O šťastí sa hovorí často a príliš voľne, preto odteraz budem používať výraz „hlboké uspokojenie“. Hovorím o veciach, na ktoré sa v starobe obzeráme a hovoríme si, že sme hrdí na to, kým sme boli a čo sme dosiahli. Alebo aj nie sme.
.štyri podstatné inštitúcie
Ak má byť ľudská činnosť zdrojom hlbokého uspokojenia, musí zodpovedať istým požiadavkám. Je uspokojivé byť napríklad dobrým rodičom. Mať dobré manželstvo. Byť dobrým susedom a priateľom pre ľudí, ktorých životy sa s tým naším pretínajú. A tiež – byť dobrý v niečom. V tom, čo najlepšie využíva naše schopnosti. Ak sa spýtame, prostredníctvom ktorých inštitúcií dosahuje človek hlboké životné uspokojenie, odpoveď znie, že sú iba štyri: rodina, komunita, povolanie a viera. Človek nemusí využiť všetky spomínané inštitúcie a ja ich ani hierarchicky nezoraďujem. Len tvrdím, že viac ako štyri nie sú. Život a jeho základné prvky, zrodenie, smrť, výchova detí, napĺňanie svojho potenciálu, boj s protivenstvami, dôverné vzťahy, to všetko sa vyskytuje v rámci týchto štyroch inštitúcií.
A tak je cieľom sociálnej politiky zabezpečiť živé, zdravé fungovanie týchto inštitúcií. Práve to však v európskom modeli nevychádza. Ten totiž každú z nich oslabuje.
Takmer každá činnosť vlády v rámci sociálnej politiky sa dá charakterizovať ako odstraňovanie problémov. Eliminovať starosti je občas dobrý nápad. Ak idem večer domov, som rád, že vďaka polícii nemusím mať až takú starosť o svoju bezpečnosť.
Problém spočíva v inom. Vždy, keď štát odoberá niektoré ťažkosti z fungovania rodiny, komunity, výkonu povolania či prežívania viery, oberá tie inštitúcie o časť životnej sily. Rodiny totiž nie sú silné preto, že ich každodenné úlohy ako výchova detí či manželské spolužitie poskytujú zúčastneným zábavu. Sú silné, lebo rodina má povinnosť konať to, čo by sa bez nej nikdy nevykonalo. Komunity nie sú živé preto, lebo pomáhať susedom je zábava, ale preto, že komunita má takisto povinnosti, ktoré by namiesto nej nik iný neplnil. Až potom, keď rodiny a komunity takto konajú, môže vzniknúť zložitá sieť sociálnych noriem, očakávaní, odmien a trestov, a tá sieť podporí rodiny i komunity pri vykonávaní ich úloh. Len čo štát odbremení rodiny či komunity od niektorých povinností, uberá im možnosti fungovania a spomínaná sieť redne, až sa rozpadne.
Keby sme vedeli, že kým tieto povinnosti ponecháme na rodiny a komunity, výsledkom sú davy zanedbávaných detí a zanedbávaných susedov, keby sme vedeli, že stačí tie povinnosti rodinám a komunitám odobrať, a deti i susedia budú šťastní, dalo by sa povedať, že to stojí za tie náklady. Lenže po rozšírení amerického štátu blahobytu k ničomu podobnému nedošlo. Naopak: počet detí vyrastajúcich v otrasných podmienkach stúpa, a to nie pre materiálnu núdzu, ale preto, že rodiny sú čoraz menej funkčné. A z mnohých štvrtí sa stávajú hobbsovské zóny, kde každý stojí proti každému.
.deštrukcia šťastia
Navyše tu ide o náklady, ktoré zriedka berieme do úvahy, sú však obrovské. Hovorievam, že zdroje hlbokého uspokojenia sú rovnaké u topmanažéra i vrátnika. No každý človek zároveň potrebuje robiť vo svojom živote dôležité veci. Keď štát odoberie starosti a trápenia z úlohy rodiča a manželského partnera, neovplyvní zdroje hlbokého uspokojenia u topmanažéra. Zato však strpčí život vrátnikovi. Muž, ktorý manuálnou prácou živí manželku a deti, robí niečo veľmi dôležité. Mal by z toho čerpať hlboké uspokojenie a jeho komunita by ho za to mala chváliť. Kedysi sa naozaj hovorilo: „Je dobrým živiteľom.“ „Vie si zastať svoje miesto v živote.“ A ak sa tento muž ocitne v situácii, že štát sa postará o deti ženy, s ktorou spáva, bez ohľadu na to, či sa o ne postará on, tento status zmizne. Toto nie je teória. Opisujem americké komunity, kde manuálna práca, ktorá živila rodinu, kedysi dávala mužovi hrdosť a status, aký dnes nemá.
