Vrátime sa ku korune?

Pri čítaní správ o pomoci, ktorú žiada Portugalsko, mi tri veci vyrazili dych.

Neznesiteľná je ľahkosť, s akou niektorí európski politici žiadajú a iní zasa poskytujú astronomické sumy z verejných zdrojov. Len na ilustráciu – malé Portugalsko teraz žiada sumu, ktorá by aj pri našich predražených diaľniciach znamenala pokrytie nákladov na 2 400 nových kilometrov (nezabúdajme pritom, že naše vlády sa chvália, keď postavia 50 či 100 kilometrov diaľnic za štyri roky). Navyše, Portugalsko tie desiatky miliárd eur žiada od krajín, ktoré sú všetky do jednej zadlžené. A viete čo? Im to nielen že neprekáža, oni tomu dokonca pritakávajú, a pre ďalšie podobné žiadosti krachujúcich krajín ohlasujú ešte väčší euroval. Dlhy a dlžníci sa tu teda veselo liečia dlhmi a dlžníkmi. Rozumiete tomu? Ja nie.

Neznesiteľné je tiež vedomie, že európske krajiny vidia svoj problém, a desiatky rokov ho neriešia, ale zväčšujú. Portugalsko napríklad porušilo Pakt stability už v roku 2001, ako vôbec prvé, a čo sa stalo? Prišli sankcie, vyplývajúce z paktu a následný návrat k rozumu? Nie, vôbec nie. Plytvanie pokračovalo, takže o 10 rokov Portugalsko neozdravelo, ale fakticky skrachovalo. Porušenie pravidiel sa tu teda netrestá, ale toleruje, hoci ťahá celú Európu aj s eurom ku dnu. Rozumiete tomu? Ja nie.

Neznesiteľný je však najmä pohľad na to, čím sa tie obrovské dlhy v Európe tvoria. To nie je tak, že európske krajiny nemajú na investície do vzdelania, vedy či skvelých projektov, ktoré sľubujú budúce výnosy, a tak si občas príliš požičajú. To je tak, že gro európskych dlhov vzniká prejedaním, neprimeranými sociálnymi dávkami, nekrytými dôchodkami, katastrofálne nafúknutým štátnym sektorom a životom miliónov ľudí nad pomery. Dlhy tu teda nevznikajú v mene lepšej budúcnosti, oni vznikajú proti lepšej budúcnosti. A predsa nevyvolávajú odpor, ale súhlas. Rozumiete tomu? Ja nie.

Portugalsko nežiada reformy, tie práve odmietlo, žiada 80 miliárd, a dostane ich. Podobne ako pri Grécku sa tým ešte zvýši jeho dlh, ktorý nikdy nesplatí, ale súčasne sa zvýši dlh všetkých ostatných, ktorí sa na nenávratnú pôžičku zložia. Toto je dnešná Európa – bývalý premiant sveta, ktorý si myslí, že pot a slzy sú prežité, že stačí zhora presúvať fiktívne miliardy z jedného eurovalu do druhého a blahobyt bude zaručený. Nemám rád porovnania Bruselu a Moskvy. Neveľmi sedia. Ale obávam sa, že centrálne plánovanie komunistov, ktoré sme vyhodili dverami Novembra, sa nám oknom EÚ naozaj vracia.

Viem, že v Európe ide teraz o viac než o euro. Uvedomujem si, že Európa bez spolupráce bola často Európou vojen. A chápem aj to, že euroval a astronomické pôžičky nemajú zachraňovať len tri zadlžené krajiny eurozóny, ale možno celý európsky projekt. Lenže práve to je jadro celého sporu – dá sa zachrániť európska spolupráca trvaním na myšlienke, ktorá sa ukazuje ako chybná? Inými slovami, neohrozujú mier a prosperitu Európy skôr tí, čo bezohľadne, často proti vôli celých národov, presadzujú svoj sen o euroštáte, než tí, čo od začiatku tvrdia, že rozumná spolupráca v Európe neznamená nevyhnutne ani spoločnú menu, ani spoločné dane, ani spoločné ministerstvo financií, ale skôr férové pravidlá a pestrú súťaž?

Po malom Portugalsku sú na rade veľké Španielsko a Taliansko. A to je už hrana rozpadu eurozóny, za ktorou sa nepredstaviteľný návrat ku korune stáva jedným z našich možných scenárov.

To nie sú dobré správy. Až na jedinú – s koncom euroilúzie sa skončí aj úspešný útek Slovenska pred vlastnou prázdnotou.