Nie sú fondy ako fondy

Verejná diskusia o eurofondoch sa, našťastie, posúva od jednoduchého zdôrazňovania čerpania k otázkam, ktoré viac smerujú k spôsobu ich využitia a ku komplikáciám s nimi spojenými (tento časopis sa téme podrobne venoval pred dvoma týždňami). Frustrovaní slovenskí vedci zdôrazňujú, že európske peniaze, ktoré im tečú priamo z Bruselu (napríklad prostredníctvom takzvaného Rámcového programu pre výskum a vývoj) sú na rozdiel od tých, čo tečú cez Bratislavu, prideľované len skutočne kvalitným projektom a pri realizácii sú neporovnateľne menej byrokratickejšie. Z toho im vychádza, že problém je v slovenských úradníkoch a politikoch, ktorí veci zbytočne komplikujú. Slovenskí euroúradníci sa bránia, že len plnia zákonné príkazy. Ako to teda naozaj je? A v čom sa môžeme poučiť do budúcnosti?

.naše špecifiká
V prvom rade treba povedať, že všetko je relatívne. Európski vedci sa bežne sťažujú na prebyrokratizovanosť bruselského Rámcového programu a dávajú ho do kontrastu s americkými vládnymi grantmi na výskum. Americkí vedci sa zas sťažujú na prebyrokratizovanosť amerických vládnych grantov a porovnávajú to s flexibilitou súkromných grantov. Inými slovami, všetky európske peniaze sú prebyrokratizované – bez ohľadu na to, či tečú z Bruselu priamo, alebo cez slovenské inštitúcie.
Slovenské pravidlá využívania eurofondov sú však z hľadiska ľudí, snažiacich sa realizovať skutočnú vedu, naozaj neporovnateľne stupídnejšie. Čitateľ si pod byrokraciou asi predstaví zbytočné vypĺňanie papierov. To je pravda, ale nejde o najväčší problém. Rieši sa totiž tak, že projektoví manažéri vymýšľajú za vedcov výkazy o tom, čo vedci robili na projekte. Jednak tým šetria vedcom čas a jednak len skúsení profesionáli vedia, akú činnosť ministerskí úradníci uznajú za vedu.
Neporovnateľne horšie dopady majú iné špecifiká slovenských vedeckých eurofondov. Najvážnejším je spôsob výberu projektov. V bruselskom Rámcovom programe (a v každej inej slušnej grantovej agentúre) hodnotia projekty na výskum špičkoví vedci v danom odbore a hodnotia ho najmä podľa kvality obsahu. Projekty na slovenské vedecké eurofondy hodnotia podľa pravidiel zavedených za Jána Mikolaja úradníci a vylosovaní vedci bez ohľadu na to, či danej veci rozumejú. Je to, ako keby opica hádzala šípky so zaviazanými očami.

.brusel je lepší
Druhý zásadný rozdiel je v tom, že bruselský Rámcový program následne administrujú úradníci, ktorí aspoň čiastočne rozumejú vede. Aj pri vyjednávaní o projekte v Európskej komisii som síce zažil riaditeľa odboru, ktorého slovám som občas úprimne nerozumel, no samotný úradník administrujúci grant je pracovitý, inteligentný a má základné poznanie relevantného odboru. Ak sme na jeho pripomienky mali rozumné vysvetlenie, dal si takmer vždy povedať. Slovenský eurofondový úradník vie toho oveľa menej, a práve preto je niekedy oveľa neoblomnejší a arogantnejší (zakrýva tak nielen svoju neistotu, ale aj chaotické inštrukcie zhora).
Kompetentnosť sa potom prejavuje v pravidlách realizácie projektov. Tie sú aj v Bruseli zložité a Európska komisia sa hýbe neskutočne pomaly, je tu však niekoľko zásadných rozdielov. V prvom rade Brusel poskytuje obrovské zálohy na projekt, ktoré stačí zúčtovať raz za 18 mesiacov. Slovenské ministerstvá sa tvária, že vedia zúčtovávať oveľa rýchlejšie, a preto poskytujú oveľa nižšie zálohy. Potom však, samozrejme, nestíhajú a nechávajú prijímateľov vo finančných suchotách, čo vytvára zbytočný stres pre všetky strany. Najzásadnejší rozdiel je však v typoch výdavkov, ktoré sa uznávajú. Na Slovensku som stál pri dvoch projektoch takzvaných centier excelencie, kde štát chcel podporiť rast najkvalitnejších pracovísk a ich medzinárodné sieťovanie. V praxi však úradníci zamietli alebo „neodporúčali“ takmer všetky výdavky, ktoré by k medzinárodnej integrácii slovenskej vedy prispeli.

.čo sa dá zlepšiť?
Pre spravodlivosť treba povedať dve veci. Nie každý rozdiel medzi bruselskými a bratislavskými eurofondmi ide na vrub našich ministerstiev a agentúr. Aj európska legislatíva upravujúca jednotlivé programy je odlišná. Zjednodušene povedané, nariadenia o čerpaní bruselského Rámcového programu pre výskum a vývoj ovplyvňujú napríklad dánski a britskí zástupcovia premýšľajúci o tom, ako uľahčiť čerpanie univerzitám v Oxforde či Roskilde. Naopak, nariadenia o čerpaní Štrukturálnych fondov, z ktorých dnes na Slovensku financujeme vedecké projekty, určuje nemecký či fínsky zástupca snažiaci sa zastaviť rozkrádanie peňazí v južnom Taliansku alebo v Rumunsku. To platí aj o výklade tejto legislatívy európskymi audítormi, ktorí prichádzajú pravidelne vystrašiť našich úradníkov a politikov.
Druhý rozdiel nijako nesúvisí s eurofondmi, ale s našou celkovo slabou kapacitou dobre míňať verejné prostriedky. Chaos a amatérizmus napríklad vo verejnom obstarávaní, ktorý sa týka všetkých – od Úradu pre verejné obstarávanie až po manažmenty univerzít –má minimálne rovnaký podiel na problémoch ako zle nastavené eurofondové pravidlá.
Čo s tým? Sú veci, ktoré sa dajú urobiť rýchlo – napríklad zvýšiť zálohy a znížiť stres v systéme. Sú veci, ktoré chvíľu trvajú, ale budú – prebiehajúci audit najväčších „blbostí“ v systéme realizovaný ministerstvom školstva a ich následné odstraňovanie. Sú veci, ktoré každý politik sľúbi, ale nikto nevie lusknutím prsta urobiť – napríklad zlepšiť kvalitu a kapacitu slovenského verejného sektora. A sú veci, o ktorých sa nehovorí, hoci sú najdôležitejšie – napríklad, aby o tom, kam potečú peniaze, nerozhodovali politici a úradníci na základe pocitológie, ale aby si na to objednali špičkových vedcov zo Slovenska a najmä zahraničia. Lebo ani odbyrokratizované fondy nám nepomôžu, ak ich vrazíme do súkromných vreciek a projektov bez perspektívy – ako sa to už viacerým vládam podarilo napríklad s cyklotrónovým centrom plateným z ruských deblokácií.

Autor je poslanec NR SR a koordinátor celoeurópskeho výskumného projektu NEUJOBS financovaného zo 7. Rámcového programu pre výskum a vývoj.