Nevyhneme sa tomu a ani by to azda nebolo správne, tak to vybavme hneď v prvom odseku, nech sa môžeme venovať skutočne dôležitým veciam. Osemkrát vydatá za sedem rôznych mužov, luxus, diamanty, parfumy, zdravotné problémy, pseudonáboženské tmárstvo, manická hyperaktivita, afekt, Richard Burton, odtučňovacie a odvykacie kúry, Michael Jackson, charita, boj proti AIDS, dva Oscary®, posledná skutočne hollywoodska hviezda, pamätníčka Zlatej éry, a tak ďalej.
.morálne zábrany bulvárneho hyenizmu
Nebolo o nej veľmi počuť, posledné roky, a ak by nezomrela, sotva by sme si všimli, že do minulej stredy ešte žila. Zvuk toho mena, jeho váha a tradícia, s ktorou je to meno spojené médiám, ani tým najbulvárnejším, nedovolia správať sa voči nej skutočne nehanebne. Azda pre všetko, čo Elizabeth Taylorová symbolizovala, ona sama ani na sklonku svojho života nespoznala ten pravý bulvárny hyenizmus. Akoby predsa len existovali akési morálne zábrany, akási miera, ktorú, ak ide o niekoho skutočne dôležitého, neslobodno prekročiť. Ak je na tejto úrovni pre Elizabeth Taylorovú niečo naozaj typické, tak práve skutočnosť, že publicita jej nikdy nechýbala, nikdy sa nemusela doprosovať pozornosti médií, písalo, vysielalo sa o nej vždy, keď bolo o čom, a nebolo média, ktoré by si to nechalo ujsť. To, nakoniec, platí aj dnes.
Status výnimočnosti toho mena, jeho „značkový“ potenciál je dnes dielom tradície. Na herecké vrcholy Elizabeth Taylorovej si spomenie sotvakto spomedzi tridsiatnikov či štyridsiatnikov, staršie ročníky by bolo treba osloviť kvôli skutočne osobnému zážitku. Keď moja generácia začala vnímať kinematografiu v širších kontextoch, ona už bola klasičkou. A to je mimoriadne dôležité, my diváci prítomnosti sme hviezdu Elizabeth Taylorovú nevytvorili, ale zdedili. Preto tá patina a patetická vážnosť, ktorá vôbec nie je namieste. Zomrieť v sedemdesiatich deviatich je normálne, netreba si vlasy od žiaľu trhať, nad telom mŕtvej herečky nariekať, skôr je namieste len sa tak obzrieť a trocha popremýšľať.
Bolo by nedôstojné tvrdiť, že najväčšie filmy Elizabeth Taylorovej nezostarli, dívajúc sa na ne spôsobom, akým sa dívame na filmy dnes, pravdepodobne neobstoja, budú nudné, afektované a naivné, dívajúc sa na ne v príslušnom historickom kontexte, je medzi nimi niekoľko veľkých herečkiných koncertov, aj keď ťažko hovoriť o prirodzenom talente.
.od Lassie k majetku MGM
Detská hviezda Elizabeth Taylorovej nesvietila tak jasne, ako Shirley Templová, nestepovala, nebola ani taká spontánna, ani rozkošná, ani prirodzená, a ak by sme mali hovoriť o skutočných hereckých výkonoch v jej raných filmoch, viac sa budú týkať tých zvierat, čo vedľa nich Elizabeth začínala (pes v Lassie sa vracia a Odvážna Lassie, kôň vo filme O veľkú cenu). Avšak už v treťom spomenutom kuse – naivno-rodinnej dostihovej pseudodráme sa ukazuje, že to dievčatko si nielen náramne rozumie s kamerou – je pekná, veľmi pekná, ale dokáže i uveriteľne predstierať skutočnú bolesť (nepredstierala, naozaj sa zranila, následky ju vraj trápili po celý zvyšok kariéry). A bolo zamiesené, Elizabeth Taylorová sa stala profesionálnou hviezdou, zamestnankyňou štúdia MGM, dlhodobou investíciou, ktorá priniesla výsledky.
Tu je asi namieste povedať si, čo vlastne znamená to toľkokrát omieľané klišé o Taylorovej ako poslednej herečke starého Hollywoodu, pamätníčke Zlatej éry, a tak ďalej. Vec sa mala zhruba tak, že kým fungoval v Hollywoode prísne štúdiový systém, herci neboli najímaní do konkrétnych filmov, ale boli zamestnancami štúdia. Normálna práca, niekoľko filmov ročne niekoľko rokov, herci sami nemali veľmi možnosť rozhodnúť sa, čo a v čom budú hrať, dôležité boli štúdiá a ich výkladné skrine – hviezdy. Aj si ich štúdiá požičiavali a tak, ale to je do iného textu.
