Skoro všetci boli proti. Zaujímavé je, že keď sa začalo o celej veci diskutovať, tak sa ukázalo, že sú síce zásadne proti, ale nevedia prečo. Najčastejšia otázka bola, že kto sa o tom potom bude starať. Keď som povedal, že ja s Pajdušákovou, Hrivňák sa potuteľne opýtal, že koľko za to dostaneme. Pajdušáková sa rozplakala, ale ja som nestratil rozvahu a opýtal som sa Hrivňáka, že od koho. „Vy už dobre viete, od koho,“ zamrmlal, ale potom už nepovedal nič. Nakoniec sme presvedčili ostatných, aby zahlasovali za. Hrivňák sa zdržal. Tak sme sa s Pajdušákovou stali zodpovednými za bývalý trávnik, oficiálne nazývaný záhrada. Nasledoval ďalší konflikt. Tentoraz medzi mnou a Pajdušákovou. Že ako to bude vyzerať. Navrhol som oživiť trávu a opraviť lavičku. Pajdušáková nesúhlasila, lebo tam plánovala zasadiť zeleninu, lebo je zdravá, teda zelenina a k jedlu nám ju veľmi nedávajú, nanajvýš mrkvový šalát. Uznaj, že to sú dve diametrálne odlišné predstavy o Oáze pokoja, ako sme pracovne bývalý trávnik nazvali. Dostali sme sa do vleklého sporu, lebo Pajdušáková nebola ochotná na žiadne kompromisy. „Alebo zelenina, alebo nič,“ kričala na mňa, keď som jej navrhoval, že by sme to mohli rozdeliť, teda polovica trávnik, polovica záhradka. Tento súboj som prehral, dokonca som prišiel aj o lavičku, lebo Pajdušáková presadila, že namiesto lavičky tam bude búdka na odkladanie náradia. Nuž, opäť raz zvíťazili zeleninové hodnoty nad estetickými. Pravdaže, už som sa neodvážil s Pajdušákovou sporiť o to, akú zeleninu budeme v záhradke pestovať, bolo to zbytočné, už to mala dávno premyslené. Bude tam predovšetkým kaleráb, ten má Pajdušáková najradšej. Podarilo sa mi presadiť reďkovku, ale stálo ma to veľa síl. Aj tak to visí v lufte, lebo vedľa nás majú vraj stavať benzínovú pumpu. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.