SXSW: Yoko & Bob

Hudba je na festivale SXSW naozaj všade. Na letisku návštevníkov vítajú namiesto gýčových pomaľovaných kráv gýčové pomaľované gitary. V letiskových baroch hrajú muzikanti naživo. Na slávnej ulici 6th Street je toľko barov, krčiem, reštaurácií a klubov so živou hudbou, až sa vám pri príchode zatočí hlava. Preto ju aj vždy na víkend, a samozrejme, aj na celý festival pre dopravu uzavrú. Ďalšie množstvo klubov sídli na priľahlých uliciach. K tomu hudba v parkoch. Raj pre každého, kto chce objavovať a zachytiť čo najviac zaujímavostí. V tom raji vás ustavične zožierajú pochybnosti, či ste v tom správnom klube na tej správnej skupine. Ako sa dá za pár dní obsiahnuť nejakých 1 500 vystupujúcich? Nedá sa. Preto sa treba občas odovzdať osudu a chodiť len tak, alebo vyberať podľa názvu, vydavateľstva, agenta, jednoducho, aspoň sa tváriť, že vaše potulovanie má nejakú logiku. Asi sme mali štastie, ale videli sme mnoho skvelých koncertov – temných Esben & The Wich, ukričaných Pulled Apart By Horses, vťahujúcich Screaming Females s líderkou ako z Hitchcockovho hororu, Dry River s peknými vokálmi a modernými fistulovými popevkami, veselých Little Commets, zadumaného Jamesa Blaka, čojaviemakosavolajúcu punkovú kapelu v neviemktorom bare... Silné zážitky. Tie však na SXSW môžete zažiť aj v klimatizovanom austinskom Istropolise – Convention Centre. Ako napríklad debatu s Bobom Geldofom a Yoko Ono.

Boba Geldofa si pamätám ako famózneho hlavného predstaviteľa z filmu The Wall. Vďaka tomu som ho považoval za kľúčovú osobnosť skupiny Pink Floyd, čo mi azda pinkfloydológovia odpustia. Preslávil sa megapodujatiami Live Aid, či Live 8. Na jeho prezentáciu som išiel s nedefinovateľnými predsudkami a veľmi som dúfal, že sa rozplynú. Mám totiž rád hudobníkov, ktorí sa neboja vyjadriť. A to sa Bob nebojí. Sála bola plná. Atmosféra vyložene slávnostná. Bob mal pekný lesklý oblek, rozopnuté gombíky na rukávoch košele, vlasy spustené do očí ako Jazvecov psík Nanuk. Neviem, či nás vôbec videl. Tie nezapnuté gombíky neznamenali, že sa niekde včera po výdatnej dávke fazule s whisky zabudol a zrazu si spomenul, že prednáša. Slúžili na zvýrazňovanie gestikulácie. Zazneli hlboké myšlienky. Bob nepočuje hlas umelcov. Kto iný, ako umelec, má upozorňovať na neprávosti sveta? Dramatické pauzy pri slovách ako mier, hlas, komunita. Ruky sa zastavujú v rozpažených polohách ako na omši. O päť minút Bob vraví, že umelec má robiť umenie, a nie je povinný sa vyjadrovať k politike. Začínam sa strácať. Vraj, čo potrebujeme od inštalatéra? Opraviť záchod! Nič viac! Slovo fuck zaznie viackrát ako vo filmoch Woody Allena. Toľko vecí je fucking, že už ani neviem, čo to slovo znamená. Čo žijeme za dobu? Dokážu byť objavení noví The Ramones? Kto nám dá filter v tom množstve produkcie? Nie je tá nadprodukcia symbolom nedostatku talentu? Hocikto si môže dnes nahrávať, vydávať... A „fucking“ blogeri? Hocikto si píše čo chce! iPAD? Piece of crap! Margaret Thatcherová? Ako Johny Rotten na drogách! Jedinec je údajne nepodstatný, iba keď je v kolektíve, vtedy má cenu... Roztriasol som sa. Moje predsudky sú ta tam, teraz to vidím naživo a v oveľa horšej verzii, ako som čakal. Vytvorte si svoj svet... Už mi vibruje žalúdok. Ja, nepodstatný jedinec, ktorého hlas má byť počuť, ale ktorý by mal byť zároveň ticho a iba opravovať záchod  a aj to má cenu iba v kolektíve, pričom si však mám vytvárať vlastný svet. Spomenul som si na hodiny občianskej náuky. Pozbieral som zvyšky odvahy a šiel som sa postaviť do radu na otázky. Chcel som Bobovi povedať príklad zo strednej Európy. Ako umelci dokázali nielen divy, ale ako dokázali slúžiť aj zvráteným ideológiám. A chcel som spomenúť Václava Havla a Lecha Walesu. Či majú byť umelci ticho, alebo nie a či mal Lech iba v Gdansku opravovať záchody. Rečník predo mnou mal to štastie a bol posledný, na mňa nevyšiel čas. Neviem, či by som vôbec vládal tie otázky položiť. Standing ovation som vnímal ako v hmle.

