O kultúre verejných dôverností




 Žiadalo sa odo mňa, aby som pomenovala moje strachy a smútky, následne pocítila úľavu a dostala sa tak na cestu zlepšenia. V skratke, musela som sa verejne vyspovedať. 

Doma, keď pocit úľavy stále nevystriedal pocit zahanbenia, som začala rozmýšľať nad tým, odkiaľ sa zobrala táto praktika verejného očistca. To, čo som zažila, sa totiž netýka len mňa. Určite si už každý so záujmom prečítal čitateľskú poradňu v časopise, pozrel talkshow o mladých delikventoch alebo sa chytil za srdce pri spovediach Billa Clintona, Tigera Woodsa či Richarda Müllera, týkajúcich sa ich nezodpovedného životného štýlu.  


Určite netreba veľmi dlho špekulovať nad tým, či táto kultúra verejných priznaní vzišla z prostredia amerických médií. Namiesto odpovede si stačí pozrieť talkshow americkej mediálnej magnátky Oprah Winfreyovej, ktorej trademarkom sú emočné priznania účastníkov hľadajúcich vykúpenie skrz vystúpenie pred celým národom. Pred pár rokmi The Wall Street Journal dokonca vymyslel termín  oprahfication", aby označil tento zaznamenaný nárast potreby ľudí verejne diskutovať o svojich emóciách a problémoch a brať to ako formu terapie. Odkiaľ však Oprah zobrala inšpiráciu na svoj vplyvný televízny program?

Pripomeňme, že väčšina populácie v Spojených štátoch sa hlási k nejakej forme protestantstva a že v protestantstve má spoveď verejný charakter. Čo sa týka Severnej Ameriky, vyspovedanie sa z hriechov sa do 20. storočia odohrávalo väčšinou v kostole, až nástup komunikačných médií umožnil prenos tejto praktiky pred väčšie publikum. V 60. rokoch v USA už fungovali evanjelické rádiové a televízne programy, ktoré požadovali od svojich poslucháčov a divákov spovede – a to live. Naživo.



Na druhej strane sa v 20. storočí, najmä po druhej svetovej vojne, začala praktizovať psychoterapia v skupinách. V skupinovej terapii môžu účastníci svojou podporou aj osobnou skúsenosťou pomôcť jednotlivcovi vyrovnať sa s identifikovaným problémom a potrebou liečby. Pacient v terapeutickej skupine je tiež postavený pred nevyhnutnosť verejnej spovede. Aby mu bola poskytnutá pomoc, musí sa najprv zdôveriť. Napríklad v skupine Anonymných alkoholikov sa jednotlivec musí najprv pred ostatnými priznať, že má problém s alkoholom, aby ho skupina mohla podporiť, napríklad potleskom. 

Spojenie evanjelickej spovede a skupinovej terapie v televízii prvýkrát zaviedol americký showmaster Phil Donahue koncom 60. rokov. Diváci v šou reagovali na spovede účastníkov a zároveň sa spovedali z vlastných problémov. Zakrátko sa program s názvom The Phil Donahue show nielenže tešil veľkej sledovanosti, ale  ovplyvnil aj iné televízne diskusie. Až Oprah Winfreyová však  tento formát dostala do závratných výšin popularity, keď v 80. rokoch začala moderovať vlastnú The Oprah Winfrey Show. 