Elizabeth Taylorová bola jednoducho majetkom MGM, najprv ich investíciou, potom ich herečkou idúcou z filmu do filmu, napokon ich hviezdou. Nie je dôležité, ako to fungovalo, dôležité sú filmy. Obor (Giant, 1956, film, ktorý pre seba ukradol čerstvo nebohý James Dean, generačná ikona, rebel bez príčiny, a v ktorom Elizabeth Taylorová podáva výkon porovnateľný s Deanovým, len v jeho područí, a preto prehliadaný. Takmer tri a pol hodinový film dodnes funguje ako epická klada, ktorá nepripraveného diváka dokáže priamo ovaliť. Obrom štartuje Taylorová sériu charakterových dramatických rolí (Raintree Country, 1957 – nominácia na Oscara®, Mačka na rozpálenej plechovej streche, 1958 –ďalšia nominácia, Suddenly, Last Summer, 1959 – ďalšia, Telefón Butterfield 8, 1960 – prvý Oscar®, ktoré ju priviedli až k neskrývane povrchnej, okázalej epicko-historickej, komerčne vykalkulovanej Kleopatre (1963). Film sa dosiaľ považuje, vzhľadom na infláciu a dobové náklady, za jeden z najdrahších vôbec a za najväčší prepadák. Taylorová už vtedy bola v pozícii neohroziteľnej superhviezdy, preto si mohla dovoliť žiadať onen, na svoju dobu neslýchaný honorár. Akoby si Taylorová nechala zaplatiť za to, že v Kleopatre nebolo čo hrať. Na poctivú filmárčinu však nezanevrela a pokračovala.
.po Kleopatre spoľahlivo naprieč žánrami
Hrala v hocičom, naprieč žánrami, od mysteriózneho trileru cez psychologické drámy až k romanci, komédii a muzikálu, hrala spoľahlivo, nie stále tú istú postavu (v iných zápletkách, prostrediach a pointách), ale vždy kohosi charakterovo celkom iného. Moderná klasika (Kto sa bojí Virginie Woolfovej?, 1966, druhý Oscar®), stará klasika – v jednom roku stihla aj Shakespeara (Skrotenie zlej ženy, 1967) aj Marlowa (Doktor Faustus, 1967), aj veci, čo nikdy nemali šancu stať sa klasikou.
Elizabeth Taylorová „po Kleopatre" je už v pozícii herečky, ktorej kariéru nemá šancu ohroziť nič okrem nej samej, tu kdesi by sme mohli začať s onou, síce viac-menej dôstojnou, ale predsa len bulvarizáciou, lenže netreba, stále sa dá písať o herečke.
.žijúca legenda s ironickou sebareflexiou
Filmy i Taylorovej výkony sú rôzne, spomedzi toho množstva sa dá vyberať podľa chuti. Ak horor, tak Nespavosť (Night Watch, 1973) v hitchcockovskej tradícii nakrútený kus o sofistikovanej intrige, ktorá z vraha robí najprv obeť, aby zločin mohol zostať nepotrestaný, ak komédiu, tak povedzme Pod Mliečnym lesom (Under Milk Wood, 1972) láskavo-nostalgickú adaptáciou rozhlasovej hry Dylana Thomasa, ak čosi priamo bláznivé, bez presahu k dráme, tak muzikál Malá nočná hudba (A Little Night Music, 1972), v ktorom Elizabeth Taylorová spieva, respektíve hrá, že vie spievať.
Väčšina týchto filmov už do zlatého fondu nepatrí, ani do strieborného či bronzového, sú to však normálne, nenudiace filmy, v ktorých Elizabeth Taylorová predvádza široký herecký register. Niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začali úlohy, v ktorých Taylorová hrá niekoho, striedať úlohy, v ktorých hrá samu seba. Žijúcu legendu. Väčšia časť skutočného herectva sa presúva do televízie, aj tam však začnú čoskoro prevládať cameá. Nesmierne sympatické na tom súmraku je, že to pre Elizabeth nepredstavuje tragédiu, skôr prirodzený proces hodný ironickej a sebaironickej reflexie. Aký veľký odstup od seba samej má, predviedla napríklad v sitcome Murphy Brownová. Nádherne sebaironický je i jej posledný výstup na veľkom filmovom plátne, v adaptácii animáku Flinstonovci (1994).
A v Simpsonovcoch nahovorila Maggie, mĺkve batoľa, ktoré prehovorilo len raz, hlasom Elizabeth Taylorovej.
