A ja mám zelený trabant....NAJLEPŠÍ, NAJKRAJŠÍ ZELENÝ TRABANT NA SVETE! Kúpila som ho pred týždňom od takého uja ze Záhorá" a ujo si ho fest udržiaval, pulíroval, zváral a opravoval. Ten trabík je krásny veterán, sedemdesiatdevina ročník, o tri roky starší odo mňa! Stál ma 350 eur a ešte som k nemu dostala aj ďalší, rozobratý na súčiastky. Ten som zložila do pivnice. Keď som odchádzala s Trabim po vrch naloženým orgánmi z iného, zomretého Trabíka, ujo mal slzy v očiach. Aj mi, veru, bude za ním smutno...” hovorí a ponúka mi ešte predné blatníky. Zastavím sa po ne, keď ho nalakujem, nech si ho pozriete...” vravím, zapnem malú páčku pri sedadle spolujazdca – čím otvorím prítok benzínu, potom vytiahnem sýtič, zaradím na páke pri volante jednotku a z Trabíka sa vyvalí kúdoľ dymu. Zavrndžím, zapráši sa mi pod kolesami a idem do mesta. Deti ukazujú na moje auto prstom a ľudia sa otáčajú. Otáčajú a usmievajú sa. Každý jeden sa usmeje. Vôbec nikto sa nehnevá a netrúbi na môjho chudáčika (mimochodom, vie ísť aj 100 km za hodinu). Občas mi skape, hlavne zrána, ešte za studena, ale nikto sa nehnevá. Nikto mi neukazuje fuckerov cez okná. Agresívni bratislavskí šoféri sa zrazu dajú natrieť na chlieb. Kto by takému autíčku ublížil? Ok...vidíte prichádzať Trabanta...ide si ulicou, spolu s ním kúdoľ dymu a dvestotisíc decibelov...čakáte nejakého dedka na malackých značkách...prinajlepšom nejakého mlaďasa v montérkach, čo sa rád rýpe v autách... ale rozhodne nečakáte čajočku s gélovými nechtami, so šatkou na hlave a s tmavými okuliarmi, ako z francúzskeho filmu. Šoféri aj policajti len vyvaľujú oči a mne prechádzajú aj malé priestupky. Je to ešte lepšie ako byť blondínou (čo som si raz tiež už skúsila, kvôli výhodám v spoločnosti...). K autíčku som dostala aj tri pekné knižky z roku 1966, kde je dôkladne, aj s obrázkami, opísaná údržba a opravy. Tento týždeň musím: odvzdušniť brzdy, vyčistiť karburátor a vzduchový filter. A namontovať mu očné viečka – niekto mu, predstavte si, dnes ukradol ten rámik na predné svetielko. Ale našťastie mám pivnicu preplnenú náhradnými dielcami, mám tam aj dve prevodovky, dokonca aj okná a plechy” (samozrejme, laminátové...)...ale zo všetkého najdôležitejšie je, že som si (v prípade, že každý deň trikrát poskočím) kúpila vlastne večné šťastie. A to je na nezaplatenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.