Stále živí

Dvadsať rokov v živote človeka je málo, no ak sa kapela dožije takého veku, je čo oslavovať. Jubileum Pearl Jam je o to cennejšie, že ich spolupútnici, s ktorými začiatkom 90. rokov šli do sveta, sú buď mŕtvi, polozabudnutí, alebo sa pokúšajú o návrat. Skupina okolo nesmierne talentovaného speváka Eddieho Veddera vydržala z vlny grunge najdlhšie bez veľkých výkyvov a straty súdnosti. O Pearl Jam sa dá povedať, že sú jednými z mála hudobníkov, ktorí nesú vlajku generácie flanelových košieľ ďalej. 

Ako to, že Pearl Jam vydržali tak dlho a ich priatelia nie? Možno preto, že sa im podarilo vyhnúť všetkým nástrahám, ktoré prináša sláva. A tá dokáže byť omamná, ale neskôr absolútne neznesiteľná. Poslednú rockovú revolúciu v populárnej hudbe pustila Nirvana, ale málokto vie, že debutový album Pearl Jam s názvom Ten vyšiel niekoľko mesiacov pred Nevermind. 

Najprv sa z neho predalo len niekoľko tisíc kusov a v Sony ho ohodnotili ako prepadák. No keď Cobainova Nirvana s Nevermind obrátila počas niekoľkých týždňov v roku 1991 všetko naruby, rozhodli sa ľudia zo Sony  vydať ho ešte raz. Z debutovej nahrávky Pearl Jam, ktorú si predtým nik poriadne nevšimol, sa začali predávať milióny. Nárast popularity bol taký veľký, že to skoro neustáli. Vedder, ktorý ešte rok predtým surfoval nepozorovane v mori a sníval o tom, že sa stane spevákom rockovej skupiny, sa stal mesiášom svojej generácie. Nechýbalo veľa, aby sa zaradil do prominentného klubu mŕtvych hviezd tak ako jeho priateľ a rival Cobain. 

Keď si Kurt v roku 1994 prestrelil hlavu brokovnicou, v rozlúčkovom liste napísal vetu z piesne Neila Younga: „Je lepšie vzbĺknuť, ako postupne vyhorieť.“ Kapele Pearl Jam sa nestalo ani jedno, ani druhé. Jednak preto, že nikdy nebrali drogy, ale rozhodli sa staviť iba na hudbu. Všetko ostatné začali považovať za nepodstatné. Keď počas propagácie druhého albumu Vs. začali odmietať točiť klipy a poskytovať rozhovory, mnohí fanúšikovia to brali ako zradu. Kapela, presýtená prehnanou mediálnou pozornosťou, sa tak rozhodla vyskočiť zo šoubiznisového kolotoča. Ich priateľom zo Seattlu sa to nepodarilo. Soundgarden a Stone Temple Pilots sa vyčerpali a rozpadli. Alice In Chains so spevákom Layne Staleym, závislým od drog, sa to snažili tlačiť ďalej, ale keď sa v roku 2002 predávkoval, s pôvodnou zostavou kapely bol koniec. 

Vlna grunge začala odznievať v polovici deväťdesiatych rokov. Hrdinov zo Seatllu vystriedali popovejšie ladené pseudogrungové atrapy. Spomeniete si ešte dnes na Creed, Live alebo Nickelback? Len matne.  Aj Pearl Jam sa stiahli do úzadia. Ich neskoršie album, ako napríklad No Code, Yeld alebo Binaural, mali svoje čaro, ale nemohli sa rovnať sile ich prvých troch albumov. Bol v tom istý zámer. Ich hudba bola oproti hitom Jeremy, Alive alebo Even Flow čoraz viac rozmanitejšia, viac zahľadenejšia do seba a často zámerne nehitová. 

Sila Pearl Jam sa presunula z albumov na živé vystúpenia. Amerika má dlhoročná bohatú tradíciu džemovacích skupín, ktorú koncom šesťdesiatych rokov odštartovali hipíci Grateful Dead. To oni urobili zo svojich vystúpení dlhé žúry, ktoré sa pre ich fanúšikov stali oslavami hudby. Pearl Jam  síce vyšli z inej doby aj inej hudby, no šli na to veľmi podobne. Ich koncerty sa nápadne predĺžili improvizáciami, pri ktorých začalo vynikať gitarové majstrovstvo Mika McCreadyho. 

Popri osvedčených hitoch začali rásť aj menej známe skladby. Kapela začala pracovať so setlistami, ani jeden z ich koncertov sa nepodobal tomu predošlému. Keď si fanúšikovia začali nahrávať a archivovať ich vystúpenia, kapela zareagovala vrúcnym postojom a v roku 200? vydala každý zo svojich koncertov na CD nosiči. Ak ste dnes členom ich oficiálnej stránky, môžete si stiahnuť ktorýkoľvek koncert v dobrej zvukovej kvalite. 

Je pozoruhodné, že sa Perl Jam podarilo prežiť predošlých dvadsať rokov bez veľký kríz a vzájomných konfliktov. (Najbližšie k rozpadu mali v roku 2000, keď na ich vystúpení na festivale Roskilde zomrelo 9 fanúšikov. Kapela zvažovala svoj koniec s tým, že načo hrať hudbu, keď pri nej umierajú ľudia, ale rozhodla sa pokračovať.)

Aj dnes kapela svojou existenciou dokazuje, že aj napriek jubileu nie je čas na prehnanú nostalgiu. Predminulý rok jej vyšiel veľmi vydarený album Backspacer, ktorého singel The Fixer vrátil kapelu na prvé miesta svetových hitparád. Veľkú pochvalu si zaslúži aj spevák Eddie Vedder, ktorý zložil perfektný pesničkový soundtrack k filmu Útek do divočiny. V najbližších týždňoch by mal vyjsť jeho nový sólový album Ukulele Songs , na ktorom sa sprevádza výhradne na ukulele.  

A čo samotný štýl grunge?  Pred dvadsiatimi rokmi prevalcoval metal tak, že ho takmer zmietol do mora. Bola to tvrdá hudba, ktorá mala s metalom spoločnú lásku k starým hardrockovým kapelám, ale na rozdiel od metalistov sa neukájala vo virtuozite a teatrálnosti. Paradoxne, metal sa vrátil a o grunge dnes hovoríme v minulom čase. Jeho tóny počuť v popmusic dodnes, či už v stonerockových Queens Of The Stone Age, alebo v súčasných dronemetalových kapelách, ale tie sú už niekde inde.  

Comebacky v posledných dvoch rokoch mali aj Stone Temple Pilots, Soundgarden aj Alice In Chains, ale tí sa, bohužiaľ, snažia oživiť stratenú iskru. To Pearl Jam nikdy nemuseli. Keď im v roku 1991 vyšiel singel Alive, bol to jeden z ich veľkých hitov. No po dvadsiatich rokoch má jej refrén „Som stále živý“ nový význam. Mladícku nerozvážnosť vystriedala radosť, že je táto sympatická kapela stále pohromade. Bolo by fajn, keby sme ako Eddie, ktorý si na každom koncerte otvorí fľašu červeného vína, urobili to isté. Piati hudobníci si to zaslúžia.