Vzrušenie nad výsledkom, ktorý prisúdil samotnej Ficovej strane nadpolovičnú väčšinu v NR SR, je smiešne. Čo, samozrejme, neznamená, že koalícia nemá najvyšší čas zamyslieť sa a prijať strategické rozhodnutia.
Skutočnosť, že na zvyšok poľa sa Smer pozerá opäť poriadne zvysoka, nie je žiadna novinka. To – teda 45 percent (alebo viac) – tu bolo aspoň desaťkrát. Dvoje voľby ukázali, že ozajstný potenciál strany je nižší, pričom mínusom pre Smer je aj to, že v dnešnom skóre je už obsiahnutá de facto neexistencia HZDS (2,4). Ani vegetácia SNS (6) nič nemení na základnom rámci, ktorým je, že ak je niekto jedinou opozíciou v štáte, tak 45 percent vo výskume je priemerný výsledok.
Aj keď spočiatku bolo cítiť určité váhanie, Smer nijako „neupdatoval“, nevynovil vlastnú komunikáciu. Stále zostáva deštruktívnou, vyhrotenou opozíciou s jednou ústrednou postavou, ktorá vedie zápas hystericky a nenávistne. To je zásadné preto, lebo tým síce udržiavajú vo vare jadrový elektorát, respektíve mobilizujú širšiu základňu, ale rezignujú na možnosť osloviť stredové voličstvo, ktorého časť sa práve prebúdza zo sna o vláde zmeny. Alebo sa niekto domnieva, že zástupy živnostníkov, vyliečených najmä z SDKÚ, to hodia v najbližších voľbách za túto „ľavicu?
Štyridsaťpäť percent by čosi znamenalo, keby nešlo o epizódu, ale začiatok stúpajúceho trendu. Na to niet dôkazov, ale ani náznakov zvratu. Tieňová vláda, čo je akože pokus, je skutočne tieňová, teda úplne v tieni Fica. Strata ministerského kresla urobila menej viditeľnými ešte i Kaliňáka a Maďariča.
Bez relevancie nie je ani to, že v rovnakej fáze volebného cyklu si vedú veľmi zle, či ešte horšie i vládne koalície v Česku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Sú isté zákonitosti, ktoré prekračujú hranice. Avšak práve neschopnosť Smeru zaujať voličstvo „vpravo“ je indíciou, že za vlastné straty (ak cifry vôbec zrkadlia politickú realitu) nesie plnú zodpovednosť vládna koalícia. Pričom vzhľadom na výkony, ktoré predvádza, sú straty veľmi mierne. Kľúčová slabina, pred ktorou vystríhajú marketingové príručky na prvej strane, je trvalo hašterivá domácnosť. Ak sa zahryzli do takých porcií, ako sú odvody, dôchodky, prokuratúra, Zákonník práce, vnútorné konflikty sú najnormálnejšia vec na svete. Nemôžu nebyť, ale viesť tieto boje pred verejnosťou je zlozvyk zlozvykov. Za divadlo okolo voľby prokurátora by si zaslúžili omnoho tvrdší trest, než zopár stratených percent vo Focuse.
To, že dve staré strany koalície sú v úpadku, a dve nové „nic moc“, sa predsa vedelo aj v júni 2010. Nielen z hľadiska preferencií, ale udržateľnosti vládnutia je navýsosť otázne, či nie je zničujúce upínať sa k ambicióznym cieľom, ktoré sú v programe vlády len ako silueta, a nie sú kryté väčšinou. V situácii, keď Matovič a jeho frakcia OL levituje už tak trochu vo vzduchoprázdne a OKS sa zas a znova ocitá na hranici toho, čo sa dá považovať za znesiteľný kompromis, by koalícia mala preladiť na program minimálnej zhody. Tým môže byť dotiahnutie protikorupčnej legislatívy, ktoré by prospelo aj štátu, aj straníckym preferenciám, keďže tu je najmenej priestoru na zvady.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.