa mu snažiť vyjsť v ústrety, až kým nie je skutočne spokojný. Ak sa ho to nedotkne, tak ho to nebaví. Je to taký „lakmusáček".
.robili ste s ním úplne na začiatku film Pějme píseň dohola, potom pred niekoľkými rokmi Želary, a teraz Občiansky preukaz. Zmenil sa za tých dvadsať rokov?
Na film Pějme píseň dohola sa príliš nepamätám. V Želaroch sme o svojich predstavách a názoroch dokázali tak vehementne diskutovať, až sme sa „dovztekali k pláči". Ja nechcem dokázať, že mám pravdu, ale chcem pre vec, ktorú robím, odovzdať všetko a urobiť všetko preto, aby sme zistili, či nie je lepší ten druhý variant. Vo filme o filme Občiansky preukaz je jedna z našich hádok nakrútená. Ondřej je režisér, ktorému nikdy nič neodmietnem, pretože ho mám veľmi rada. Je s ním vždy zábava, je dobrý k celému štábu a má prirodzenú autoritu.
.stáva sa, že aj napriek všetkému to nakoniec nie je celkom ono?
Stalo sa mi, že som išla do filmu, aj keď mi intuícia hovorila, že to nebude dobré a nakoniec som zistila, že intuícia mala pravdu. Teraz už do takých filmov nejdem. Už si to môžem dovoliť. Dnes už viem, že som do niektorých projektov nemala ísť. Ale aspoň som skúsenejšia.
.ešte stále máte cukráreň?
Nie, už sme ju predali.
.čo sa nerentovala?
To nie. Fungovala až príliš dobre. Bola od prvého dňa plná. Ale nemali sme už s manželom na ňu čas.
.čo vás viedlo k tomu, že ste ju otvorili?
Je to krásny priestor, v ktorom aj predtým bola cukráreň. Bola však zanedbaná. Až sa jedného dňa na dverách objavil oznam, že je na predaj. A tak sme sa rozhodli, že to skúsime. Prvé tri mesiace sme tam všetko robili sami. Bolo to úžasné. Robili sme to s láskou a so srdcom. Nakoniec sme na tom dokonca zarobili. (Smiech.)
.už ako tínedžerka ste sa venovali modelingu, teraz robíte módne návrhárstvo...
Modeling bolo také slepé črevo v mojom živote. Nikdy som to robiť nechcela, len sa mi páčilo, že som si tým mohla trochu zarobiť. Módne návrhárstvo je iná vec. Je to, ako keď má niekto rád sladké. Nemôžete si pomôcť. Tak mám rada obliekanie, látky a všetky veci okolo toho. Pokojne by som prežila dva roky bez cukru, ale keby som dva roky nemohla ísť do obchodu s oblečením, tak by som bola nešťastná. Rada sa toho dotýkam, rada si to prezerám. Myslím, že by som bola schopná za nejaký čas – nie teraz – moje dve profesie vymeniť. Hranie by bolo koníčkom a móda prácou. Navrhovanie šiat je moje vlastné dielo. Nie interpretácia. Ešte radšej by som bola, keby som tie šaty vedela aj ušiť. Ale to neviem.
.dvakrát ste moderovali odovzdávanie cien Magnesia Litera. Veľa čítate?
Veľmi veľa.
.ktorí sú vaši obľúbení spisovatelia?
Napríklad Ian McEwan, Jerzy Kosinski, John Irving, beatnici, Francis Scott Fitzgerald. Najviac ma baví americká próza. A Singera mám veľmi rada. A Saula Bellowa. Ale mám rada aj Harryho Pottera. Podľa mňa je to skvelá literatúra, ktorá ma naučila veľa o živote.
.zúčastnili ste sa kampane „Vyměňte politiky".
Som veľmi aktívna občianka. Angažujem sa, podpisujem petície, vyjadrujem svoje názory. Posledné voľby ma však doviedli k úplnej apatii.
.očakávali ste od nich viac?
Ja som volila Zelených a tí sa vôbec nedostali do parlamentu. To bola prvá vec. Bolo mi ľúto, že môj hlas prepadol. Medzi súčasnými českými politikmi nevidím nikoho, kto by mi imponoval. Nie je tam nikto, koho by som si mohla vážiť.
.o čom snívate?
Že sa objaví nejaká bohatá príbuzná v Amerike, ktorá mi odkáže obrovské bohatstvo, vďaka ktorému už budem robiť len to, čo chcem.
.a to bude čo?
Hm... Tak to ešte neviem.
Aňa Geislerová/
Pravdepodobne najobsadzovanejšia česká herečka za posledných 20 rokov. Začínala ako 14-ročná vo filme Pějme píseň dohola, za úlohy vo filmoch Návrat idiota, Želary, Štěstí a Kráska v nesnázích získala Českých levov. Okrem herectva sa venuje módnemu návrhárstvu pre značku Pietro Filipi. Má dve deti a žije v Prahe.