Oprah Winfreyová sa svojej úlohy zmocnila dokonale. Ako právoplatný člen akejsi teleterapeutickej skupiny tiež priznala svoje poklesky, nevynechala ani problémy s nadváhou či komplikovaný milostný život, ani závislosť od kokaínu, plakala spoločne s účastníkmi svojej šou a nakoniec im zatlieskala. Štýl šou ovplyvnil rozmach talkshow v 90. rokoch a nakoniec aj formu verejného rozprávania a správania sa. Podľa časopisu Newsweek vždy, keď sa nejakému politikovi začne chvieť spodná pera alebo sa známa osobnosť rozplynie v emóciách v priamom prenose, poklonia sa tak spovednému kultu, ktorý pomohla vytvoriť Oprah Winfreyová. Podľa časopisu Time Oprah stála pri tom, keď televízia zlúčila veci verejné a súkromné. Keďže televíziu väčšinou pozeráme doma, stáva sa členom našej domácnosti, sadá si s nami k večeri a hovorí k nám, ak sa cítime osamotení, píše Time. Televízni účastníci sa tak stávajú našimi známymi. Je paradoxné, že tým, že sa separujeme od spoločnosti pozeraním televízie, sme schopní akceptovať či dokonca vyžadovať oveľa väčšiu mieru pretriasania súkromných záležitostí na verejnosti. Potom považujeme za bežné, dokonca žiaduce, aby  známi či neznámi ľudia pretriasali v reláciách svoje rozchody, nevery alebo traumy z detstva. 



K rozšíreniu tejto formy verejnej psychohygieny určite neprispela len samotná Winfrey, napriek tomu, že ju časopis Life označuje za jednu z najvplyvnejších žien svojej generácie. Svoje spravilo aj spopularizovanie psychológie, psychoanalýzy a psychoterapie ako takej, napríklad prostredníctvom filmov Woodyho Allena alebo publikovania zjednodušených svojpomocných príručiek či pseudopsychologických románov. 

Keď dnes máme problémy s dôverou voči partnerovi, hneď máme naporúdzi vysvetlenie, že to pramení z osočovania v detstve, ak je muž nevrlý voči partnerke, hneď sa mu zároveň vyčíta aj jeho vzťah s matkou. Istá psychologička sa mi raz posťažovala, že práca s pacientmi sa stáva oveľa ťažšou, pretože každý príde už s vlastnou analýzou svojho problému. Ďalším faktorom je skutočnosť, že charakteristickým sa pre našu spoločnosť stáva jedinec a to často jedinec narcistický, exhibicionistický a orientovaný sám na seba. Stačí si spočítať, koľko priestoru naše médiá venujú takýmto postavám. Americká psychologička Jean Twengeová to vo svojej knihe nazýva Generation Me" čiže Generácia ja”.  

Ľudia odjakživa pociťovali potrebu sa zdôveriť a dnešná otvorenosť nám odporúča vyhľadať ako miesto dôverností verejné fórum. Niektorým priznaniam možno publikum až tak netlieska – myslím tu na nedávny bujaro slzavý prejav istej českej speváčky v jednej slovenskej relácii –, väčšinu z nich však berieme viac-menej pozitívne. Spovede verejných osôb o problémoch s depresiami, drogami či rozchodmi tak pomáhajú nielen im samým, ale v konečnom dôsledku aj ich popularite. Ešte pred pätnástimi rokmi by bolo napríklad čudné, keby sa politička priznávala k tomu, že si poplakala nad rozchodom s partnerom, dnes v tom vidíme ľudský rozmer a politička je nám hneď sympatickejšia. 

Sme svedkami toho, ako sa spovede dostali z priestoru kostolov a skupinových terapií až na televíznu obrazovku a odtiaľ prostredníctvom internetu, amerických seriálov a zahraničných firiem pomaly aj do našej kultúry vo forme akéhosi ľuďmi vyžadovaného rituálu. Niet sa však čo čudovať, veď pri skupinových sedeniach je priznanie, koniec koncov, terapiou nielen pre kajúcnika, ale aj pre samotnú skupinu, napríklad už z čírej úľavy, že sa opísané hrôzy neprihodili im, alebo preto, že sa na základe spovede jedného ostatní vedia ľahšie zmieriť so svojimi chybami a pocitmi. No a v prípade spovedí v médiách je terapeutickou skupinou celá spoločnosť. Pravdaže, vždy sa nájdu jedinci, ktorí si zvykli na verejné priznania iných, no pri pomenúvaní svojich chýb a emócií nepociťujú očistec, iba zahanbenie.