Reforma?

Oproti pôvodným návrhom vyzerá výsledok ako zmena k lepšiemu. Dohodári majú platiť desaťpercentný sociálny odvod namiesto pôvodne navrhovaných trinástich, pričom príjmy do dvesto eur nebudú podliehať odvodom vôbec. Doteraz však neplatili skoro nič. U živnostníkov prešlo trinásť percent oproti Miklošom presadzovaným šestnástim. A zamestnanci budú platiť devätnásť, pričom do roku 2013 sa im percentuálna sadzba zníži na pätnásť – ak teda ozdravovanie verejných financií pôjde podľa plánu.

Háčik sa však ukrýva predovšetkým v zrušení štyridsaťpercentných paušálnych výdavkov, prostredníctvom ktorých si mohli živnostníci a dohodári významne znížiť administratívu a aj daňový základ. Aj niektorí odborníci, ktorí inak reformu podporujú, by namiesto tohto škrtu uvítali buď iba zníženie paušálnych výdavkov, alebo aspoň prechodné obdobie. Takto to vyústi akurát do nutnosti viesť si účtovníctvo. Účtovníkom to prinesie biznis navyše, no z pohľadu podnikateľského prostredia je to krok späť. Zrušenie paušálnych výdavkov je sklamaním aj preto, že vládne strany unisono sľubovali voličom znižovanie zbytočného papierovania. 

Administratíva je o to väčším bremenom, o čo menšieho podnikateľa ide. Veľká firma si môže dovoliť ekonomické a právne oddelenie, no živnostník je na všetko sám – ak si teda nenajme externého účtovníka, ktorého však treba zaplatiť. A nahradenie paušálnych nákladov možnosťou odpočítať si sumu vo výške životného minima je len slabá náplasť. Zvlášť ak sa má znižovať ešte aj nezdaniteľná časť základu dane. Do budúcnosti sa zrejme môžeme pripraviť na to, že štát bude pri žmýkaní peňazí z občanov stále bezočivejší. 

Vláda však tvrdí, že všetky tieto obavy sú neodôvodnené a chváli sa zjednodušením inde. Agenda bude sústredená do jedinej inštitúcie (takzvané finančné úrady), klesne počet nevyhnutných platieb a od roku 2013 má na zaplatenie daní i odvodov stačiť jediné tlačivo. Ústupkom živnostníkom má byť uvoľnenie pravidiel na odpisovanie hmotného majetku a samozrejme, celú daňovo-odvodovú reformu majú verejnosti predať najmä zisky zamestnancov. Tie sa však budú pohybovať len na úrovni okolo desať až dvadsať eur. Je otázne, či radosť zamestnancov z tohto miniprínosu vyváži nespokojnosť živnostníkov, z ktorých tí solventnejší (podľa ministerstva financií tí s ročným príjmom od 4 823 eur vyššie) zaplatia štátu až o stovky či tisíce eur viac.  Za túto reformu vláda veľký aplauz nezožne. Teda minimálne, ak sa do volieb neobjaví sľubovaný pozitívny vplyv na zamestnanosť. 

Časť koalície, v podobe štyroch poslancov OKS, sa stále zdráha reformu podporiť. Neistá je aj podpora rebela z KDH Antona Marcinčina. Pri schvaľovaní potrebných zmien v parlamente sa napokon môžeme tešiť na neobvyklý úkaz: ľavicový Smer sa prinajmenšom verbálne bude biť za lepšie zarábajúcich živnostníkov. A o časť z nich pravicové strany prídu.

Témou samou osebe sú nezamýšľané dôsledky zmeny v podobe posilnenia sivej ekonomiky. Živnostníci a niektorí zamestnávatelia budú hľadať cestičky, ako s novým systémom vybabrať. A nemožno sa im čudovať. Koniec koncov, štát tu neruší dotáciu alebo nejakú neadresnú sociálnu dávku, ale siaha na peniaze, ktoré si ľudia zarobili vlastným úsilím. Prirodzene, človek, ktorý si zarába na živobytie v zmiešanej, sociálno-trhovej ekonomike, má prirodzený sklon chcieť si na jednej strane ponechať čo najviac zo svojho zárobku a na druhej strane využiť čo najviac zo služieb, ktoré štát ponúka. Tieto motivácie sú však prejavom hlbšieho problému – a daňovoodvodová reforma súčasnej koalície ho rieši len na strane príjmov štátu...