Ja som sa narodila v roku 1976 a do štrnástich rokov som v tom žila. Pamätám sa na obchody, správy, televíziu v tom období.
.sú to romantické spomienky?
Ale áno. Bolo to detstvo, puberta a na to mám pekné spomienky. Ale pamätám sa aj na to, že v škole sa muselo hovoriť niečo iné, než si človek naozaj myslel. Nepáčilo sa mi to a bola som pripravená nejakým spôsobom proti tomu režimu bojovať. Ale neviem, čo by so mnou bolo, keby režim nepadol. Možno by som bola tá najagresívnejšia komunistka. Fakt neviem.
.chceli ste byť odmalička herečkou?
Pre mňa prišla tá revolúcia práve vo chvíli, keď som chcela začať cestovať a robiť si, čo chcem. Našťastie mi to bolo umožnené. Herečkou som naozaj chcela byť odjakživa, no človek chce množstvo vecí, a nie všetky môže robiť. Ale ja som sa herečkou skutočne stala. Mojím prvým režisérom bol v roku 1990 práve Ondra Trojan (režisér filmu Občiansky preukaz – pozn. red.). Bol to výsledok náhody a šťastia.
.odišli ste z hereckého konzervatória. Myslíte si, že na to, aby bol človek dobrým hercom, musí študovať?
Určite sú veci, ktoré sa dajú naučiť, najmä pre divadelných hercov je asi správne študovať. Herectvo je však hlavne o intuícii a prirodzenosti. Stredná škola tú autenticitu ničí. Človek je vtedy ešte mladý a mäkký a dá sa doňho vtlačiť veľa zlých návykov. Stredné herecké školy považujem za blbosť.
.hrali ste niekedy divadlo?
Nie. Robila som párkrát nejaké divadelné improvizácie, ale nikdy som nemala žiadny divadelný angažmán. Mňa priťahoval film.
.za tých dvadsať rokov ste hrali v obrovskom množstve filmov. Musí to byť hrozne hektický život.
Ani nie. Film sa nakrúca maximálne dva mesiace v jednom kuse. A keď sa točí dlhšie, tak je to raz týždeň, potom dlho nič, potom dva dni a tak. Čiže až také náročné to nie je.
.nezaberá veľa času príprava?
Väčšinou dostanete scenár aspoň pol roka pred nakrúcaním. Teraz v apríli začínam točiť nový film a jeho scenár mám už asi rok. On sa za ten čas niekoľkokrát menil, ale tému filmu už rok v sebe nosím. Potom prídu herecké skúšky s partnermi a samotná práca. Ja potrebujem mať scenár v hlave, musím s ním žiť. Až do tej miery, že sa stáva mojím vlastným príbehom.
.sú režiséri, ktorí pri nakrúcaní dávajú hercom veľký priestor a sú režiséri, ktorí hercov striktne vedú. Ktorí vám viac vyhovujú?
Najhoršie je pracovať s režisérom, ktorý nevie, čo chce a nevie, ako má s hercami pracovať. Stáva sa to, ale našťastie som to už dlho nezažila. Mne vyhovuje jedno aj druhé. Niekedy by som sa celkom rada stretla s despotickým režisérom, ktorý vám presne povie, že sa máte pohnúť o dva centimetre doprava a kde sa pri tom máte dívať. Myslím, že by ma to strašne bavilo. Niekedy by som sa rada nechala režisérom animovať. Ako bábka.
.ja som si myslel, že vy by ste skôr chceli byť režisérkou ako bábkou.
To áno. Režírovať by som chcela. Ale to je niečo iné. Tú „bábku" by som však tiež chcela zažiť: naplniť niekomu presne jeho víziu.
.nedeje sa to v seriáloch?
Nie. Priblížil sa k tomu jedine Robert Sedláček, s ktorým som točila len jednu scénu vo filme Největší z Čechů. A to bolo: „Nemrkať, necukať ústami." Hrala som tam servírku a hrozne ma to bavilo. Zrazu so mnou niekto pracoval a ja som bola nútená robiť veci ináč ako som zvyknutá.
.väčšina hercov hovorí, že sa do filmu snažia vložiť niečo svoje.
Ja chcem pravý opak. Mne keď niekto povie po nejakom závere, že to bolo dobré, tak ma to skôr znervózni. Keď to niekto skritizuje a chce to urobiť ináč, tak som v pokoji, lebo viem, že ten režisér vie, čo chce z toho záberu získať. Keď sa pred kamerou snažím niečo urobiť čo najlepšie, a potom mi režisér povie: „Jó, v pohodě, to je dobrý, to mi stačilo," tak to ma vyslovene deprimuje.
.aký typ režiséra je Ondřej Trojan?
Emocionálny. Intuitívny. Niekedy možno nevie, ako to treba urobiť, ale vie presne, keď to naňho zapôsobí. Niekedy povie „Hele, nevím, ale nefunguje to ještě." Necháva to na seba pôsobiť a vždy znovu sa na to pozerá tak, akoby to videl prvý raz. A to je výborné. Herci preto musia hľadať, musia sa mu snažiť vyjsť v ústrety, až kým nie je skutočne spokojný. Ak sa ho to nedotkne, tak ho to nebaví. Je to taký „lakmusáček".
