Mimoriadna schôdza parlamentu, ktorú inicioval Smer k otázke maďarskej ústavy a výrokov Orbána, je len pena dní. O to väčšmi, že sa ani nekonala, keďže koalícia program neodhlasovala. Uskutoční sa však v rámci riadneho pléna – a tu treba opätovne povedať, že reagovanie na podnety z cudzej politickej scény je absurdum. Opätovne preto, lebo jednu parlamentnú schôdzu, len a výlučne k výroku Orbána („eurovoľby rozhodnú, koľko poslancov bude zastupovať Maďarov v Karpatskej kotline“) zorganizoval Fico už v minulom volebnom období. Tento incident ilustruje mnoho ďalších, ktorých spoločným menovateľom bolo, že sa uskutočnili najmä v čase, keď Maďarsku vládli socialistické vlády. Bolo to teda v čase, keď po ohrození „krajne pravicovou stranou Fidesz“ ešte nebolo ani chýru, ani slychu, a ani žiadne druhé občianstvo nehrozilo. Základnou pozíciou Fica k Maďarsku i Maďarom, z ktorej sa štyri roky nepohol, bolo teda živenie konfliktu. Napätie a štvanie chápal ako prirodzený stav vecí medzi Slovákmi a Maďarmi. To sa dá zdokumentovať desiatkami vrcholne neštandardných vyhlásení a reakcií bývalej vlády.
Robert Fico sa od umiernených nacionalistov v terajšej vládnej koalícii skrátka líši tým, že jeho kroky v susedskej i vnútornej menšinovej politike dominantne určujú neznášanlivosť, averzia a podozrievanie. City, ktoré vedno so svojimi pobočníkmi (Maďarič, Čaplovič) voči Maďarom prechováva i v opozícii.
Jeho kritika slovenskej diplomacie za to, že nereaguje dostatočne na vývoj v Maďarsku, či predtým na mediálny zákon, mieri, samozrejme, na domáce publikum. Je však úplným omylom. Jednak nezdravo zvyšuje pocit ohrozenia na Slovensku a dopyt po radikálnejšej politike, podstatné však je, že s dvojtretinovou väčšinou v Budapešti, ktorá mení charakter štátu na svoj obraz, nepohne ani štekot z Bratislavy, ani Brusel a iné centrály moci.
Slovensko nemá čo pripomienkovať Orbánovu „revolúciu“. Tá, kým sa zaoberá len sama sebou, je vnútornou vecou Maďarska. Samozrejme, je od Orbána nepekné, že o veci, ktorá slovenskú politiku znervózňuje, s Radičovou nekomunikuje. Avšak predstava, že by mal komunikovať či riešiť čokoľvek s Ficom, patrí už na Balkán deväťdesiatych rokov.
Naše dvojstranné vzťahy nie sú iba spoloční občania, ale pre Slovensko napríklad aj strategická zmluva o prepojení plynovodov, dobudovanie mostov či trasy Košice-Miškovec. Riziko, že toto všetko – a mnoho iného – by v konfigurácii Orbán-Fico jednoducho „zamrzlo“, je vysoké. A ešte vážnejšie je, že nevídaný spoločenský experiment Orbána síce naozaj nie je o Slovensku (ako si nielen „smerácki“ politici navrávajú), ale v prípade sociálneho výbuchu, ktorý hrozí, sa môže otočiť (aj) proti Slovensku. Tým skôr, čím podráždenejšie sa tunajšia politika Maďarskom zaoberá. Ak k tomuto riziku ešte dosadíme scenáre nového delenia Európy (kam smeruje nezvládnutý manažment dlhov), potom sa predstava Fica za kormidlom slovenskej politiky mení takmer na horor.
Taký hlboký úpadok slovenskej „pravice“ jednoducho neexistuje, aby určité dilemy nestáli úplne na vode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.