Cverna, to funguje




Tá  ulica donedávna vyzerala odpudivo. Štvorprúdová cesta, pozdĺž nej ošarpaná budova bývalej továrne, ktorú zakrývali krikľavé bilbordy. Každý, kto mal tadiaľ cestu, radšej pridal do kroku, aby túto časť ulice mal čo najskôr za sebou. Ale niečo sa stalo. 

Najprv sa v továrenskom múre objavili jedny dvere, potom dvojo, trojo a dnes ich je tam vyše desať. Z polorozpadnutej továrenskej haly sa stáva ulica, kde sa oplatí zastaviť, dať si kávičku, zalistovať v knižkách či nakúpiť. Ešte stále to nevyzerá na malebné zákutie, ešte stále sú zvonka múry ošarpané, ale vnútri sa už črtá niečo pôvabné a komerčne životaschopné.

.zamrznutý objekt
Rozľahlý komplex budov bývalej Cvernovky v širšom centre Bratislavy (medzi ulicami Páričkova, Svätoplukova a Košická) kúpila v čase boomu firma Sekyra Group. Mala veľkolepé plány na loftové byty, kancelárie a luxusné obchody. Lenže prišla finančná kríza a developer projekt zamrazil. Budovy v areáli Cvernovky ponúkol na dočasný prenájom, kým kríza pominie. Ani dnes ešte nevie, kedy sa pohne ďalej. „Pro další využití areálu je třeba změna územního plánu, kterou očekáváme v průběhu tohoto roku,” tvrdí Chief Development Officer Leoš Anderle. „Následně teprve představíme své záměry v lokalitě.” 
V roku 2007 sa o slovo prihlásili aj pamiatkari, ktorí chceli niektoré objekty z areálu zachrániť. Jana Šulcová z Pamiatkového úradu SR považovala za hodné ochrany až štyri objekty. Bola medzi nimi aj prízemná budova úpravne pozdĺž Košickej ulice, o ktorej je teraz reč. Vlastník areálu sa proti návrhu odvolal na ministerstvo kultúry, a to napokon vyhlásilo za pamiatku len bývalú pradiareň na Svätoplukovej ulici. 

.ideme do toho
Za úpravňou na Košickej ulici by zrejme milovníci industriálnych stavieb donedávna neplakali. Zvonku tá stavba pôsobila neatraktívne a bolo treba dobre vyvinutú fantáziu, aby si človek predstavil, ako z tej barabizne urobiť niečo funkčné a dokonca aj pekné. 

Ľudmila Gajdošová tu dnes prevádzkuje kaviareň a zároveň je konateľkou firmy, ktorá si prenajala od majiteľa časť úpravne. Po jednoduchej stavebnej obnove ponúkajú jednotlivé časti ďalej na prenájom. Je tu síce výhodná cena za prenájom, no neistá budúcnosť. Preto začali opatrne. Nevedeli, ako dlho potrvá kríza a neboli si ani istí, či budú mať obchodníci záujem prísť do starej fabriky, navyše na ulicu, kam si ľudia nezvykli chodiť za nákupmi. Keď však po obnove ponúkli priestory na prenájom, prekvapil ich veľký záujem. „Prichádzajú najmä z nákupných centier,“ hovorí Ľudmila Gajdošová. „Aj kvôli výhodnejšiemu nájomnému, ale páčia sa im aj tieto priestory.“ 

Firma Yak Rysy patrila medzi prvé lastovičky, na Košickej ulici je už od roku 2009. Nešla do veľkého risku, lebo má verných zákazníkov a tí si obchod rýchlo našli. Ale aj mladý kolektív v tejto predajni priznáva, že za posledný polrok, ako sa ulica začala meniť, im pribúdajú noví zákazníci. Ľuďom sa vraj páčia netradičné priestory, najmä zvláštne presvetlenie z fabrických svetlíkov. Skvelé sú aj drevené podesty. Celé zariadenie športového obchodu je však pripravené  na rýchle sťahovanie, keby sa budova búrala. 

