Kováčik a stratený spis

Bavili sa predovšetkým o privatizácii a možných províziách. Bolo zrejmé, že ak je obsah spisu pravdivý, môže ísť o závažný trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny.

Otázka bola, ako zabezpečiť, aby sa spis dostal do „správnych rúk“: to znamená, ktorá policajná zložka to skutočne vyšetrí. Ľudia z polície a SIS mi naznačili, že vyššie politické a bezpečnostné kruhy si neželajú, aby sa to riešilo, a že Úrad boja proti korupcii (v tom čase bol jeho riaditeľom Tibor Gašpar) by do takéhoto vyšetrovania nešiel. Ale jeden čestný prokurátor (áno, takí ešte existujú) mi vysvetlil, že ak polícii odovzdám spis ako listinný materiál v rámci existujúceho vyšetrovania, nemôžu ho ignorovať, respektíve zamiesť pod koberec.

Keďže časť spisu obsahovala mená 14 poslancov parlamentu, ktorí mali brať peniaze či iné výhody za to, že budú podporovať Dzurindovu vládu po rozpade Poslaneckého klubu ANO v roku 2005, napadlo mi, že by som mohol spis odovzdať ako dôkazový materiál v rámci prípadu „kupovania poslancov“. A tak som si prostredníctvom známeho na protikorupčnom úrade vybavil „priateľský“ rozhovor s vyšetrovateľom, ktorému som mal potichu odovzdať spis.

Lenže keď som prišiel na Úrad boja proti korupcii, bolo jasné, že zďaleka nepôjde o priateľský rozhovor. Čakali ma vyšetrovateľ František Sajler a špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. Sajler bol aspoň korektný a zdalo sa mi, že sa aj cíti trápne, ale Kováčik sa do mňa doslova púšťal. Zaujímali ho najmä dve veci – odkedy mám spis, a kto mi ho dal. Obsah spisu ho vôbec nezaujímal, predovšetkým ho zaujímalo, aby chytil a potrestal „zradcu“.

Vypočúvali ma viac než dve hodiny. Kováčik na mňa kričal, že som klamár, keď nedostal odpoveď, akú čakal. Ja som mu odvetil (tiež krikom), že žasnem na ich prístupom, keďže som si len splnil svoju občiansku povinnosť a odovzdal im možný dôkaz o závažnej trestnej činnosti. Bola to nepríjemná a ponižujúca skúsenosť, ktorá ma takmer „vyliečila“ z túžby pomôcť polícii.

Takmer, ale nie úplne. Odvtedy som veľa zistil o pozadí prípadu, stretol som sa aj s hlavnými aktérmi kauzy – vrátane príslušníka SIS, ktorý spis vytvoril. Padli aj finančné ponuky, ak o tom nebudem písať a tiež hrozby fyzickým násilím, ak o tom napíšem. Médiá, pre ktoré som pracoval a pracujem, nechceli o spise informovať, keďže audionahrávky (priamy dôkaz) už neexistujú. Myslel som si, že už je to vec minulosti. 

Po zmenách v polícii v júli 2010 sa však začali diať veci. Bývalý siskár, ktorý je so spisom priamo spätý, a ktorý bol v roku 2009 z tajnej služby hrubým spôsobom prepustený, napísal list premiérke, ministrovi vnútra a novému riaditeľovi SIS, v ktorom ich informoval o obsahu spisu. Ja som sa stretol s novým šéfom protikorupčného úradu Petrom Kovaříkom, ktorému som tiež povedal, čo je v spise.

Prejavil ochotu to riešiť, a čuduj sa svete, polícia začala v októbri 2010 trestné stíhanie pre zneužitie právomocí verejného činiteľa. Viem to, lebo ma predvolali ako svedka. A predvolali ma aj preto, aby som im znovu odovzdal kópiu spisu. Druhýkrát. Lebo prvá kópia, ktorú som odovzdal za prítomnosti špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, sa už podľa polície nenachádza v pôvodnom vyšetrovacom spise...