Yoko Ono si pamätám ako tú, čo pomiatla Johna Lennona. Ako rozbíjačku The Beatles (čo je podľa Boba Geldofa fucking zlý názov). Ako ujačanú, ukričanú, pobláznenú babu z koncertu Lennona s Plastic Ono Band. Na jej rozhovor som šiel s pomerne jasne definovanými predsudkami a veľmi som dúfal, že sa rozplynú. Veď musí na nej byť niečo osudové, keď si ju vybral samotný Lennon. Sála bola plná, atmosféra slávnostná. Yoko sedela v kostýme a klobúčiku na tom istom pódiu ako deň predtým Geldof. Niečo jej z diaľky  dodávalo výraz Michaela Jacksona. Zblízka to bola Yoko. Dostala ma okamžite. Šibalský pohľad, šibalský úsmev. Prvú pesničku zložila ako štvorročná. Otec chcel mať z nej klaviristku... keď začneš hrať nejakú skladbu, musíš ju dokončiť! To trvalo až kým v štrnástich nepočula z vedľajšej izby, ako otec vraví, že to nemá zmysel, z Yoko pianistka nebude. Cíti sa ako umelkyňa? Nie, ja nie som umelkyňa, ja som konceptuálna umelkyňa, smeje sa Yoko. ...nazvala som dielo This is not here, aspoň to nemohol nikto vziať. A podstavec na svetelnú vežu mieru v Reykjavíku? To nie je podstavec, to je len múr okolo reflektorov. Chodí na Strawbery Field v Central Parku? Niekedy keď idem na obed, sa tam zastavím, či je všetko v poriadku. Jej spev moderátor prirovnal k valiacemu sa vlaku či štekajúcemu psovi. A Yoko sa smeje, chichúňa, očami nás sleduje ponad okuliare. Ako sa spolupracovalo s Johnom? Áno, spolupracovali sme na Seanovi. Yoko je v rokoch a twituje. Twitoval by John Lennon? Samozrejme! John by miloval túto otvorenú dobu! A Sean? Je úžasný, len málo ľudí o tom vie... viete, to je materinská láska. ...Keď som si vzala Johna, avantgardisti ma už veľmi nebrali. A podobne druhá strana. Ale John mi to urobil pekným... Intímne priznania sa k zlyhaniu vo vzťahu s dcérou Kyoko. A samozrejme, reči o mieri. Reči, ktorým som uveril, a to aj s tým, že Yoko s Johnom boli vo vzťahu ku komunistom pravdepodobne úplne šiši, naivní blázni. Poznáte legendu o zblížení Yoko s Johnom? Ja si to pamätám takto: Údajne sa mu zapáčilo jej pozitívne Yes na plafóne, kam ste sa museli vyšplhať po rebríku. Po debate s Yoko Ono s radosťou vyhlasujem, že to následné Lennonovo Yes smerom k nej je pochopiteľné. Je to kúzelná, dnes už sedemdesiatosemročná, ale ešte stále niečím dievčina so šibalskými očami.

O deň po debate bol v pomerne malom klube Elysium koncert umelcov z labelu Seana Lennona Chimera Music. O jednej v noci, ako vyvrcholenie programu, bola plánovaná Yoko Ono Plastic Ono Band. Neskutočne som sa na ten koncert tešil. Tušil som, že prekvapení nie je dosť. A nebolo. Najskôr zahrala úchvatná tUnE-yArDs jednu pesničku od Yoko na úvod. Fantastické! Sean ohlasuje, že mama je už v klube. A prišlo to. Jeden z najlepších koncertov, aké som kedy videl. Nebojte sa, nezbláznil som sa. Určite ste predsa mnohí videli či počuli to kvíliace čudo na koncerte s „chudákom“ Lennonom v New Yorku. Isto sa však zhodneme, že divadlo je na zázname takmer vždy katastrofa. A koncert Yoko Ono patrí do tej istej kategórie neprenositeľného zážitku. Išla z nej radosť z hudby ako z málokoho. Kvílila, halekala (neviem lepší výraz), deklamovala a aj spievala. Ako Hermeto Pascoal zmiešaný s Lenkou Zogatovou, zatrepať, nemiešať. Rozkošná, ešte viac ako v debate. Pred jednou pesničkou Sean vraví, že mama nechcela, aby ju skúšali, aby znela naozaj, akoby ju neskúšali. A Yoko pozrie na publikum a pobavene sa opýta. A vy ste skúšali? Paráda!

Na záver SXSW v nedeľu je koncertov málo. Po nazabudnuteľnom koncerte Yoko Ono cestou v kyvadlovke v sobotu v noci nám skupina Nórov prezradí, že na druhý deň treba íst na Fullmoon Barn Dance party, dajú nám adresu a chichocú sa. Fullmoon je na internete ako každý festival. Program, miesto, inštrukcie. Po blúdení nás na zadané miesto dovezú dve milé Američanky, ďalšie zo zástupu usmievavých, zaujímajúcich sa príjemných ľudí (to, čo stretnete v Austine za pár dní, nestretnete v Európe ani za rok, preto sú Američania takí podozriví...). Z festivalu sa vykľuje záhradná párty u miestnych hipisákov. Drevené stlčené pódium. Druhé minipódium na prepravke v korune stromu pre hostiteľku. Potraviny aj pitivo" si všetci delia. Nóri sú už tam. Pani domu po koncerte svojich country melódií začne vravieť o mieri, komunite, spolunažívaní. Do tretice. Najskôr Bob, potom Yoko, a teraz na dvore miestna divožienka v rokoch Leeann. Ale veď, kto by nechcel mier okrem 2 % „naughty boys“, ako ich nazvala Yoko? Pozeral som, či sa z niektorej stodoly nevynorí jej usmiata tvár. Nestratila by sa tam. To Bob v jeho „lakofkách“, ten by tam bol ako päsť na oko. A preto nech žije Yoko! To je Ono!