„Jasné, že to sledujem, ale veľmi múdry z toho nie som. Stále sa to mení, takže už by ma vôbec neprekvapilo, keby prišlo aj nové znárodnenie,“ reaguje na otázku o odvodových zmenách Pezinčan Peter, ktorý ako živnostník montuje v bytoch a domoch plastové okná. Prácu má iba od marca do októbra a za toto obdobie musí zarobiť toľko, aby z toho mohol žiť aj cez zimu. Preto by bolo pre neho problémom, keby ho ohlasované zmeny pripravili čo i len o sto alebo dvesto eur ročne.
Peter, ale aj ďalší živnostníci však na konkrétne informácie o tom, ako sa ich zmeny dotknú, čakajú stále márne a vláda Ivety Radičovej im už týždne servíruje pomerne absurdné divadlo. Aj preto je dnes už možno zaujímavejšie sledovať formu, akou sa vládna koalícia snaží dospieť k dohode o odvodovej reforme, ako jej samotný obsah. Ani na konci minulého týždňa po rokovaní straníckych ekonomických expertov neexistovala v koalícii v podstate žiadna dohoda na zmenách v odvodovom systéme. Jediné, na čom sa politici dokázali zhodnúť, bolo zavedenie jednotného výberu daní, odvodov a ciel.
To, že to nebude jednoduché, začalo byť jasné hneď vo chvíli, keď premiérka dala na stôl návrh, ktorý vypracovala skupina ekonómov okolo Ľudovíta Ódora. Keď šéf SaS Richard Sulík dal najavo, že má s tým návrhom problém, premiérka od neho rýchlo dala ruky preč a do hry prišiel návrh odvodovej reformy z pera dvojice Sulík – Mikloš. Ten mal väčšinovú podporu aj vnútri SDKÚ. Nesúhlasili s ním však viacerí poslanci z KDH, Mostu a OKS. Odvtedy neprejde ani týždeň, aby sa neobjavila nejaká nová odvodová alternatíva. Či už pochádza z tvorivej dielne predsedu parlamentu, alebo ministra financií. Nejde pritom o nijaké dolaďovanie detailov, keďže jednotlivé návrhy sa od seba neodlišujú v nuansách, ale v pomerne zásadných veciach.
. o čom sa diskutuje
Koalícia mala pôvodne vec uzavrieť už pred týždňom, aby sa všetky aspekty reformy stihli realizovať do konca roka. Od 1. januára 2012 totiž malo prísť k zavedeniu superhrubej mzdy a k zjednoteniu daňového i colného riaditeľstva, pričom od roku 2013 s nimi mala byť spojená aj Sociálna poisťovňa. Podobne by malo prísť k zjednoteniu vymeriavacieho základu a zavedeniu jedného ročného zúčtovania. Čo sa zatiaľ udialo? Predmetom koaličného zápasu sa stala otázka, či má sociálny odvod živnostníka byť vo výške 13 alebo 16 percent. Na porovnanie, u zamestnancov to bude 19 percent, kým zdravotný odvod má byť pre všetkých 9 percent. Ivan Mikloš presadzoval vyšší variant sociálneho odvodu u živnostníkov, keďže ten nižší, trinásťpercentný, by podľa neho ešte stále predstavoval lákadlo na neodôvodnený prechod zamestnancov na živnosť. Richard Sulík sa podľa našich informácií pokúsil navrhnúť kompromis na úrovni 14 percent, lenže bez adekvátnych prepočtov ten návrh neprešiel. Už vážnejšie sa diskutovalo o ďalších návrhoch predsedu SaS, na ktoré pozitívne reagovalo aj KDH: zrušenie minimálnych odvodov, uvoľnenie odpisov až do 100 percent preinvestovanej sumy a obmedzenie 40-percentných paušálnych nákladov. To posledné opatrenie by si však vyžiadalo prechod mnohých živnostníkov na jednoduché účtovníctvo, čo zvyšuje administratívne zaťaženie. Sulíkove návrhy navyše narazili na Mikloša, podľa ktorého neriešia pokrivené motivácie pri prechode na živnosť. Koaličné strany sa, zdá sa, zhodli aspoň na dohodároch. Tí budú po novom musieť platiť 9 percent zdravotný a 13 percent sociálny odvod. Doteraz neplatili skoro nič. Aby sa opatrenie nedotklo najmenej zarábajúcich dohodárov, pre ktorých ide o jediný zdroj príjmu, zaviedla sa odpočítateľná položka vo výške životného minima 190 eur. Opatrenie sa dotkne necelých pol milióna ľudí, ktorí si priplatia o desiatky eur mesačne viac. Dávno zabudnutý je už alternatívny koncept Ľudovíta Ódora, ktorý chcel zrušiť zdravotné odvody, čo by si vyžiadalo zvýšenie dane z príjmov i DPH na 21 percent. Opatrenie by zvýšilo čistú mzdu, znamenalo by impulz pre trh práce, no súčasne by ho museli zaplatiť najmä právnické osoby. Problém však mohol byť so zmenou Ústavy, ktorá so zdravotnými odvodmi počíta, navyše sa proti postavila SaS.
