Muž, ktorý presvedčil Sarkozyho

Šesťdesiatdvaročný filozof Bernard-Henri Lévy už dávnejšie tvrdil, že najväčší kultúrny boj 21. storočia sa odohrá práve v rámci samotného moslimského sveta, a nie, ako sa očakávalo, medzi Západom a islamom. Domnieva sa, že arabská časť zemegule je práve tak otvorená demokracii a slobode, ako im bola otvorená stredná Európa v revolučnom roku ‘89 po páde komunizmu. 

Nezastáva síce žiadnu oficiálnu funkciu, no práve on by mohol byť kľúčom k pochopeniu rýchleho zásahu Francúzska v Líbyi a k neskoršiemu rozhodnutiu krajiny uznať revolučnú gardu za reprezentanta krajiny. Bernad-Henri Lévy totiž začiatkom marca z chaosom zmietaného líbyjského Bengázi údajne zavolal francúzskemu prezidentovi Nicolasovi Sarkozymu, aby ho presvedčil o nevyhnutnosti vojensky zasiahnuť proti Kaddáfímu na obranu povstalcov – inak vraj v Líbyi povievajúca francúzska vlajka presiakne krvou. Domáca tlač ho korunovala za akéhosi druhého ministra zahraničných vecí a kritika na adresu tohto kráľa bez žezla zaplnila stránky prestížneho denníka Le Monde či Figaro. BHL však verí, že urobil dobre. „Nebola alternatíva, iba ak jedna, a to tá, že sme mali zasiahnuť ešte skôr,“ komentoval v jednom z rozhovorov vplyvný intelektuál.  

Francúzske médiá to opísali asi takto. Začiatkom marca sa BHL satelitným telefónom z Líbye spojil s Nicolasom Sarkozym s otázkou: „Prijmeš líbyjských Massoudov?“ (narážka na národného afganského hrdinu a bojovníka proti Rusom). Šesť dní na to sedeli v Zelenom salóniku na prvom poschodí Elyzejského paláca traja líbyjskí opoziční emisári, známy spisovateľ Lévy a sám prezident Nicolas Sarkozy. Fakt, že Francúzsko uznalo líbyjskú opozíciu sústredenú okolo prechodnej národnej rady ako legitímneho zástupcu krajiny, údajne zaskočil aj skutočného ministra zahraničia Alana Juppého, ktorý v tom čase v Bruseli obhajoval postup Paríža ku konfliktu a krvopotne sa snažil dospieť ku kompromisu so svojimi európskymi kolegami. 

Hoci Lévy vyvoláva kontroverzie, všeobecná zhoda panuje v tom, že intelektuál má priamy dosah až na najvyššie politické kruhy. Sám BHL však úvahy o napojení na moc odmieta. „Nemám blízko k moci. Som ďaleko od prezidenta, som oponent Sarkozyho a jeho politiky,“ tvrdí spisovateľ, ktorý v roku 2007 v boji o prezidentské kreslo verejne podporil kandidátku socialistov Ségolene Royalovú. Hneď po jej úspechu v prvom kole ju častoval chválami a vyhlásil za odvážnu ženu. 

Vo svojej knihe Ce grand cadavre ŕ la renverse (Veľká mŕtvola naruby) dokonca priznal, že ho Sarkozy žiadal o podporu v prezidentský voľbách, avšak Lévy ju pre svoje ľavicové cítenie odmietol. Počas prezentácie tejto knihy Lévy dokonca napadol Sarkozyho pre jeho „Prejav o Dakare“ počas návštevy prezidenta na univerzite v Senegale, po ktorej sa na hlavu štátu zosypala vlna kritiky a obvinení z rasizmu a xenofóbie. 

Ako to teda funguje v čudnom dueli Sarko-Lévy? „Nie je tajomstvom, že sa dobre poznáme,“ priznal sa BHL na otázku novinára o jeho vzťahu k Sarkozymu. Rýchlo však dodáva, že ak sa v druhom kole budúcoročných volieb Sarko ocitne proti Marine Le Penovej, s podporou kamaráta nemá šéf Elyzeja vôbec rátať. 

