Zatiaľ neutekám

Jadrová elektráreň Fukušima leží bližšie k vášmu mestu ako k Tokiu. Nebojíte sa?
Ani nie. Paniku som dostal importovanú cez západné médiá – a cez rodičov, ktorí žijú na Slovensku. Krátko po cunami tu bola skupina novinárov zo Slovenska, jednu noc u mňa spali. Z Markízy mi často volali do správ.  


.aká bola vtedy situácia v meste?

Neboli dvojkilometrové fronty na benzínkach ako dnes, ale desaťkilometrové. Na pobreží, kde cunami zanechalo spúšť, som však nebol. Nemám dôvod tam ísť. Pracujem ako vedecký pracovník na Tohoku univerzite a mám dosť starostí s odstraňovaním následkov zemetrasenia u nás v laboratóriu: popadali nám tlačiarne, vypadli mi z políc všetky knihy. Čistili sme jedáleň, kde je to všetko dobité a povylievané. Potom idem domov, kde pracujem, lebo tam mám kúrenie. Na univerzite teraz nefunguje.


.ako ste tie katastrofy prežívali?

Keď všetci cudzinci začali utekať, tak som si vravel, že možno čoskoro zomriem, že radiácia je vysoká. Študenti šírili reči, že zajtra všetci zomrieme na radiačnú chorobu. Cudzinci boli v oveľa väčšej panike ako domáci.


.koľko tu žilo pred cunami cudzincov? Odišli?

Univerzita má 25 000 pedagógov a študentov, z čoho je aspoň 2 000 zahraničných študentov a 100 zahraničných pracovníkov. Ak sa nemýlim, tak teraz všetci západní a čínski študenti odišli, rovnako ako 90 percent zahraničných pracovníkov.


.bola tu nameraná nebezpečná radiácia?

Nie, na univerzite máme profesora, ktorý ju každý deň meria. V pondelok po cunami bola možno osem, desaťkrát vyššia ako normál. Teraz je vyššia tak tri, štyrikrát. Teda nič nebezpečné. 


.čo vás presvedčilo nepodľahnúť panike a neodísť ako ostatní cudzinci?

Manželka Japonka je vo vysokom štádiu tehotenstva a nevedel som zabezpečiť vhodný typ transportu. Okrem toho, mám tu prácu, som tu veľmi spokojný. Ak nebude kritická situácia, zdraviu nebezpečná, tak nemám dôvod odísť.


.veríte miestnym úradom, že by ste sa to včas dozvedeli, keby nastala kritická situácia?

Mám informácie z rôznych zdrojov, ktoré vyhodnocujem – z ambasády, cez západné médiá, cez miestne médiá. Priesečník asi zodpovedá realite. Môj otec je jadrový fyzik, s ním to konzultujem. V istej chvíli sa vždy začne negatívne vyjadrovať o médiách, ktoré šíria paniku. A verím profesorovi na našej univerzite, že jeho merania sú objektívne. Zatiaľ neutekám.


.ako sa zmenilo mesto Sendai oproti minulosti?

Je také prázdne... Japonci nie sú v panike, nevedia však, čo sa stalo a čo sa deje. 


.ako to prežívajú vaši japonskí kolegovia?

Zatiaľ dobre. Hovorím im, ako odstrániť jód z vody. Až na to, že v laboratóriu nemáme vodu, elektrinu ani internet, je to fajn (smiech). Môj šéf sa stal nedávno dekanom. Je nervózny zo situácie, univerzita je teraz zavretá, študentov poslali domov, vrátia sa až v máji.


.čomu sa presne ako vedec venujete?

Vymýšľaniu nových konceptov v robotike, ktorá funguje na princípe chápania ľudských emócií a najmä na neverbálnej komunikácii. Máte napríklad telefón a ten  podľa toho, či sa mu zdá, že ste šťastní alebo nešťastní  sa tomu nejako prispôsobí. Pokúšame sa vybudovať robotickú platformu, na ktorej sa budú dať vyvíjať takéto koncepty. Robíme umelú inteligenciu s emočnými vstupmi. Cieľ je však robotika. Robil som doktorát v Amerike, kvantové počítanie, robotické divadlo. Môj japonský profesor robil viachodnotovú logiku. Hľadal niekoho zo Západu a v máji 2008, keď som skončil doktorát, ma oslovil. Som tu od februára 2009.


.chcete tu ostať?

Mám kontrakt na šesť rokov, potom sa uvidí.