Už len čítať si filmografiu Elizabeth Taylorovej znamená čítať si filmovú históriu, napozerať to všetko nie je v ľudských silách, respektíve je, len by to často bola sebatrýzeň, to najdôležitejšie je však azda jasné. Elizabeth Taylorová je v prvom rade a úplne najviac dosť dobrá filmová herečka, pridobrá na to, aby sa to obchádzalo mlčaním. To, že je týždeň mŕtva, znamená rovnako málo, ako že sa kamarátila s Jacksonom.
Autor je teoretik popkultúry.
.morálne zábrany bulvárneho hyenizmu
Nebolo o nej veľmi počuť, posledné roky, a ak by nezomrela, sotva by sme si všimli, že do minulej stredy ešte žila. Zvuk toho mena, jeho váha a tradícia, s ktorou je to meno spojené médiám, ani tým najbulvárnejším, nedovolia správať sa voči nej skutočne nehanebne. Azda pre všetko, čo Elizabeth Taylorová symbolizovala, ona sama ani na sklonku svojho života nespoznala ten pravý bulvárny hyenizmus. Akoby predsa len existovali akési morálne zábrany, akási miera, ktorú, ak ide o niekoho skutočne dôležitého, neslobodno prekročiť. Ak je na tejto úrovni pre Elizabeth Taylorovú niečo naozaj typické, tak práve skutočnosť, že publicita jej nikdy nechýbala, nikdy sa nemusela doprosovať pozornosti médií, písalo, vysielalo sa o nej vždy, keď bolo o čom, a nebolo média, ktoré by si to nechalo ujsť. To, nakoniec, platí aj dnes.
Status výnimočnosti toho mena, jeho „značkový“ potenciál je dnes dielom tradície. Na herecké vrcholy Elizabeth Taylorovej si spomenie sotvakto spomedzi tridsiatnikov či štyridsiatnikov, staršie ročníky by bolo treba osloviť kvôli skutočne osobnému zážitku. Keď moja generácia začala vnímať kinematografiu v širších kontextoch, ona už bola klasičkou. A to je mimoriadne dôležité, my diváci prítomnosti sme hviezdu Elizabeth Taylorovú nevytvorili, ale zdedili. Preto tá patina a patetická vážnosť, ktorá vôbec nie je namieste. Zomrieť v sedemdesiatich deviatich je normálne, netreba si vlasy od žiaľu trhať, nad telom mŕtvej herečky nariekať, skôr je namieste len sa tak obzrieť a trocha popremýšľať.
Bolo by nedôstojné tvrdiť, že najväčšie filmy Elizabeth Taylorovej nezostarli, dívajúc sa na ne spôsobom, akým sa dívame na filmy dnes, pravdepodobne neobstoja, budú nudné, afektované a naivné, dívajúc sa na ne v príslušnom historickom kontexte, je medzi nimi niekoľko veľkých herečkiných koncertov, aj keď ťažko hovoriť o prirodzenom talente.
.od Lassie k majetku MGM
Detská hviezda Elizabeth Taylorovej nesvietila tak jasne, ako Shirley Templová, nestepovala, nebola ani taká spontánna, ani rozkošná, ani prirodzená, a ak by sme mali hovoriť o skutočných hereckých výkonoch v jej raných filmoch, viac sa budú týkať tých zvierat, čo vedľa nich Elizabeth začínala (pes v Lassie sa vracia a Odvážna Lassie, kôň vo filme O veľkú cenu). Avšak už v treťom spomenutom kuse – naivno-rodinnej dostihovej pseudodráme sa ukazuje, že to dievčatko si nielen náramne rozumie s kamerou – je pekná, veľmi pekná, ale dokáže i uveriteľne predstierať skutočnú bolesť (nepredstierala, naozaj sa zranila, následky ju vraj trápili po celý zvyšok kariéry). A bolo zamiesené, Elizabeth Taylorová sa stala profesionálnou hviezdou, zamestnankyňou štúdia MGM, dlhodobou investíciou, ktorá priniesla výsledky.
Tu je asi namieste povedať si, čo vlastne znamená to toľkokrát omieľané klišé o Taylorovej ako poslednej herečke starého Hollywoodu, pamätníčke Zlatej éry, a tak ďalej. Vec sa mala zhruba tak, že kým fungoval v Hollywoode prísne štúdiový systém, herci neboli najímaní do konkrétnych filmov, ale boli zamestnancami štúdia. Normálna práca, niekoľko filmov ročne niekoľko rokov, herci sami nemali veľmi možnosť rozhodnúť sa, čo a v čom budú hrať, dôležité boli štúdiá a ich výkladné skrine – hviezdy. Aj si ich štúdiá požičiavali a tak, ale to je do iného textu.
