Je náš hokej pre divákov?

Sezóna, v ktorej dominovali Košice v dlhodobej časti rovnako ako v play-off, priniesla aj niekoľko pozitív, a to nielen v majstrovskom tíme. Jedným zo zjavných pozitív je obroda hokeja v Banskej Bystrici. Pod taktovkou trénerského elegána Milana Staša vykúzlila Banská Bystrica skvelú základnú časť, ktorú potvrdila aj v nadstavbovej časti. Štvrtfinálová séria lokálnych rivalov Banská Bystrica – Zvolen, ale aj semifinálová séria Bystričanov s Popradom bola dramatická a v istých fázach, povedzme, aj hokejovo kvalitná, hoci v tomto zmysle asi netreba plytvať superlatívmi.

Ďalším kladným momentom je, že sa opäť ukázalo viacero mladých talentovaných hráčov. Tradične ich bolo veľa v Trenčíne. Zdá sa, že studnica našich hokejových talentov nevysychá, otázne však je, či sa Gašparovič a spol. budú po extraligových klziskách preháňať aj budúcu sezónu. Ak chcú hokejovo napredovať, mali by čo najskôr naskočiť do súťaže, ktorá im ponúkne viac podnetov na zlepšenie.

Mladíci z Trenčína prispeli k skvelej štvrtfinálovej sérii so Slovanom, keď sa žlto-červení dokázali zobudiť za stavu 0:3 a s entuziazmom zlomili vnútornými problémami zmietaný Slovan. Na druhej strane vypadnutím Slovana utrpela koncovka play-off. Myslím, že jedine belasí by boli dôstojným finálovým súperom pre Košice. Uvedomujem si, že výkony v základnej časti takému tvrdeniu do istej miery odporujú, napriek tomu mal Slovan asi najväčší potenciál chytiť v súboji so suverénnymi Košicami druhý dych.

Mimochodom, hlboká kríza Slovana v základnej časti, s následným gestom odstúpenia generálneho manažéra belasých Maroša Krajčiho, priniesla do ligy zaujímavé spestrenie. Sympatický bol hlavne výrok, že „nemôžem donekonečna vyhadzovať trénerov a hráčov, raz musí niesť zodpovednosť aj generálny manažér“. Presne tak. 

Napokon to však dopadlo dobre. Aj Slovan si môže vybrať slabší rok, prípadne niekoľko slabších rokov po sebe. Pozitívne je aj to, že sa Krajči do manažérskej pozície po niekoľkodňovom vychladnutí opäť vrátil. Jeho osoba je zrastená so Slovanom v každom zmysle, pozitívnom i negatívnom, a na tú stoličku skrátka patrí. 

Pozitíva sa teda dajú nájsť, ale negatív je výrazne viac. Lige chýbajú výrazné osobnosti v tom najlepšom veku – tie sú totiž v zahraničí. Žigo Pállfy, hrajúci minulú sezónu na pol plynu a napriek tomu vyhrávajúci väčšinu individuálnych štatistík, už zrejme ďalšiu motiváciu nenašiel a túto sezónu vynechal, čím liga prišla o jediný záblesk svetovej triedy. A čo je azda najviac alarmujúce, liga stráca to najcennejšie – svojich divákov.

Návštevnosť našej ligy sa už trošku odrazila od dna, aj keď sa na nej, samozrejme, podpísal dočasne menší štadión v Bratislave. Na druhej strane aj jeho vyťaženosť bola len 85 percent. Priemerná návštevnosť necelých 2 500 divákov nás radí na chvost vyspelej hokejovej Európy, porovnanie s návštevnosťou hokejových súťaží na severoamerickom kontinente (priemerná návštevnosť 17 052 divákov) vyznieva skôr úsmevne. Vo Švajciarsku a Švédsku chodí na jeden zápas v priemere viac ako 6 000 divákov, v Rusku a Nemecku takmer 6 000, v Česku a Fínsku takmer 5 000.

Nedobre to vyzerá aj s vyťaženosťou jednotlivých štadiónov, teda s pomerom medzi kapacitou a reálnou priemernou návštevnosťou daného štadióna. Z nej vyplýva, že štadióny sú v dôsledku nezáujmu divákov o slovenskú hokejovú ligu do veľkej miery nevyťažené. Viac ako na 50-percentnú návštevnosť dosiahli len v Bratislave (na malom štadióne v Ružinove), v Poprade a Košiciach. K takmer polovičnej vyťaženosti sa priblížila aj Banská Bystrica, inde sa návštevnosť pohybovala medzi 30 a 40 percentami. A ako na tento tragický stav diváckeho záujmu zareagovali funkcionári? 

