.minimálne preto, aby nás neprekvapili titulky novín o pár týždňov. Tak ako to bolo pred mesiacom, keď v stredu 2. marca predpoludním tu v Pakistane prerušilo všetkých 16 spravodajských staníc vysielanie a oznámilo postrelenie a následnú smrť Šáhbaza Bhattiho, jediného ministra federálnej pakistanskej vlády, ktorý bol kresťan a ktorý sa aktívne zastával náboženskej tolerancie. Podrobnosti sú dobre známe. Ministra atakovala skupina ozbrojencov, keď odchádzal z domu svojej matky v jednej z lepších štvrtí Islamabádu. Bol bez ochranky (údajne na vlastnú žiadosť, čo je zjavný nezmysel) a ako ukázala pitva, dostal viac ako 30 striel. Nemohol prežiť, podobnou brutalitou sa istia azda len na mafiánske vraždy.
.prečo musel zomrieť
Najväčším šokom zrejme je, že to žiadne prekvapenie nebolo. Nemohlo byť. Šáhbaz už pred piatimi mesiacmi (teda skôr, než bol zavraždený guvernér Tasír) nakrútil video, ktoré poslal médiám (medziiným aj BBC), kde opísal, že očakáva, čo sa mu stane a so sebe vlastnou statočnosťou vyhlásil, že nemieni ustúpiť tlaku na zmenu postavenia náboženských menšín ani o krok a je pripravený za to aj zomrieť. Keďže som ho celkom dobre osobne poznal, veril som mu každé slovo. Napokon, po smrti Salmana Tasíra mu veľa ľudí radilo odísť do zahraničia. Všetci vedeli, že mu o život naozaj ide. Ako však mohol odísť do zahraničia federálny minister?
Treba však povedať viac. Šáhbaz niekoľkokrát žiadal o pancierované auto a posilnenú ochranku. Auto do svojej smrti nedostal a ochranka mu údajne bola zosilnená z dvoch na štyroch bodygardov. Čo to však po vražde guvernéra Tasíra, ktorého zastrelil vlastný ochrankár, znamená? Najmä, ak si Šáhbaz nemohol vybrať ochrankárov sám a tiež preto, že služba v ozbrojených silách a polícii nie je dovolená príslušníkom iných náboženských menšín. Aj tak vyzerá spravodlivosť podľa miestnej väčšiny.
V Pakistane toho však nefunguje viac. Predseda vlády síce v pohrebnej rečí žiadal bezpodmienečné nájdenie a potrestanie vinníkov, ale ani to veľa neznamená. Nie v krajine, kde je možné dva roky po brutálnom zavraždení môjho kolegu prepustiť vrahov z väzenia pre nedostatok dôkazov. Podotýkam, že ku všetkému sa priznali a vraždu opísali do takých podrobností, ktoré mohol poznať iba vrah (kópie ich priznania mám k dispozícii). Akú spravodlivosť môžeme očakávať teraz? Najmä, ak všetci vedia, že sa tomu dalo predísť? Stačilo, keby si zodpovední plnili svoje povinnosti.
Otázka však dnes stojí inak: kto bude ďalší? V tejto nechutnej ruskej rulete sa spomína meno bývalej federálnej ministerky informácií Šery Rahmanovej, ktorá tiež kritizovala zákon o rúhaní. Napokon, už sa ukrýva niekde v ústraní.
.západ nesmie mlčať
Od odsúdenia Asie Bibiovej, kresťanky, ktorá za podanie vody svojim moslimským kolegyniam, ktoré tú vodu „zo špinavých kresťanských rúk“ odmietli zobrať, proti čomu sa ona ohradila, sledujeme novú etapu vrážd. Sú to vraždy vybraných politikov, ktorí zomierajú preto, že sa postavili proti jednému zákonu. Je to, cynicky povedané, pokračovanie politiky inými prostriedkami. A dnes je jasné ešte niečo: o osude tohto civilizačného a náboženského konfliktu rozhodnú tí, čo mlčia. Rozhodnú tak či tak. Tým, keď budú mlčať naďalej, aj tým, že sa ozvú. Platí to o moslimoch aj kresťanoch. Až 99 percent tunajších slušných moslimov vidí zločiny páchané v mene toho, koho sami uctievajú. Pritom mnohí slušní moslimovia mali „kresťanského ministra“ veľmi radi. Mlčí aj tunajší prezident Ásif Alí Zardárí, ktorý má všetky právomoci, aby napríklad Asie Bibiovej udelil milosť. Jeho manželku Benazír Bhuttovú zavraždili pred necelými štyrmi rokmi. On však čaká. Mlčí aj slobodný svet. Mlčí úplná väčšina kresťanov. Kým sa toto masové mlčanie neskončí, tí najodvážnejší, ktorí sa tu v Pakistane ozvú, si len podpíšu vlastnú smrť.
