Podobná stratégia funguje aj v kultúre. Samozrejme, existuje aj podpora talentov, často však ide o umelinu a reprezentáciu za každú cenu. Majstrami sveta sú podľa všetkého Kanaďania. Na festivale SXSW som sa zúčastnil debaty o štátnej podpore hudby, respektíve jej svetových dobyvateľských chúťok. Keď prišlo na otázku, koľko majú štátne podporné organizácie peňazí, Angličan povedal, že ich ročný rozpočet je stodvadsaťtisíc libier. Rozpočet Kanady je tiež 120, ale miliónov dolárov. Debata pokračovala zaujímavo ďalej. Kanaďania to majú úžasné, mapujú scénu, podporujú ju, preto sa Kanaďanom tak darí. Ako často pri podobných debatách, mal som chuť zapojiť sa, potom som sa však na základe zápalu pána Kanaďana rozhodol íst von na nejaký koncert normálnej skupiny, ktorá hrá na festivale vďaka tomu, akú hrá hudbu, a nie preto, lebo ktosi jej všetko zaplatí a neuveriteľnou ponukou prinúti organizátorov vziať podobných skupín celé húfy. Tie zahrajú, odídu domov, urobia radosť referentovi a štatistike a ostanú v Kanade. (Aj my máme na festivale pár skupín dotovaných napríklad ambasádami, ale ide o neporovnateľné veci). Pritom Kanada susedí s USA, ktoré sú v hudbe s Britániou najďalej... Schválne – koľko kanadských skupín poznáte? Dobre, je tam Céline Dion, Bryan Adams či skutočne zaujímaví Arcade Fire. Verím, že všetci títo by sa presadili aj bez toho, aby im každý krok kontroloval nejaký dobrák z ústredného vývozného výboru. Zaujímalo by ma, ako tí referenti vyberajú, koho podporiť. Keďže mám skúsenosť so štátom kontrolovanou hudobnou scénou, tiež v mene „ušľachtilých cieľov a svetlých umeleckých zajtrajškov“, až ma pri tej predstave zalieva studený pot. A to aj v horúcom Austine. Odkaz do Kanady – tak, ako víno sa dá robiť aj z hrozna, hudba sa dá robiť aj bez štátu. Možno by potom Kanada dosahovala aspoň čiastočne úroven USA a Anglicka, kde hudobníci hrajú najmä preto, lebo majú radi hudbu – a musia sa o právo hrať ju stále biť. A bez dopingu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.