.robili ste s ním úplne na začiatku film Pějme píseň dohola, potom pred niekoľkými rokmi Želary, a teraz Občiansky preukaz. Zmenil sa za tých dvadsať rokov?
Na film Pějme píseň dohola sa príliš nepamätám. V Želaroch sme o svojich predstavách a názoroch dokázali tak vehementne diskutovať, až sme sa „dovztekali k pláči". Ja nechcem dokázať, že mám pravdu, ale chcem pre vec, ktorú robím, odovzdať všetko a urobiť všetko preto, aby sme zistili, či nie je lepší ten druhý variant. Vo filme o filme Občiansky preukaz je jedna z našich hádok nakrútená. Ondřej je režisér, ktorému nikdy nič neodmietnem, pretože ho mám veľmi rada. Je s ním vždy zábava, je dobrý k celému štábu a má prirodzenú autoritu.
.stáva sa, že aj napriek všetkému to nakoniec nie je celkom ono?
Stalo sa mi, že som išla do filmu, aj keď mi intuícia hovorila, že to nebude dobré a nakoniec som zistila, že intuícia mala pravdu. Teraz už do takých filmov nejdem. Už si to môžem dovoliť. Dnes už viem, že som do niektorých projektov nemala ísť. Ale aspoň som skúsenejšia.
.ešte stále máte cukráreň?
Nie, už sme ju predali.
.čo sa nerentovala?
To nie. Fungovala až príliš dobre. Bola od prvého dňa plná. Ale nemali sme už s manželom na ňu čas.
.čo vás viedlo k tomu, že ste ju otvorili?
Je to krásny priestor, v ktorom aj predtým bola cukráreň. Bola však zanedbaná. Až sa jedného dňa na dverách objavil oznam, že je na predaj. A tak sme sa rozhodli, že to skúsime. Prvé tri mesiace sme tam všetko robili sami. Bolo to úžasné. Robili sme to s láskou a so srdcom. Nakoniec sme na tom dokonca zarobili. (Smiech.)
.už ako tínedžerka ste sa venovali modelingu, teraz robíte módne návrhárstvo...
Modeling bolo také slepé črevo v mojom živote. Nikdy som to robiť nechcela, len sa mi páčilo, že som si tým mohla trochu zarobiť. Módne návrhárstvo je iná vec. Je to, ako keď má niekto rád sladké. Nemôžete si pomôcť. Tak mám rada obliekanie, látky a všetky veci okolo toho. Pokojne by som prežila dva roky bez cukru, ale keby som dva roky nemohla ísť do obchodu s oblečením, tak by som bola nešťastná. Rada sa toho dotýkam, rada si to prezerám. Myslím, že by som bola schopná za nejaký čas – nie teraz – moje dve profesie vymeniť. Hranie by bolo koníčkom a móda prácou. Navrhovanie šiat je moje vlastné dielo. Nie interpretácia. Ešte radšej by som bola, keby som tie šaty vedela aj ušiť. Ale to neviem.
.dvakrát ste moderovali odovzdávanie cien Magnesia Litera. Veľa čítate?
Veľmi veľa.
.ktorí sú vaši obľúbení spisovatelia?
Napríklad Ian McEwan, Jerzy Kosinski, John Irving, beatnici, Francis Scott Fitzgerald. Najviac ma baví americká próza. A Singera mám veľmi rada. A Saula Bellowa. Ale mám rada aj Harryho Pottera. Podľa mňa je to skvelá literatúra, ktorá ma naučila veľa o živote.
.zúčastnili ste sa kampane „Vyměňte politiky".
Som veľmi aktívna občianka. Angažujem sa, podpisujem petície, vyjadrujem svoje názory. Posledné voľby ma však doviedli k úplnej apatii.
.očakávali ste od nich viac?
Ja som volila Zelených a tí sa vôbec nedostali do parlamentu. To bola prvá vec. Bolo mi ľúto, že môj hlas prepadol. Medzi súčasnými českými politikmi nevidím nikoho, kto by mi imponoval. Nie je tam nikto, koho by som si mohla vážiť.
.o čom snívate?
Že sa objaví nejaká bohatá príbuzná v Amerike, ktorá mi odkáže obrovské bohatstvo, vďaka ktorému už budem robiť len to, čo chcem.
.a to bude čo?
Hm... Tak to ešte neviem.
Aňa Geislerová/
Pravdepodobne najobsadzovanejšia česká herečka za posledných 20 rokov. Začínala ako 14-ročná vo filme Pějme píseň dohola, za úlohy vo filmoch Návrat idiota, Želary, Štěstí a Kráska v nesnázích získala Českých levov. Okrem herectva sa venuje módnemu návrhárstvu pre značku Pietro Filipi. Má dve deti a žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.