Trápenie so životom

Pre niekoho môže byť prichádzajúci koniec vykúpením, iný sa ho bojí... „Hovoriť o smrti pre mňa znamená pozorovať život z bodu smrti, z toho posledného miesta. Potom má život väčší zmysel. Je to všetko zábavnejšie, ak nezabúdate, že život je konečný. Keby ste sa ocitli na dovolenke, ktorá bude trvať navždy, brali by ste ju ako samozrejmosť, nič zvláštne. Ale ak viete, že máte k dispozícii len tri dni na pláži, budete vďační za každú chvíľu, budete šťastní, že tam môžete byť,“ myslí si slávny mexický režisér Alejandro González Inárritu.
Uxbal (Javier Bardem – herec, na ktorom stoja filmy, kde hrá – a tento nie je výnimkou) je hlavným hrdinom najnovšej  Inárrituovej drámy Biutiful. Prostredníctvom jeho očí, slov, reakcií, činov nahliadame na svet, čo ho obklopuje. Nemá to ľahké. Život sa s ním nemaznal – a nemazná,  bol mu väčšmi tou macochou ako chápajúcou, ochraňujúcou matkou. A prichádza ďalšia rana v podobe smrteľnej choroby. Niet peňazí, niet vyhliadok do budúcnosti, pokútne kšefty so zamestnávaním aziatských a černošských  imigrantov sú čoraz nebezpečnejšie. Rodinná situácia, eufemisticky povedané: neutešená. Uxbal sám vychováva desaťročnú dcéru Anu a o pár rokov mladšieho syna Mata. Ich matka mu, žiaľ, nie je priveľkou oporou. Všetko akoby ešte prehlbovali Uxbalove nezvyčajné nadzmyslové schopnosti, čosi ako komunikácia so záhrobím. Človek by takto rozložené karty najradšej  zahodil pod stôl a zdrhol. Uxbal sa však rozhodol postaviť sa všetkej tej neprajnej pomotanosti tvárou v tvár. Ako pravý chlap. Krásna Barcelona, hoci z nej vo filme vidíme skôr tie ponuré miesta, tvorí šťavnatú kulisu mužovho zápasu. 

Inárrituove predchádzajúce celovečerné  filmy (ktorých spoluautorom bol vždy ten istý scenárista:  Guillermo Arriaga) Amores Perros – Láska je kurva (2000), 21 gramov (2003) a Babel (2006) jasne naznačujú, čo ich autor prednostne v príbehu vyznáva:  silné, výrazné dramatické charaktery a situácie, vlastne hraničné, človek v ohrození života, vzťah muža a ženy,  hra náhody, spojenie zdanlivo nespojiteľného...   Výmena scenáristu (Armando Bo, Nicolás Giacobone) priniesla zmeny, ale  Biutiful (skomolenina anglického beautiful, čiže nádherný) napriek tomu pokračuje, i keď inak,  v šľapajach  svojich predchodcov.  V jednom je výrazne iný. V tom, že sa všetko sústreďuje okolo jedinej postavy. Tentoraz nejde o pretínanie sa jednotlivých, spočiatku akoby spolu nesúvisiacich  osudov rôznych ľudí,  dramaturgická roztrieštenosť (kvôli ktorej si Inárritu vyslúžil prezývku „mexický Tarantino“) ustúpila. „Snažil som sa nakrútiť film z jediného uhla pohľadu – tým bol Uxbal. Chcel som zasiahnuť aj niektoré ďalšie telesá alebo planéty obiehajúce okolo hlavného slnka. Pokúšal som sa nestratiť ani dramatické napätie, ani cestu toho chlapa, čo túži dať veci dohromady ešte predtým, ako odíde.“ 

Biutiful je mocný film, hoci sa aj zdá, akoby Inárritu trošku strácal dych. Alebo hľadá druhý dych? Najsilnejšou zjavne viditeľnou stránkou tohto filmu je Bardem, takmer dve a pol hodiny na plátne a skvelý. A silné je aj to, o čom Biutiful vypovedá: Boj so smrťou napokon prehráme, ale to vonkoncom neznamená, že sme boli porazení.