Marketing súťaže prešiel veľkou zmenou. Žiaľ, je to zmena smerujúca jednoznačne proti záujmom fanúšikov. Zodpovední funkcionári Pro-hokeja a SZĽH sa totiž rozhodli, že prijmú vyššiu finančnú ponuku a odpredajú na najbližšie tri sezóny televízne práva pomerne málo dostupnému športovému kanálu Sport 1. 

Niežeby nebolo výsostným právom hokejových funkcionárov predať tomu, kto zaplatí najviac. A Sport 1, prevádzkovaný UPC Chello Europe, naozaj ponúkol viac ako zdecimovaná STV. Avšak trošku nedomyslená zostala iná vec, ktorou je dostupnosť kanálu Sport 1. Kým na STV mohol pozerať hokej de facto každý záujemca, Sport 1 má zatiaľ veľmi obmedzený okruh prijímateľov. Takže hokejoví funkcionári získali síce jednorazovo viac z predaja práv, ale len za cenu, že hokejové prenosy minimálne na istý čas zmizli z očí hokejovej pospolitosti. Ak aj pripustíme tézu, že hokejovým funkcionárom neprekáža, že ich „produkt“ sa viac-menej vytratí z diváckej pozornosti (inými slovami – funkcionári majú divákov „na háku“), tak tento krok je problematický aj z ekonomického pohľadu. 

Jednorazový vyšší príjem z predaja televíznych práv je síce pekná vec, avšak neporovnateľne väčšia časť marketingových príjmov našej najvyššej hokejovej súťaže pochádza z predaja reklamných plôch partnerom ligy – tým hlavným je (zatiaľ) Slovnaft. Príjmy z predaja reklamných plôch niekoľkonásobne prevyšujú sumu z predaja televíznych práv. A tieto príjmy majú jednu základnú podmienku – hokej musí byť vysielaný v televízií (rozumej celoplošnej), pretože inak reklamné posolstvo stráca zmysel. 

Je síce pekné, že na štadióne vidí hokej (a teda aj reklamy) v priemere približne 2 500 divákov, lenže pri každom klasickom televíznom prenose je to rádovo viac. Ak uvažujeme o priemere v časoch, keď hokej vysielala STV, môžeme hovoriť približne o 170- až 200-tisícoch divákov. Takže hokejoví funkcionári získali nejakú sumu navyše za práva, súčasne však ohrozili základný pilier financovania extraligy, a síce sponzorov, pretože hokej zmizol z očí televíznej verejnosti. 

A to sme ešte nehovorili o tom, že Sport 1 nie je zaradený v oficiálnom meraní televíznej sledovanosti. To znamená, že neexistuje relevantná odpoveď na otázku, koľko ľudí hokej na Sport 1 vlastne sleduje. Bolo by to smiešne na popukanie, ak by to nebolo smutné. Pri podpise zmluvy povedal Maroš Krajči, predseda predstavenstva spoločnosti Pro-Hokej, že táto zmluva je prínosom pre slovenský hokej aj preto, lebo umožní sledovanie zápasov našej ligy aj v Česku, Maďarsku a Rumunsku. V susednom Česku však Sport 1 v roku 2010 oslovoval približne 0,10 percenta divákov starších ako 15 rokov (zdroj  Asociácia televíznych organizácií ČR). Koľko ich naozaj sledovalo prenosy z našej ligy, to zrejme vedia iba marketingoví odborníci slovenského hokeja. 

V mene jednej tisíciny potenciálnych divákov v Česku treba naozaj hokejovým funkcionárom pogratulovať. Na Slovensku sa sledovanosť Sport 1 ani nemeria. Existujú síce nejaké údaje o počtoch predplatiteľov Sport 1, tie však, samozrejme, neodpovedajú na otázku, koľko ľudí hokejový prenos aj reálne v danom čase v priamom prenose sleduje. To však, pochopiteľne, vôbec nie je problém Sport 1, ten sa správa výsostne pragmaticky, prenosy realizuje skvele, má výborných komentátorov a intenzívne skupuje športové práva. Osobne som celkom zvedavý na to, dokedy bude napríklad pološtátny koncern Slovnaft alebo povedzme Orange baviť investovať do slovenského hokeja milióny eur, ktoré premieta do ceny svojich produktov bez toho, aby mali informácie o tom najzákladnejšom – o tom, koľko ľudí oslovil ten štedro sponzorovaný hokej. Je veľkou marketingovou záhadou, že partnerom našej hokejovej ligy ne´prekáža, že ich značku a reklamné posolstvo už takmer nikto nevidí. Ale to je už iná téma...