Po potope

Hlavný úder cunami smeroval na pobrežie prefektúry Miyagi. Naoko – sestra Yasuko z rodiny, u ktorej tu počas štúdií pred pätnástimi rokmi býval japonológ Peter Bohov – nepreháňala, keď mu bezprostredne po katastrofe písala e-mail (pozri .týždeň 12/2011), že prístavy miest Sendai a Tagajo sú zaplavené autami, ako keby tam niekto vysypal lego. Alebo angličáky. Raz vidieť je však viac ako stokrát počuť alebo čítať. 

Teraz tu stojíme v trojici s Yasuko a Petrom – a nechápeme. Kedysi rušná priemyselná zóna s prekládkou z lodného prístavu, bez jediného štvorcového metra nevyužitej plochy, pripomína prestávku v nakrúcaní hollywoodskeho filmu: hory naplavených pokrútených áut vrátane kamiónov, mnohé označené červeným znakom, ktorý v japončine znamená človek (záchranári a požiarnici tak určili, kde našli telá obetí). Pokrútené, o mnoho metrov posunuté koľajnice. Pracovníci firiem, ktorí prišli bilancovať a odstraňovať škody. A medzitým elektrikári, ktorí opravujú stĺpy s vedením. To je spoločne so sprejazdnením ciest teraz prvoradé.

„O trištvrte na tri poobede 11. marca sme počuli výstrahu pred cunami. Tie tu bývajú často, no vedeli sme, že tentoraz je zle. Vo firme sme spozorovali, že zmizli spodné vody. Cunami prišla o tridsať minút. Našťastie, medzitým stihli veľké trajekty z prístavu vyplávať smerom na voľné more. Inak by ich cunami  doniesla zrejme až sem,“ spomína Yasuko, stojac v montérkach a uterákom omotaným namiesto šatky okolo hlavy na hŕbe štrku. Keď vlani zomrel jej otec, ako najstaršia zo štyroch sestier prevzala po ňom vedenie rodinnej firmy na spracovanie nebezpečného odpadu, ktorá má dnes tridsať zamestnancov. 

Práve na malých a stredných firmách stojí japonská ekonomika. O miere vernosti ich pracovníkov vypovedá príbeh Mitsujamu, staršieho Japonca, ktorý napriek tomu, že jeho dom na pobreží odplavila cunami 40 kilometrov smerom na sever kamsi do mora, a prišiel o celý majetok, teraz uprednostnil záchranu firmy rodiny Kimurovcov. „Dom počká, prvoradá je firma. Keď sa postaví na nohy, bude nás živiť,“ hovorí Mitsujama medzitým, ako sa lyžica bagra zahryzne do drevenej dvojposchodovej administratívnej budovy firmy. Stojí, no cunami ju odsúdila na zánik.

Yasuko ukazuje na strechu neďalekého obchodného domu Jusco, čo je suverénne najvyššie miesto v okolí. Práve tam sa ukrylo asi tristo ľudí z priemyselnej zóny vo viere, že prežijú, že cunami nebude taká vysoká. Mali šťastie – nebola. Toľko šťastia však nemalo ďalších asi tristo ľudí, ktorí sa ukryli do vedľajšej nadzemnej garáže. Keď videli, že je zle, vyliezli na strechy osobných áut. Voda však stúpala ďalej, až do výšky asi pätnásť metrov nad zem. Podľa Yasuko prežili iba piati, ktorí sa dostali na strechy väčších áut.

„Videla som, ako voda brala všetko. Autá aj ľudí. Zlý pohľad, nafotila som to na mobil. Nemohli sme im nijako pomôcť. Sami sme boli uväznení na streche Jusca dva dni a dve noci. Bez vody, bez jedla a bez teplých vecí na oblečenie. V noci pritom bolo okolo nuly. Po dvoch dňoch voda klesla po pás. Prišli nás vyslobodiť záchranári,“ uzatvára Yasuko. Nikto to nechápe, no v prístavoch miest Sendai a Tagajo – na rozdiel od iných miest – nebola spätná vlna cunami, obvykle ešte ničivejšia ako tá prvá: voda tam stála dva dni.

 Občas si treba vymeniť úlohy (a stereotypy).Vo filme Samotáři skupinka užasnutých japonských turistov nakrúca hysterické scény v tradičnej českej domácnosti, v Tagajo naopak ja ako užasnutý Európan nakrúcam a fotím domácnosť japonskú. Pravda, bez akýchkoľvek hysterických scén. Sake znamená po japonsky alkohol ako taký, najčastejšie sa tak však označuje tradičná ryžová, asi 17-percentná pálenka, pre Slováka „odchovaného“ na slivovici príliš jemná. Zato šóčú je iný prípad. Takisto sa páli z ryže, má však minimálne 30 percent.

„Chutí vám? Nazval som to cunami sake. Z ničoho nič mi priplával kamión s fľašami šóčú a pivom. Dom mi voda vzala, alkohol mi, naopak, dala,“ smeje sa Mitsujama, ktorý teraz býva u Kimurovcov. Je bežný večer, zdanlivo nič nepripomína (časovú a priestorovú) blízkosť katastrofy. Dom je postavený na kopci a kvalitne, takže bez problémov prežije stredne silné zemetrasenia, ktorú sú tu teraz na dennom, či skôr nočnom poriadku.

Na verejnosti rezervovaní, v súkromí sú však Japonci veselí až bujarí. A nie je to dané iba tou sake. Smejú sa na trojročnej Airi, ktorá sa teraz predvádza s obrovským plyšovým medveďom na chrbte. Osemmesačná Haruka medzitým sladko spí v detskom vaku na chrbte svojej mamy Naoko. V japonskom dome sa nekúri, ani v mrazivej zime, no tradičný nízky stôl kotacu, na ktorom sa podáva miso (japonská polievka), losos, ryža a iné skvelé veci je sofistikovane elektricky vyhrievaný zvnútra a zospodu. Prítomní preto vopchajú nohy pod kotacu do tepla, chrbát im však mrzne. Zvláštny zvyk. Podobne ako ohľaduplné vyhrievanie postele futon pre hosťa, na čo slúži elektrický ohrievač prúdiaceho vzduchu. Obyčajnú vodu – na umývanie aj na pitie – sme však museli priviezť z Tokia, teraz je tu nedostatkovým tovarom. Akokoľvek, po niekoľkých cunami sake z dvojlitrovej fľaše, ktorá počas večera mizne pre očami, vám už nič nepripadá zvláštne.