Zlikvidovala ju firma PSJ Hydrotranzit za výdatnej pomoci Mestskej časti Ružinov a Hlavného mesta. Zvyšky odpratali, hoci nešlo o hŕbu betónu, ale o ruinu sochy.
Plastiku môžeme vidieť už len na stránkach monografie Juraja Mojžiša Jankovič. Dá sa z nej odčítať všeličo. Predovšetkým veľkosť. Päťdielna plastika bola dlhá osem metrov, vysoká štyri metre a hrubá takmer meter neprehliadnuteľný sochársky monument. Ten, kto ju likvidoval, vedel, čo činí.
Z fotografie však možno vyčítať aj jej sociálny rozmer. Je zrejmé, že bola súčasťou novovznikajúceho mestského sídliska. Uprostred panelákov, na kraji štvorprúdovky, ktorá tvorí os celej mestskej časti. Kedysi mala názov po komunistickom predákovi Šmidkem, dnes sa volá Ružinovská, ale Šmidkeho busta na rozdiel od Jankovičovej plastiky na sídlisku pretrvala. Povedzme to jednoducho. Z tej ťaživej doby prežila komunistická pamäť, ale neprežil moderný umelecký výraz, ktorý vznikol aj ako protest proti komunistickej ideológii socialistického realizmu.
Jankovičova plastika celú štvrť humanizovala. Kontajnerovej architektúre panelákov dávala pečať ľudskosti, ako o tom utopicky snívali organizátori vtedajších sympózií o soche v meste a v parku, ale aj kritická Iva Mojžišová. Svojou abstraktnosťou, v tom čase výlučným a jedinečným gestom modernosti, symbolizovala pohyb. Bola stopou v čase, odkazom pre potomkov, že toto miesto nie je prázdnou púšťou, na ktorej žijú povestné levy, ale v sídliskovej uniformite zabývaným miestom ľudí. V tom spočíval jej étos.
Jankovičova plastika tvorila na sídlisku zvláštny paradox. Celý priestor školy, detí, sídliska strážil v plastike totemický stĺp ako pradávny kmeňový znak ochrany. Vlysy, diery, listovité zaoblenia, ohyby, vlnovky a zvlnenia, vpečatené do štyroch stien pripomínali paleontologické stopy pradávnych vzorov morských mušlí a rastlín. Tieto stopy však nevytvoril prírodný čas v kameni, ale človek v betóne. Prírodný čas mimo nás sa u Jankoviča zmenil na kultúrny čas človeka.
Jozef Jankovič je sochárom predtúch. Jeho sochy v Soule, Portoroži, Labine, Oronsku, Moravanoch, Danubiane sú výrazom deštrukcie ľudského tela a znakom konca paradigmy človeka ako kultúrnej bytosti. Akoby konečné riešenie stelesňovala socha z Moravian. Z klád, zaťažujúcich pochovávané ľudské telá, trčia nahor hrozivé, ostré hroty skla. Akoby Jankovič akýmsi sochárskym inštinktom predvídal, že deštrukcia zasiahne aj jeho samotného.
V Jankovičovom meste Bratislave ho zasiahla naplno, veď doma človek nie je nikdy prorokom. Hliníková pamätná tabuľa z roku 1963 je zničená. Reliéf z foyeru Lignoprojektu je zničený. Fontána na Pošni je zničená. A teraz je zničený aj Čas, o ktorom jeho dcéra, výtvarná teoretička Sabina Jankovičová, napísala, že ho nezaradila do zoznamu najohrozenejších bratislavských sôch vo verejnom priestore, lebo si myslela, že je v bezpečí. Nebol. Sochu Čas na mieste vzdelávania nahradil čas ruinizácie a barbarizácie človeka a jeho kultúry. Do takéhoto času sa nevpečaťujú rastliny a mušle, ale krídla pokrčených automobilových karosérií a falusy vztýčených štanglí salámy. Je arénou kopistov a falošných prorokov, skrytých za pseudohistorizáciu času.
Iste, Jozefovi Jankovičovi sa treba ospravedlniť. Treba prijať zákon, ktorý by takéto barbarstvá znemožnil. To je však málo. Pred Lidlom má stáť nová plastika Jozefa Jankoviča, ktorá by charakterizovala dnešný čas. Za peniaze Hydrotranzitu a za prispenia mestskej časti Ružinov a Hlavného mesta Slovenska. Aby zistili, čo stojí socha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.