Autor žije a pracuje v Pakistane.
.prečo musel zomrieť
Najväčším šokom zrejme je, že to žiadne prekvapenie nebolo. Nemohlo byť. Šáhbaz už pred piatimi mesiacmi (teda skôr, než bol zavraždený guvernér Tasír) nakrútil video, ktoré poslal médiám (medziiným aj BBC), kde opísal, že očakáva, čo sa mu stane a so sebe vlastnou statočnosťou vyhlásil, že nemieni ustúpiť tlaku na zmenu postavenia náboženských menšín ani o krok a je pripravený za to aj zomrieť. Keďže som ho celkom dobre osobne poznal, veril som mu každé slovo. Napokon, po smrti Salmana Tasíra mu veľa ľudí radilo odísť do zahraničia. Všetci vedeli, že mu o život naozaj ide. Ako však mohol odísť do zahraničia federálny minister?
Treba však povedať viac. Šáhbaz niekoľkokrát žiadal o pancierované auto a posilnenú ochranku. Auto do svojej smrti nedostal a ochranka mu údajne bola zosilnená z dvoch na štyroch bodygardov. Čo to však po vražde guvernéra Tasíra, ktorého zastrelil vlastný ochrankár, znamená? Najmä, ak si Šáhbaz nemohol vybrať ochrankárov sám a tiež preto, že služba v ozbrojených silách a polícii nie je dovolená príslušníkom iných náboženských menšín. Aj tak vyzerá spravodlivosť podľa miestnej väčšiny.
V Pakistane toho však nefunguje viac. Predseda vlády síce v pohrebnej rečí žiadal bezpodmienečné nájdenie a potrestanie vinníkov, ale ani to veľa neznamená. Nie v krajine, kde je možné dva roky po brutálnom zavraždení môjho kolegu prepustiť vrahov z väzenia pre nedostatok dôkazov. Podotýkam, že ku všetkému sa priznali a vraždu opísali do takých podrobností, ktoré mohol poznať iba vrah (kópie ich priznania mám k dispozícii). Akú spravodlivosť môžeme očakávať teraz? Najmä, ak všetci vedia, že sa tomu dalo predísť? Stačilo, keby si zodpovední plnili svoje povinnosti.
Otázka však dnes stojí inak: kto bude ďalší? V tejto nechutnej ruskej rulete sa spomína meno bývalej federálnej ministerky informácií Šery Rahmanovej, ktorá tiež kritizovala zákon o rúhaní. Napokon, už sa ukrýva niekde v ústraní.
.západ nesmie mlčať
Od odsúdenia Asie Bibiovej, kresťanky, ktorá za podanie vody svojim moslimským kolegyniam, ktoré tú vodu „zo špinavých kresťanských rúk“ odmietli zobrať, proti čomu sa ona ohradila, sledujeme novú etapu vrážd. Sú to vraždy vybraných politikov, ktorí zomierajú preto, že sa postavili proti jednému zákonu. Je to, cynicky povedané, pokračovanie politiky inými prostriedkami. A dnes je jasné ešte niečo: o osude tohto civilizačného a náboženského konfliktu rozhodnú tí, čo mlčia. Rozhodnú tak či tak. Tým, keď budú mlčať naďalej, aj tým, že sa ozvú. Platí to o moslimoch aj kresťanoch. Až 99 percent tunajších slušných moslimov vidí zločiny páchané v mene toho, koho sami uctievajú. Pritom mnohí slušní moslimovia mali „kresťanského ministra“ veľmi radi. Mlčí aj tunajší prezident Ásif Alí Zardárí, ktorý má všetky právomoci, aby napríklad Asie Bibiovej udelil milosť. Jeho manželku Benazír Bhuttovú zavraždili pred necelými štyrmi rokmi. On však čaká. Mlčí aj slobodný svet. Mlčí úplná väčšina kresťanov. Kým sa toto masové mlčanie neskončí, tí najodvážnejší, ktorí sa tu v Pakistane ozvú, si len podpíšu vlastnú smrť.
Autor žije a pracuje v Pakistane.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.