Marcela Mikulová: Paradoxy Realizmu

Po fiasku panrealizmu (...) a po skoncovaní s ideologickým diktátom po roku 1989 môže dnes už nielen v odborných kruhoch padať jeden čítankový mýtus za druhým“. To podnietilo Marcelu Mikulovú k novým pohľadom, interpretáciám a prehodnoteniam. Na základe toho by sme už nemali Kukučína chápať len ako autora harmónie, ale ako autora „pochybujúceho, meditujúceho, filozofujúceho a moralizujúceho“, u Tajovského by sme si mali všimnúť jeho diskrétnu rozporuplnosť, ale i naliehavosť výpovede  Mikulová o ňom hovorí ako o skeptickom optimistovi. V Timravinej próze „nachádzame paradoxné spojenie vnútornej plachosti a vonkajšej vyzývavosti, rozjatrenej vnímavosti a kruto provokatívneho sebaodhaľovania“. Najväčšie paradoxy môžeme nájsť v groteskno-parodickej tvorbe Jesenského, v jeho autobiografickosti a mystifikácii. Mikulová pri sledovaní „klasického“ slovenského realizmu prichádza k tomu, že doterajší výklad tohto fenoménu nie je jednoznačný. Precíznou analýzou niektorých próz Timravy, Tajovského a Jesenského dokazuje, že v slovenskom realizme je veľa paradoxov a „únikov“ od neho  napríklad k moderne. Pomocou výskumov Oskára Čepana sa kriticky pozerá na pozitivistický postoj k slovenskému realizmu, ako ho prezentujú akademické dejiny literatúry a potvrdzuje, že „vlastne ani jeden z reprezentatívnych autorov tohto smeru kritériá realizmu nespĺňa“. Marcela Mikulová jednoznačne vniesla do slovenskej literárnej vedy nové poznania.