Elizabeth Taylorová bola jednoducho majetkom MGM, najprv ich investíciou, potom ich herečkou idúcou z filmu do filmu, napokon ich hviezdou. Nie je dôležité, ako to fungovalo, dôležité sú filmy. Obor (Giant, 1956, film, ktorý pre seba ukradol čerstvo nebohý James Dean, generačná ikona, rebel bez príčiny, a v ktorom Elizabeth Taylorová podáva výkon porovnateľný s Deanovým, len v jeho područí, a preto prehliadaný. Takmer tri a pol hodinový film dodnes funguje ako epická klada, ktorá nepripraveného diváka dokáže priamo ovaliť. Obrom štartuje Taylorová sériu charakterových dramatických rolí (Raintree Country, 1957 – nominácia na Oscara®, Mačka na rozpálenej plechovej streche, 1958 –ďalšia nominácia, Suddenly, Last Summer, 1959 – ďalšia, Telefón Butterfield 8, 1960 – prvý Oscar®, ktoré ju priviedli až k neskrývane povrchnej, okázalej epicko-historickej, komerčne vykalkulovanej Kleopatre (1963). Film sa dosiaľ považuje, vzhľadom na infláciu a dobové náklady, za jeden z najdrahších vôbec a za najväčší prepadák. Taylorová už vtedy bola v pozícii neohroziteľnej superhviezdy, preto si mohla dovoliť žiadať onen, na svoju dobu neslýchaný honorár. Akoby si Taylorová nechala zaplatiť za to, že v Kleopatre nebolo čo hrať. Na poctivú filmárčinu však nezanevrela a pokračovala.
.po Kleopatre spoľahlivo naprieč žánrami
Hrala v hocičom, naprieč žánrami, od mysteriózneho trileru cez psychologické drámy až k romanci, komédii a muzikálu, hrala spoľahlivo, nie stále tú istú postavu (v iných zápletkách, prostrediach a pointách), ale vždy kohosi charakterovo celkom iného. Moderná klasika (Kto sa bojí Virginie Woolfovej?, 1966, druhý Oscar®), stará klasika – v jednom roku stihla aj Shakespeara (Skrotenie zlej ženy, 1967) aj Marlowa (Doktor Faustus, 1967), aj veci, čo nikdy nemali šancu stať sa klasikou.
Elizabeth Taylorová „po Kleopatre" je už v pozícii herečky, ktorej kariéru nemá šancu ohroziť nič okrem nej samej, tu kdesi by sme mohli začať s onou, síce viac-menej dôstojnou, ale predsa len bulvarizáciou, lenže netreba, stále sa dá písať o herečke.
.žijúca legenda s ironickou sebareflexiou
Filmy i Taylorovej výkony sú rôzne, spomedzi toho množstva sa dá vyberať podľa chuti. Ak horor, tak Nespavosť (Night Watch, 1973) v hitchcockovskej tradícii nakrútený kus o sofistikovanej intrige, ktorá z vraha robí najprv obeť, aby zločin mohol zostať nepotrestaný, ak komédiu, tak povedzme Pod Mliečnym lesom (Under Milk Wood, 1972) láskavo-nostalgickú adaptáciou rozhlasovej hry Dylana Thomasa, ak čosi priamo bláznivé, bez presahu k dráme, tak muzikál Malá nočná hudba (A Little Night Music, 1972), v ktorom Elizabeth Taylorová spieva, respektíve hrá, že vie spievať.
Väčšina týchto filmov už do zlatého fondu nepatrí, ani do strieborného či bronzového, sú to však normálne, nenudiace filmy, v ktorých Elizabeth Taylorová predvádza široký herecký register. Niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začali úlohy, v ktorých Taylorová hrá niekoho, striedať úlohy, v ktorých hrá samu seba. Žijúcu legendu. Väčšia časť skutočného herectva sa presúva do televízie, aj tam však začnú čoskoro prevládať cameá. Nesmierne sympatické na tom súmraku je, že to pre Elizabeth nepredstavuje tragédiu, skôr prirodzený proces hodný ironickej a sebaironickej reflexie. Aký veľký odstup od seba samej má, predviedla napríklad v sitcome Murphy Brownová. Nádherne sebaironický je i jej posledný výstup na veľkom filmovom plátne, v adaptácii animáku Flinstonovci (1994).
A v Simpsonovcoch nahovorila Maggie, mĺkve batoľa, ktoré prehovorilo len raz, hlasom Elizabeth Taylorovej.
Už len čítať si filmografiu Elizabeth Taylorovej znamená čítať si filmovú históriu, napozerať to všetko nie je v ľudských silách, respektíve je, len by to často bola sebatrýzeň, to najdôležitejšie je však azda jasné. Elizabeth Taylorová je v prvom rade a úplne najviac dosť dobrá filmová herečka, pridobrá na to, aby sa to obchádzalo mlčaním. To, že je týždeň mŕtva, znamená rovnako málo, ako že sa kamarátila s Jacksonom.
Autor je teoretik popkultúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.