Ja, odchovaný na Fermáte, som mal rád aj Michnovú, Mišíka, Michala Prokopa, a zrazu prišlo na Pražský výber a ich vtedy zakázaný album Straka v hrsti. (Oficiálne vyšiel až v r. 1988).
Moja skupina Veget, ktorú sme v roku 1986 po zákaze premenovali na Karpatské chrbáty, už bola dávno rozbehnutá a zrazu som počul to, o čo sa sme pokúšali my. A nie len tak hocijako, ale poriadne, poctivo. Stalo sa mi prvýkrát v živote, že mi počas skladby Hrabě X behal po chrbte mráz, čo je znakom skoro najvyššej kvality. (Pri najvyššej plačem).
Skladba za skladbou sa na mňa valili z magneťáku. Na václavským Václaváku, Krysy už jsou tady…..dvojzmysly sme hľadali úplne všade, svahilčina, texty v nezrozumiteľnej bľabotine, no v prvom rade hudba, ktorá spĺňala všetky moje náročné požiadavky. Kvalita, ľahkosť, fantastické aranžmány a úžasné ovládanie hudobných nástrojov. Spojenie srdca a umu, čo mi v mnohých undergroundových kapelách, ktoré dávali do toho len srdce, chýbalo. Niečo nevídané, neslýchané.
Píše sa rok 2011. Sedím v aute a na plné pecky mi hrá to isté CD ako pred 27 rokmi. Hovorím si, to je nadčasové dielo. To je taká LP, ktorá keby vyšla teraz, tak z nej padnem od radosti na zadok. A tak sa mi to páči, tak to má byť. Keď sa robia veci od srdca, sú zväčša nadčasové. Bohužiaľ, ostatné LP tejto skupiny už nedosiahli ten revolučný efekt ako na spomínanej LP minulého storočia Straka v hrsti.
Ďalší album bol dobrý a mal som ho rád, ale už to nikdy nebolo to, čo u mňa vyvolalo efekt stojacich chlpov.
Bangabasava naveky, priatelia.
Braňo Jobus
Autor je členom skupín Vrbovskí víťazi a Karpatské chrbáty. Okrem toho je šéfom festivalu Vrboské vetry a autorom rozprávkových knižiek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.