.existuje však jedna skupina, ktorá počas stráže nezaspala. Ide o miestne nezávislé odbory. Arabské štáty sa síce dlhý čas snažili regulovať, dokonca riadiť jednotlivé odborové hnutia, ale počas posledných rokov si tieto skupiny postupne vydobyli svoju nezávislosť a vymanili sa spod kontroly štátu.
.nové odbory
Vlna arabských protestov začala so samovraždou Mohameda Buaziziho, 26-ročného tuniského pouličného predavača zeleniny. Buaziziho smrť mohla byť len ďalšou zabudnutou tragédiou, keby nebolo tuniskej Hlavnej únie práce, ktorá bola síce nominálne „nezávislá“, ale až dovtedy pod kontrolou vlády Ben Aliho. Počas protestov po Buaziziho smrti prerušili odbory svoje väzby na vládu, stali sa skutočne nezávislými a dokázali zorganizovať účasť pol milióna svojich členov na protestoch. Nielenže hrali hlavnú rolu pri vypudení Ben Aliho z krajiny, ale ich pokračujúca agitácia viedla následne k rezignácii predsedu vlády a ďalších bývalých dôverníkov Ben Aliho.
Ani Egypt nebol výnimkou a skôr potvrdil toto pravidlo. V rokoch 2004 až 2008 zorganizovalo 1,7 milióna egyptských robotníkov takmer 2-tisíc štrajkov. Keď sa na námestí Tahrír v Káhire začali zhromažďovať demonštranti, egyptskí robotníci sformovali jednotnú Egyptskú federáciu za nezávislé odborové zväzy, ktorá v podstate nahradila štátom kontrolovanú Egyptskú odborovú federáciu. Zatiaľ čo štátne odbory žiadali robotníkov, aby zostali v práci, nová federácia ich nabádala, aby sa zapojili do protestov, ktoré napokon dosiahli Mubarakov pád.
Nové odborové hnutia v Tunisku aj Egypte požadujú demokraciu, hospodársku stabilitu a skôr liberálnu než náboženskú vládu. Washington by si však mal dávať pozor. Historicky totiž arabské odborové hnutie nedokázalo nájsť kompromis medzi represiou a politickou kooptáciou. Nielen v Tunisku a Egypte, ale aj v Alžírsku a Sýrii. Vlády využívali odbory ako nástroje na kontrolu spoločnosti. V Libanone, kde sú odbory oficiálne slobodné, fungujú ako predĺžené orgány politických strán a v beztak chaotickej libanonskej politike sú hlavným zdrojom nestability.
.komunistický program
Ani nové odbory nie sú nijakým všeliekom. Napríklad Egyptská federácia za nezávislé odborové zväzy žiada reformu mzdovej politiky, vzdelania či tvrdší boj proti korupcii. Všetko to pôsobí pozitívne, ale rovnako žiadajú garantovanie zamestnanosti a prerozdelenie bohatstva. Prvý cieľ je nerealistický, druhý neoprávnený. Tuniské odbory sú na tom podobne a žiadajú prerozdeľovanie v komunistickom štýle.
Arabské odbory majú tradične zmysel aj pre reakčnú zahraničnú politiku. Medzinárodná konfederácia arabských odborových zväzov, vlajková loď organizácie práce na Blízkom východe, nebola k Amerike nikdy priateľská. V čase konfliktov Saddáma Husajna s USA stáli na strane Husajna a svoju pomoc ochotne prisľúbili aj tým najmilitantnejším palestínskym frakciám.
Odbory môžu byť dôležitým prvkom v boji proti autokracii, ale zosadenie diktátora ešte nie je koniec demokratizačného procesu. Nie každé odborové hnutie bojujúce proti tyranii sa správa podobne ako Solidarita Lecha Walesu v Poľsku. V arabských krajinách by odbory mohli byť silami, ktoré budú nútiť potenciálnych diktátorov brať ohľad na ľudí. A ak ich západné krajiny budú podporovať, nové arabské odbory môžu pretvoriť tyraniu väčšiny na skutočnú demokraciu.
Počas posledných desaťročí postupovali americké administratívy inak a v mnohých častiach sveta pomáhali vytvárať potemkinovské inštitúcie. Biely dom by nemal pokračovať v tejto fikcii. Nemali by sme uznať a našou pomocou ani podporovať žiadne odbory, ktoré sú iba predĺženými nástrojmi politických strán. USA dávajú takmer 2 miliardy dolárov ročne Egyptu, stovky miliónov Libanonu a desiatky miliónov Tunisku. Kongres by preto mal stanoviť, že pomoc v týchto krajinách dostanú iba skutočne nezávislé odbory.
Amerika nepotrebuje nepriateľov medzi nezávislými arabskými odbormi. V Egypte a Tunisku sú momentálne odbory najvplyvnejšie za celé desaťročia a tvoria hrádzu voči ambíciám islamistických skupín ako Moslimské bratstvo. Ak sa s tým však Obamova administratíva uspokojí, môže pomôcť nahradiť jednu diktatúru inou.