Pýtate sa, kde sú údaje. Tie existujú. Rolu štátu blahobytu pri deštrukcii rodiny v nízkopríjmových komunitách by som mohol doložiť, citovať široké kvantitatívne dôkazy úpadku občianskej angažovanosti, ktorý zapríčinil svojimi zásahmi štát. Ak sa však chceme pozrieť do budúcnosti, zistiť, kam Amerika mieri, mali by sme sa pozrieť na Európu.
.európsky model sa šíri
Precestujte švédsky vidiek, ako som to pred niekoľkými rokmi urobil ja. V každom meste bol krásny luteránsky kostol, čerstvo natretý, obklopený opatrovaným trávnikom. To všetko dotovala švédska vláda. Lenže kostoly boli prázdne – aj v nedeľu. Druhý príklad. Škandinávia a vôbec západná Európa sa hrdia „prodetskou“ politikou. Štedro prispievajú na deti, zdarma poskytujú predškolské zariadenia a sú tam aj dlhé materské dovolenky. Pritom tieto krajiny majú nízku pôrodnosť a uzatvára sa tam čoraz menej manželstiev. Tretí príklad. V týchto krajinách sú pracovné miesta chránené vládnymi reguláciami, a pritom sú to – s niekoľkými výnimkami – krajiny, kde sa práca často považuje za nutné zlo, nie za povolanie. V týchto krajinách je najmenej ľudí, ktorí povedia, že majú svoju prácu radi.
Keď som pred rokom prednášal v Zürichu, spomenul som tieto postrehy a po prednáške mi niekoľko dvadsiatnikov z publika povedalo, že slová „dobre prežitý život“ pre nich nemajú význam. Užívali si s momentálnym sexuálnym partnerom, vozili sa v novom bavoráku a tešili sa na dovolenku na Mallorce. Nevideli vo svojom živote prázdne miesta, ktoré by potrebovali vyplniť.
Toto zodpovedá šíriacej sa európskej mentalite. Preto šíriacej sa, že sa nevyskytuje len u Európanov. Ide o mentalitu, ktorá sa nazdáva, že ľudia sú iba zhluky chemických látok, ktoré sa aktivujú a po istom čase deaktivujú, a cieľom života je čo najpríjemnejšie prežiť čas medzi týmito dvoma bodmi.
Ak je toto cieľ života, tak práca nie je povolaním, ale bráni mi užívať si voľný čas. A načo mať deti, keď je s nimi toľko starostí? Prečo by sa mal človek s takýmto životným cieľom zaujímať o potreby susedov? A čo by človeka mohlo prilákať k náboženstvu, ktoré tvrdí niečo celkom iné?
Presvedčenie, že život treba prežiť čo najpríjemnejšie, je dôvodom, pre ktorý už Európania neoslavujú veľkosť. Ak život treba len nejako prežiť, ak je to len otázka zabíjania času, veľkosť je koncept, ktorý dráždi a hrozí. Iste zjednodušujem, ak poviem, že toto je čiastočne aj vysvetlenie európskej vojenskej neschopnosti, no ak je cieľom života len príjemné trávenie času, za čo by človek ešte umieral?
.koniec predpokladu rovnosti
Nemýľte sa, európske dejiny ma stále napĺňajú úctou. A tým väčšmi ma rozľútosťuje európska súčasnosť. Pritom tento európsky duch už infiltruje aj život Ameriky. Štatistiky hovoria, že tí Američania, ktorí sú najväčšmi ovplyvnení európskym modelom, konkrétne americkí sociálni demokrati, čiže tunajší ľavicoví liberáli, sa správajú takmer ako Európania. Ich sekularizmus sa blíži tomu európskemu, ale to isté platí aj o nízkom počte detí, ktoré majú. Na charitu venujú asi tak málo prostriedkov ako Európania. Máme dôvod veriť, že keď Američania prijmú európsky model, začnú sa správať ako Európania.
Je to frustrujúce, pretože tento ľavicový európsky model u nás dôveryhodne nekritizuje nikto z republikánov. A predsa jestvuje dôvod na strategický optimizmus, a to ma privádza k druhej dnešnej téme: my, ktorí veríme, že naši Otcovia zakladatelia mali správny názor na vzťah jednotlivca a štátu, budeme môcť začať v priebehu nasledujúcich desaťročí silne argumentovať. Pomôžu nám objavy vedy, ktoré sú ešte len v začiatkoch, no už teraz ich môžeme považovať za významné vzhľadom na politický a kultúrny život. Edward O. Wilson vo svojej knihe Consilience tvrdí, že v dvadsiatom prvom storočí budú spoločenské vedy čoraz silnejšie ovplyvnené zisteniami biológie, konkrétne zisteniami neurovedy a genetiky.
O aké zistenia ide? Obávam sa, že o nič šokujúce. Napríklad veda dokazuje, že muži a ženy reagujú úplne inak na malé bábätká. A dva predpoklady, na ktorých stojí sociálnodemokratická agenda, sú predpoklad rovnosti a predpoklad tzv. nového muža.