Celkom opačný prípad je susedné kníhkupectvo Alexis. Ivan Sládeček si doň dal navrhnúť a na mieru vyrobiť zariadenie. Okrem kníhkupectva je tu kaviareň a po jednoduchých úpravách sa predajňa mení na koncertnú či prednáškovú sálu. 

Sedíme s Ivanom Sládečkom na vyvýšenom priestore v kaviarničke a zhora sledujeme, ako do kníhkupectva vchádzajú ľudia. Noví zákazníci si najprv prekvapene obzerajú dobiela ladený interiér, prejdú sa po schodíkoch a až potom sa zapozerajú do poličiek s knihami. Ivan Sládeček verí, že na Košickej nebude krátko, preto si na zariadenie vzal hypotéku. „Bol to holopriestor, hnilý, zatečený, na spadnutie, ale vedel som, že tie obchody tu budú celkom iné. Myslím si, že ľudia sa presýtia nákupných centier a vrátia sa k modelu ‚obchod na rohu ulice‘.“  Sládeček je presvedčený, že teraz už úpravňu majiteľ nebude búrať. Hoci si jasne uvedomuje, že prízemná budova s niekoľkými obchodmi majiteľovi nikdy nezarobí toľko, ako keby ju zbúral a postavil tu niekoľkoposchodový sklobetónový objekt, akých je teraz plná Bratislava. „Asi som jeden z najväčších bláznov v republike, lebo som investoval do budovy, ktorá je na zbúranie,“ poznamenáva s úsmevom Ivan Sládeček. 

Keď Ľudmila Gajdošová tieto priestory videla prvý raz, vôbec si nebola istá, či sa sen o vlastnej kaviarni, ktorý ako čašníčka snívala desať rokov, dá uskutočniť práve tu. Ale jej priateľ si to vedel predstaviť veľmi presne. A tak do toho išli.  

Spočiatku uvažovala, že kaviareň nazve U Milky, ale potom ju napadlo slovo Cverna. To slovo funguje. Spojenie s Cvernovkou sa jej zdalo čoraz logickejšie. Začala sa zaujímať o históriu fabriky, zháňala staré stroje, nite, knižky. „Pobehali sme celú Cvernovku, ale takmer všetko už bolo rozkradnuté,“ hovorí s ľútosťou. Jeden starý stroj však našli a bude súčasťou kaviarne. „Máme aj jednu tabuľu s originálnymi niťami,“ ukazuje pyšne na stenu v kaviarni, kde relikvia visí. S priateľom zašli aj do fungujúcej cvernovky v Prahe. Odtiaľ si objednali 22 940 kusov nití, ktoré dnes dotvárajú interiér kaviarne. „Veľa sme sa tam dozvedeli aj o našej cvernovke a venovali nám aj pôvodné špulky z našej fabriky,“ hovorí Ľudmila Gajdošová. Na otázku, kto vytvoril na kaviarenských stoloch ozdoby zo špuliek s niťami, odpovie: „No ja, lepila som to večer pred otvorením.“ 
Na vybudovaní kaviarne pracovali s priateľom rok a pol a dnes si už nevedia predstaviť, že by to mali o rok, o dva zabaliť. Dúfajú, že si budú môcť časť úpravne odkúpiť. Cvernovka ich začala zjavne baviť a čoraz viac vnímajú jej špecifickú hodnotu.
Stará fabrická budova, naplnená obchodmi a kaviarňami, pretvára Košickú ulicu na príjemné miesto s jedinečnou atmosférou. Stačilo  troška finančnej krízy a podnikateľskej odvahy ľudí, ktorí išli do neistého projektu. Vďaka tomu sa postupne odkrýva jej hodnota a krása. Keď by ju teraz chcel majiteľ  zbúrať, už by bolo asi oveľa viac tých, ktorým by to bolo ľúto.