Autor pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone.
.nové odbory
Vlna arabských protestov začala so samovraždou Mohameda Buaziziho, 26-ročného tuniského pouličného predavača zeleniny. Buaziziho smrť mohla byť len ďalšou zabudnutou tragédiou, keby nebolo tuniskej Hlavnej únie práce, ktorá bola síce nominálne „nezávislá“, ale až dovtedy pod kontrolou vlády Ben Aliho. Počas protestov po Buaziziho smrti prerušili odbory svoje väzby na vládu, stali sa skutočne nezávislými a dokázali zorganizovať účasť pol milióna svojich členov na protestoch. Nielenže hrali hlavnú rolu pri vypudení Ben Aliho z krajiny, ale ich pokračujúca agitácia viedla následne k rezignácii predsedu vlády a ďalších bývalých dôverníkov Ben Aliho.
Ani Egypt nebol výnimkou a skôr potvrdil toto pravidlo. V rokoch 2004 až 2008 zorganizovalo 1,7 milióna egyptských robotníkov takmer 2-tisíc štrajkov. Keď sa na námestí Tahrír v Káhire začali zhromažďovať demonštranti, egyptskí robotníci sformovali jednotnú Egyptskú federáciu za nezávislé odborové zväzy, ktorá v podstate nahradila štátom kontrolovanú Egyptskú odborovú federáciu. Zatiaľ čo štátne odbory žiadali robotníkov, aby zostali v práci, nová federácia ich nabádala, aby sa zapojili do protestov, ktoré napokon dosiahli Mubarakov pád.
Nové odborové hnutia v Tunisku aj Egypte požadujú demokraciu, hospodársku stabilitu a skôr liberálnu než náboženskú vládu. Washington by si však mal dávať pozor. Historicky totiž arabské odborové hnutie nedokázalo nájsť kompromis medzi represiou a politickou kooptáciou. Nielen v Tunisku a Egypte, ale aj v Alžírsku a Sýrii. Vlády využívali odbory ako nástroje na kontrolu spoločnosti. V Libanone, kde sú odbory oficiálne slobodné, fungujú ako predĺžené orgány politických strán a v beztak chaotickej libanonskej politike sú hlavným zdrojom nestability.
.komunistický program
Ani nové odbory nie sú nijakým všeliekom. Napríklad Egyptská federácia za nezávislé odborové zväzy žiada reformu mzdovej politiky, vzdelania či tvrdší boj proti korupcii. Všetko to pôsobí pozitívne, ale rovnako žiadajú garantovanie zamestnanosti a prerozdelenie bohatstva. Prvý cieľ je nerealistický, druhý neoprávnený. Tuniské odbory sú na tom podobne a žiadajú prerozdeľovanie v komunistickom štýle.
Arabské odbory majú tradične zmysel aj pre reakčnú zahraničnú politiku. Medzinárodná konfederácia arabských odborových zväzov, vlajková loď organizácie práce na Blízkom východe, nebola k Amerike nikdy priateľská. V čase konfliktov Saddáma Husajna s USA stáli na strane Husajna a svoju pomoc ochotne prisľúbili aj tým najmilitantnejším palestínskym frakciám.
Odbory môžu byť dôležitým prvkom v boji proti autokracii, ale zosadenie diktátora ešte nie je koniec demokratizačného procesu. Nie každé odborové hnutie bojujúce proti tyranii sa správa podobne ako Solidarita Lecha Walesu v Poľsku. V arabských krajinách by odbory mohli byť silami, ktoré budú nútiť potenciálnych diktátorov brať ohľad na ľudí. A ak ich západné krajiny budú podporovať, nové arabské odbory môžu pretvoriť tyraniu väčšiny na skutočnú demokraciu.
Počas posledných desaťročí postupovali americké administratívy inak a v mnohých častiach sveta pomáhali vytvárať potemkinovské inštitúcie. Biely dom by nemal pokračovať v tejto fikcii. Nemali by sme uznať a našou pomocou ani podporovať žiadne odbory, ktoré sú iba predĺženými nástrojmi politických strán. USA dávajú takmer 2 miliardy dolárov ročne Egyptu, stovky miliónov Libanonu a desiatky miliónov Tunisku. Kongres by preto mal stanoviť, že pomoc v týchto krajinách dostanú iba skutočne nezávislé odbory.
Amerika nepotrebuje nepriateľov medzi nezávislými arabskými odbormi. V Egypte a Tunisku sú momentálne odbory najvplyvnejšie za celé desaťročia a tvoria hrádzu voči ambíciám islamistických skupín ako Moslimské bratstvo. Ak sa s tým však Obamova administratíva uspokojí, môže pomôcť nahradiť jednu diktatúru inou.
Autor pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.