Podľa predpokladu rovnosti platí, že v spravodlivej spoločnosti budú mať rôzne skupiny ľudí – muži a ženy, čierni a bieli, heterosexuáli i gejovia, deti chudobných i deti bohatých – prirodzene rovnako distribuované životné výstupy – rovnaký priemerný príjem, rovnaké priemerné študijné výsledky, rovnaké percentá z nich sa stanú vrátnikmi a rovnaké topmanažérmi. Keď sa toto nedeje, na vine je zloba ľudí a nespravodlivosti spoločnosti. Za posledných štyridsať rokov z tohto predpokladu vzišli tisícky strán vládnych regulácií a legislatívy, ktorá riadi prepúšťanie ľudí z práce i prijímanie zápasníkov do vysokoškolských športových tímov. Všetko, čo si spájame s frázou „politická korektnosť“, vyplýva z tohto predpokladu.
Trúfam si povedať, že predpoklad rovnosti si do desiatich rokov netrúfne obhajovať už nikto. O rôznych skupinách bude známe, že majú rôzne schopnosti, ktoré ovplyvňujú výber ich profesie, a to, koľko zarobia a vôbec ako rôzne žijú svoj život.
Týchto nových poznatkov sa netreba báť. Rozdiely medzi skupinami sú totiž viacsmerné a výhodami každého človeka sa môžu stať práve jeho odlišnosti. A tak sa v morálnom univerze ľavice objaví prázdnota. Ak sociálnu politiku nemožno budovať na predpoklade, že treba eliminovať rozdiely medzi skupinami, na čom ju vlastne môžeme postaviť? Nuž, na tom, čo bolo kedysi súčasťou amerického idealizmu: že k ľuďom treba pristupovať ako k jednotlivcom. Úspech sociálnej politiky treba merať nie rovnosťou výsledkov u skupín, ale dostatkom otvorených príležitostí pre jednotlivcov. Treba ho merať slobodou jednotlivcov konajúcich podľa svojich osobných schopností, ambícií a hodnôt, ich slobodou usilovať sa o taký život, aký im najlepšie vyhovuje.
.veľké prebudenie elít
Aby však Amerika zastavila svoj prudký zostup do európskeho modelu, potrebuje svoje „veľké prebudenie“. Potrebujú ho najmä elity, ktoré sa dávno vzdialili od toho, čo robí Ameriku Amerikou. Práve ony však rozhodným spôsobom ovplyvňujú americkú kultúru, ekonomiku a riadenie štátu, preto sa zameriam na ne. Elity každej politickej afiliácie sa čoraz častejšie ukrývajú za bránami uzavretých komunít, kde už nemusia dôverne prichádzať do styku s ľuďmi mimo svojej socioekonomickej triedy. Pred sto rokmi to tak nebolo, vtedy boli aj pracovné miesta, na ktorých si elity zarábali, rozličnejšie ako dnešné vysokošpecializované pracoviská.
No azda najdôležitejší rozdiel je v tom, že ešte pomerne nedávno tvorili väčšinu elít v každej generácii deti farmárov, obchodníkov a továrenských robotníkov. Títo ľudia si svet, z ktorého vzišli, pamätali. Za posledné polstoročie však čoraz väčšia časť každej generácie elity trávi celý život v stredostavovskej bubline – títo ľudia nikdy nevideli vnútro továrne, nie to, že by v továrni pracovali, netrápil ich rodinný rozpočet, nikdy nemali nudnú prácu, z ktorej ich každý večer boleli nohy, a nikdy nemali blízkeho kamaráta, ktorý by v škole nedosahoval nadpriemerné výsledky. Nikto za to nemôže. Sú to prirodzené dôsledky toho, že úspešní ľudia hľadajú príjemné miesta pre život a pokúšajú sa pre svoje deti urobiť to najlepšie.
No faktom z ostáva, že elity sa čoraz väčšmi separujú od Ameriky, na ktorú majú taký veľký vplyv. Toto nie je Amerika, akú videl Tocqueville. A nie je to Amerika, aká by mohla Amerikou aj zostať.
Nechcem, aby americké elity obetovali vlastný záujem kvôli ostatným, to by bolo naozaj neamerické. Len chcem podnietiť nový pohľad na to, čo je skutočne vlastný záujem. Prastará ľudská múdrosť chápala, že dobre prežitý život je podmienený angažovaním sa v prospech blížnych. To je realita, nie idealizmus. Politické prebudenie elít azda vzíde aj z nového vedomia, že luxusný život je príjemný, ale ten menej luxusný je v zásade zaujímavejší, najmä ak žijeme aj uprostred ľudí, ktorí sa neváľajú v luxuse. A azda nám v tom pomôžu okolnosti. Nezabúdajme, čo roky tvrdil Irving Kristol: „Naša krajina nie je na tom tak zle, aby ju nevyliečila dlhá a ťažká hospodárska kríza.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.