Bernard-Henri Lévy sa narodil v bohatej alžírskej rodine, ktorá sa neskôr presťahovala do Paríža. V roku 1970 založil filozofickú školu Noví Filozofi, ktorá kritizuje Jeana-Paula Sartra aj Friedricha Nietzscheho. Už roky sa pohybuje medzi svojím luxusným parížskym apartmánom a najchudobnejšími regiónmi sveta. Známeho spisovateľa, ktorému vyšlo viac ako 30 kníh vrátane desiatok bestsellerov, preslávil filmový dokument o vojne v Bosne a neskôr kritika, ktorú vyvolala jeho kniha Kto zabil Daniela Pearla. Po smrti tohto amerického novinára židovského pôvodu, ktorému pakistanská odnož al-Káidy odrezala hlavu a jeho telo rozštvrtila, cestoval Lévy do pakistanskej kolísky terorizmu a pátral po hrdlorezoch reportéra v Karáčí aj inde. Publikácia o smrti novinára Wall Street Journal však napokon vyvolala ostrú kritiku pre faktické nedostatky a rôzne špekulácie autora ohľadom popravy Američana. Manželka Pearla kritizovala Lévyho knihu pre manipuláciu s faktmi o posledných chvíľach v zajatí. „Je to človek, ktorého inteligenciu ničí jeho vlastné ego,“ komentovala fabuláciu Marianne Pearlová. 

V rizikových zónach sa ocitol aj ako špeciálny vyslanec exprezidenta Jacqua Chiraca v Pakistane a Indii alebo Bosne. Nasadenie vlastného života považuje Lévy za morálnu povinnosť a netají sa prianím, aby Židia dvíhali vlastný hlas za morálku v spoločnosti a svetovej politike. 

Muž, ktorý sa zasadzoval proti intervencii v Iraku, nedávno ostro vystúpil proti Nemecku, ktoré sa zdržalo hlasovania o vojenskej akcii v BR OSN. „Vinou Nemcov sme stratili mnoho času, čo je katastrofa, najmä pre Líbyjčanov, ale aj samotných Nemcov, ktorí za to kruto zaplatia,“ vyjadril sa nedávno pre nemecký Spiegel. Podľa neho si Berlín abstinenciou hlasovania na seba privolal problémy a pre jeho diplomaciu bude ťažké zabezpečiť si stálu stoličku v Bezpečnostnej rade OSN. BHL to vysvetľuje tým, že kancelárka Angela Merkelová spolu s ministrom zahraničných vecí Guidom Westerwellom porušili princípy ochrany ľudských práv, ktoré boli po druhej svetovej vojne pilierom nemeckej zahraničnej politiky. 

Šéf intelektuálnej parížskej elity však neprechádza skúškami z vedomostí vždy s jednotkami. Naposledy sa stal terčom posmechu v intelektuálnej obci, keď citoval fiktívneho autora vo svojej knihe O vojne vo filozofii. Kriticky sa v nej pustil do filozofa Immanuela Kanta a na podporu svojich úvah cituje Jeana-Baptistu Botula. Zvyčajný aplauz, ktorý normálne autor dostáva, sa tu obrátil na výsmech, keď istý novinár upozornil na to, že Botul neexistuje, je vymyslenou postavou, ktorú vytvoril novinár Frédéric Pages zo známeho satirického týždenníka Le Canard Enchainée.

Mínusové body si pripisuje aj výstredným oblečením od módnych návrhárov, vďaka ktorému sa aj so svojou treťou manželkou dostáva často na stránky bulváru. Francúzi mu už niekoľkokrát  prejavili náklonnosť aj typickým gurmánským spôsobom, keď sa stal terčom letiacej torty. Slovom, BHL možno iba milovať alebo nenávidieť.