Koalícia mala pôvodne vec uzavrieť už pred týždňom, aby sa všetky aspekty reformy stihli realizovať do konca roka. Od 1. januára 2012 totiž malo prísť k zavedeniu superhrubej mzdy a k zjednoteniu daňového i colného riaditeľstva, pričom od roku 2013 s nimi mala byť spojená aj Sociálna poisťovňa. Podobne by malo prísť k zjednoteniu vymeriavacieho základu a zavedeniu jedného ročného zúčtovania. Čo sa zatiaľ udialo? Predmetom koaličného zápasu sa stala otázka, či má sociálny odvod živnostníka byť vo výške 13 alebo 16 percent. Na porovnanie, u zamestnancov to bude 19 percent, kým zdravotný odvod má byť pre všetkých 9 percent. Ivan Mikloš presadzoval vyšší variant sociálneho odvodu u živnostníkov, keďže ten nižší, trinásťpercentný, by podľa neho ešte stále predstavoval lákadlo na neodôvodnený prechod zamestnancov na živnosť. Richard Sulík sa podľa našich informácií pokúsil navrhnúť kompromis na úrovni 14 percent, lenže bez adekvátnych prepočtov ten návrh neprešiel. Už vážnejšie sa diskutovalo o ďalších návrhoch predsedu SaS, na ktoré pozitívne reagovalo aj KDH: zrušenie minimálnych odvodov, uvoľnenie odpisov až do 100 percent preinvestovanej sumy a obmedzenie 40-percentných paušálnych nákladov. To posledné opatrenie by si však vyžiadalo prechod mnohých živnostníkov na jednoduché účtovníctvo, čo zvyšuje administratívne zaťaženie. Sulíkove návrhy navyše narazili na Mikloša, podľa ktorého neriešia pokrivené motivácie pri prechode na živnosť. Koaličné strany sa, zdá sa, zhodli aspoň na dohodároch. Tí budú po novom musieť platiť 9 percent zdravotný a 13 percent sociálny odvod. Doteraz neplatili skoro nič. Aby sa opatrenie nedotklo najmenej zarábajúcich dohodárov, pre ktorých ide o jediný zdroj príjmu, zaviedla sa odpočítateľná položka vo výške životného minima 190 eur. Opatrenie sa dotkne necelých pol milióna ľudí, ktorí si priplatia o desiatky eur mesačne viac. Dávno zabudnutý je už alternatívny koncept Ľudovíta Ódora, ktorý chcel zrušiť zdravotné odvody, čo by si vyžiadalo zvýšenie dane z príjmov i DPH na 21 percent. Opatrenie by zvýšilo čistú mzdu, znamenalo by impulz pre trh práce, no súčasne by ho museli zaplatiť najmä právnické osoby. Problém však mohol byť so zmenou Ústavy, ktorá so zdravotnými odvodmi počíta, navyše sa proti postavila SaS.
.miklošov problém
Je celkom pochopiteľné, že minister financií by sa opäť rád zapísal do dejín ako otec veľkej odvodovej reformy. Presadiť by ju chcel sebe vlastným robustným politickým štýlom v duchu hesla zavrite všetci oči, spoľahnite sa na mňa a ja vás prevediem hustým lesom. Problém je, že dnes je už iná situácia ako počas reformných rokov druhej Dzurindovej vlády. Vtedy síce vládna koalícia veľmi rýchlo stratila väčšinu, ale ministri Mikloš, Kaník či Zajac mali vnútri koalície oveľa slabšiu ekonomickú opozíciu a v parlamente fungovala pomerne spoľahlivá skupina nezávislých poslancov. Títo poslanci nepovažovali zmeny v daňovom či dôchodkovom systéme za svoju prioritu, nerozumeli im a preto sa s nimi dalo bez siahodlhého vyjednávania dohodnúť. Vláda im za to zase vedela vyjsť v ústrety iným spôsobom. Napríklad presmerovaním štátnych peňazí na opravu nejakej školy či inej inštitúcie v regióne, odkiaľ dotknutý poslanec pochádzal. Vyjednávanie o zásadných reformách je v Radičovej vláde napriek parlamentnej väčšine oveľa zložitejšie. Poslanci za OKS či Anton Marcinčin z KDH považujú odvodovú reformu za svoju politickú prioritu, rozumejú, o čom je reč a len veľmi ťažko sa s nimi v tejto téme budú dať uzatvárať politické obchody. Mikloš so Sulíkom ich jednoducho musia rešpektovať ako vážnych partnerov. Nehovoriac už o tom, že na reformách sa v tejto koalícii nestačí dohodnúť len na koaličnej rade, ale treba o nich rokovať aj s Petrom Zajacom a Igorom Matovičom. Hoci je aj z týchto dôvodov odvodová reforma zatiaľ veľmi nejasná, jedna vec sa dá tvrdiť s pomerne vysokou pravdepodobnosťou. Jej výsledná podoba bude výrazne iná, ako by si ešte pred niekoľkými mesiacmi dokázal Ivan Mikloš predstaviť a Richard Sulík stráviť.
Je celkom pochopiteľné, že minister financií by sa opäť rád zapísal do dejín ako otec veľkej odvodovej reformy. Presadiť by ju chcel sebe vlastným robustným politickým štýlom v duchu hesla zavrite všetci oči, spoľahnite sa na mňa a ja vás prevediem hustým lesom. Problém je, že dnes je už iná situácia ako počas reformných rokov druhej Dzurindovej vlády. Vtedy síce vládna koalícia veľmi rýchlo stratila väčšinu, ale ministri Mikloš, Kaník či Zajac mali vnútri koalície oveľa slabšiu ekonomickú opozíciu a v parlamente fungovala pomerne spoľahlivá skupina nezávislých poslancov. Títo poslanci nepovažovali zmeny v daňovom či dôchodkovom systéme za svoju prioritu, nerozumeli im a preto sa s nimi dalo bez siahodlhého vyjednávania dohodnúť. Vláda im za to zase vedela vyjsť v ústrety iným spôsobom. Napríklad presmerovaním štátnych peňazí na opravu nejakej školy či inej inštitúcie v regióne, odkiaľ dotknutý poslanec pochádzal. Vyjednávanie o zásadných reformách je v Radičovej vláde napriek parlamentnej väčšine oveľa zložitejšie. Poslanci za OKS či Anton Marcinčin z KDH považujú odvodovú reformu za svoju politickú prioritu, rozumejú, o čom je reč a len veľmi ťažko sa s nimi v tejto téme budú dať uzatvárať politické obchody. Mikloš so Sulíkom ich jednoducho musia rešpektovať ako vážnych partnerov. Nehovoriac už o tom, že na reformách sa v tejto koalícii nestačí dohodnúť len na koaličnej rade, ale treba o nich rokovať aj s Petrom Zajacom a Igorom Matovičom. Hoci je aj z týchto dôvodov odvodová reforma zatiaľ veľmi nejasná, jedna vec sa dá tvrdiť s pomerne vysokou pravdepodobnosťou. Jej výsledná podoba bude výrazne iná, ako by si ešte pred niekoľkými mesiacmi dokázal Ivan Mikloš predstaviť a Richard Sulík stráviť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.